Aká bola podpora vstupu?

Všeobecne sa dá povedať, že podpora sa dlhodobo pohybuje na úrovni okolo 50 percent. Pod vplyvom vládnych kampaní došlo k nárastu podpory -- v marci 2002 až na 60 percent, pod vplyvom udalostí v Juhoslávii a Iraku došlo naopak k poklesu podpory (v marci 2003 na 43 %, podľa iných agentúr ešte nižšie). Dnes viacero prieskumov z rôznych zdrojov potvrdzuje, že podpora sa opäť dostala na svoju "normálnu" úroveň -- 50 percent. Jednoznačnú podporu mal vstup do aliancie v prostredí, ktoré sa dá označiť ako "víťazi transformácie," teda časť verejnosti, ktorá po roku '89 získala, a medzi optimistami. Naopak, v prostredí "porazených" a pesimistov dominoval odpor voči vstupu.

Z hľadiska politických orientácií podporovali vstup do NATO najmä prívrženci SMK, SDKÚ, KDH, DS, ale aj SDĽ, neskôr SDA, ANO. Medzi odporcov patrili predovšetkým prívrženci SNS a HZDS, aj keď v prostredí HZDS došlo pod vplyvom zmeny rétoriky Vladimíra Mečiara k výrazným posunom. Kým v decembri 2000 bol pomer stúpencov a odporcov 20:76, v októbri 2001 bol tento pomer už 42:54! Vstup do aliancie získaval väčšiu podporu medzi mladými, vzdelanými, mestskými obyvateľmi.

Veľká časť politických elít v rámci celého spektra dlhodobo podporovala vstup do aliancie, a to sa samozrejme odrazilo na mienke občanov. Jasne formulovaná alternatíva prezentovaná relevantnou časťou politických elít neexistovala. Opakom k prozápadnej orientácii vyjadrenej aj vstupom do NATO bola izolacionistická orientácia vyjadrená ako požiadavka neutrality. Napriek tomu, že táto agenda je dlhodobo komunikovaná iba okrajovou časťou politického spektra, mala táto predstava relatívne silnú podporu medzi občanmi -- dlhodobo okolo tretiny respondentov. Aj to svedčí o tom, že Slováci sú pomerne dosť izolacionistickí a ďalšie výskumy (v čase zásahu NATO v Juhoslávii a vojny v Iraku) potvrdzujú, že aj veľmi neintervencionalistickí.

Veľkú podporu mala na Slovensku predstava, že o vstupe do NATO má rozhodnúť referendum. Vzhľadom na fakt, že organizátorom petičnej akcie za vypísanie referenda sa nepodarilo zozbierať potrebný počet podpisov, však treba konštatovať, že slovenská verejnosť to zrejme nepovažuje za principiálny problém, schopný mobilizovať výraznejšiu časť populácie.

Čo ľudia očakávali?

Predovšetkým treba povedať, že obavy bezpečnostného charakteru spájajú občania väčšmi s vnútornými ako s vonkajšími rizikami. Presvedčenie, že v blízkej budúcnosti môže dôjsť k vonkajšiemu ohrozeniu Slovenska, je slabé, aj keď po 11. septembri 2001 sa zvýšila obava z možných teroristických útokov na Slovensku. Tento argument teda rozhodne pre podporu vstupu nebol a nie je rozhodujúci.

Napriek vládnej kampani sa nedá povedať, že by vstup do NATO bol vnímaný cez jednoznačne formulované prínosy, resp. elimináciu rizík. V prieskumoch verejnej mienky sa ako prínos členstva v NATO objavovalo aj ekonomicky podfarbené očakávanie -- prílev zahraničných investícií. Je potrebné povedať, že verejnosť tento argument reflektovala predovšetkým pod vplyvom takto formulovaných vyjadrení politických elít, aj keď - a súčasnosť to potvrdila - bol tento argument nedostatočne podložený.

Vstup do NATO je politickými elitami a následne verejnosťou vnímaný najmä ako prestížna záležitosť -- ako potvrdenie statusu Slovenska, potvrdenie správnosti vývoja. Že pri podpore vstupu naozaj hrajú veľkú úlohu postoje a komunikácia politických elít, môže dokumentovať aj fakt, že vstup do NATO podporuje aj časť ľudí, ktorí tejto organizácii nedôverujú.

