Za udelenie maďarského vyznamenania sa, prirodzene, patrí (dokonca musí) revanšovať. Mikloško tak urobil podľa SME tým, že sa Maďarom jednostranne "ospravedlnil za násilné vysťahovanie po skončení druhej svetovej vojny".

Je historickou skutočnosťou, že na základe medzivládnej dohody medzi Československom a Maďarskom z 27. februára 1946 došlo k transferu asi 70 000 osôb z Maďarska na Slovensko (reslovakizácia) a asi 90 OOO slovenských občanov maďarskej národnosti do Maďarska. Osudy a pohnútky transferovaných osôb sa rôznili a siahali od dobrovoľných presunov až po vynútené. Niektoré maďarské rodiny odchádzali do Maďarska, pretože niektorí ich členovia sa silno skompromitovali v období surovej maďarskej okupácie južných oblastí Slovenska v rokoch 1939 -- 1945.

Podľa Ďuricu (Dejiny Slovenska a Slovákov, Lúč, Bratislava 2003) mnohí slovenskí občania maďarskej národnosti sa hlásili k slovenskej národnosti, aby sa vyhli odsunu do Maďarska. Do 1. decembra 1948 požiadalo o reslovakizáciu asi 350 000 osôb. V tomto procese však hrali svoju úlohu aj neblahé skúsenosti s brutálnym a represívnym maďarským horthyovským režimom počas okupácie v rokoch 1939 -- 1945. Obyvatelia obsadeného územia boli totiž podrobení prechodu z relatívne demokratického štátu (1. ČSR) do "najhrubšieho a najbezohľadnejšieho feudálneho systému", čo viedlo k známemu pokriku "minden drága, vissza Prága (všetko drahé, naspäť k Prahe)". Preto sa viacerým javilo prijateľným prihlásiť sa k slovenskej národnosti. Ďalším momentom bolo, že mnohí slovenskí občania maďarskej národnosti na južných územiach Slovenska predstavovali v podstate nie príliš hlboko pomaďarčených Slovákov.

Na Mikloškových "ospravedlneniach" je kontroverzná ich jednostrannosť a vytrhnutosť z historického kontextu. Ak by sa totiž urobila seriózna a férová sumarizácia toho, kto komu zapríčinil viac utrpenia a príkoria, tak by bol maďarský rováš podstatne dlhší a bohatší ako slovenský. A takáto situácia nemá korektné a konštruktívne jednostranné a nevyvážené riešenia ani východiská. Mikloškove vyjadrenia v Budapešti iba nabijú zbrane lišiackej a vierolomnej maďarskej propagande a pomôžu v mätení verejnosti najmä v zahraničí, ktorá nedisponuje dostatočne serióznymi, pravdivými a nestrannými informáciami o histórii slovensko-maďarských vzťahov.

A reakcia slovenskej politickej verejnosti? Mikloškovo konanie nepodporila (ale ani výslovne neodsúdila) dokonca ani jeho materská strana KDH, ktorá ich označila za jeho súkromnú osobnú iniciatívu.

Pre Dušana Čaploviča zo Smeru by boli Mikloškove slová prijateľné iba vtedy, ak má jeho rodina podiel na vysťahovaní Maďarov. "Zrejme pozná problémy vlastnej rodiny, zrejme jeho rodina sa podieľala na nejakých aktivitách," povedal.

Takú prihrávku na smeč ako posledné budapeštianske vystúpenie Mikloška si nemohol nechať ujsť ani predseda SNS Ján Slota, ktorý sa vyjadril, že Mikloško "spáchal na duši národa smrteľný hriech".

Mikloško v Budapešti nadviazal na svoje predchádzajúce aktivity spred niekoľkých rokov, keď sa nechal tak isto v Budapešti dekorovať pamätnou medailou známeho maďarského iredentistu grófa Lajoša Eszterházyho. Toho Eszterházyho, ktorého myslenie a zamerania dobre charakterizuje jeho vlastný výrok: "My Maďari vždy sme sa dívali na Česko-Slovensko ako na životaneschopnú zlátaninu ľudskej zlomyseľnosti a nevedomosti a veľmi dobre sme vedeli, že táto umelo pozliepaná ohava, ktorá sa volá štát, nemá nijaké právo na existenciu... vtedy v pražskom parlamente ako poslanec Maďarov chcel som rúcať, rúcať niečo, čo sa mi zo srdca hnusilo a z čoho nikdy nič dobré sa nezrodilo." Ten Lajoš Eszterházy, ktorý si slovensko-maďarské spolužitie predstavoval nasledovne: "My Maďari a Slováci žijeme spoločne na tomto území, kde Maďari neprišli ako