Vnímanie NATO a USA a Európy

Na vnímanie a postoje k NATO má rozhodujúci vplyv vnímanie a postoje k USA. Až tri pätiny respondentov si myslia, že rozhodujúci vplyv v NATO majú USA. O európskych krajinách si to myslí len desatina respondentov. Potvrdzujú to aj výkyvy podpory pre NATO po vojenských akciách USA.

S istou mierou zjednodušenia sa dá povedať, že Slovákom NATO vo veľkej miere splýva s USA. Začiatkom roku 2002 bola nedôvera, resp. ostražitosť voči USA na úrovni 37 percent. Ľudia sa najväčšmi báli vtiahnutia Slovenska do vojnových konfliktov, alebo prítomnosti jadrových zbraní na Slovensku. Zaujímavé je, že táto ostražitosť voči USA bola väčšia ako voči Rusku (február 2001 -- 24 %). Kým dôvera voči Nemecku či Veľkej Británii bola v marci 2003 na úrovni 61-65 percent v pomere k nedôvere nižšej ako 30 percent, voči USA bol pomer dôvery/nedôvery 53 ku 42 - iste aj vplyvom udalostí v Iraku. Celkovo sa dá konštatovať, že slovenská verejnosť vníma USA výrazne negatívnejšie ako ich európskych partnerov v NATO.

Tí, ktorí podporujú vstup do NATO, podporovali aj vstup do EÚ, opačne to však neplatí. V decembri 2000 podporovalo vstup do EÚ 73 percent občanov, vstup do NATO však len 47 percent. Začiatkom roku 2002 podporovala vstup do oboch inštitúcií približne polovica občanov, ale ďalšia štvrtina sa vyslovovala len za vstup do EÚ, bez NATO. V apríli 2003 sa podpora NATO "šplhala" k 50 percentám, podpora vstupu do EÚ však bola na úrovni 77 percent.

Fascinujúce sú reakcie verejnej mienky na udalosti v Iraku. Došlo k výraznému prepadu dôvery k Georgeovi Bushovi, ale aj k jeho európskemu spojencovi Tonymu Blairovi. Naopak, výrazne narástla podpora predstaviteľom "starej Európy" -- Schröderovi a Chiracovi. Zaujímavý je už fakt, že prekvapivo veľké percento respondentov bolo schopných utvoriť si na spomínaných štátnikov názor.

Vojenský zásah v Iraku odsúdili tri štvrtiny občanov Slovenska. Kým prístup Francúzska a Nemecka hodnotili respondenti priaznivo, postoj slovenskej vlády naopak. To znamená, že vlády "novej Európy," prinajmenšom politické elity Slovenska, konali v podpore USA v rozpore s názorom občanov.

Prognóza?

Na základe prieskumov môžeme dnes načrtnúť, ako budú vyzerať budúce trendy:

• Vstup do NATO verejnosť akceptovala a NATO postupne prestane byť témou. Témou sa stane vzťah EÚ a USA.
• Slováci sú výrazne proeurópski. Chcú, aby Európa hrala významnejšiu úlohu a v prípadnom "vnútronatovskom" spore medzi európskymi krajinami a USA budú jednoznačne podporovať Európu.
• Posilňovanie európskych bezpečnostných štruktúr a aktívnejšia globálna politika EÚ na úkor USA sa takisto veľmi pravdepodobne stretne so silnou podporou slovenskej verejnosti. Už v roku 2002 boli najväčšou konkurenciou NATO v odpovedi na otázku "Kto by Slovensku pomohol v prípade vojenského ohrozenia zvonka?" práve krajiny EÚ.
• Vnímanie a reakcie na postoje významných európskych politikov sú tiež dobrým znamením pre budúce budovanie politických štruktúr EÚ. Prinajmenšom sa dá tvrdiť, že Slováci by si dnes dokázali vybrať európskeho prezidenta.

Pre politické elity z toho jednoznačne vyplýva, že z pohľadu názorov občanov nie je proamerická politika dlhodobo výhodná. Takisto brojenie proti silnej Európe sa nestretne s pochopením verejnosti. Naopak, z hľadiska "víťazných" zahraničnopolitických tém sa po hesle "do EÚ a do NATO" -- úspešnej agende volieb 1998 a 2002, po vstupe Slovenska do EÚ takou stane "silnejšia Európa" podaná ako protiváha k USA.

Pozn. red.: Analyticky zozbierané údaje spracovával sociológ Vladimír Krivý a Oľga Gyarfášová. V článku sú tiež použité údaje z analýz Inštitútu pre verejné otázky.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO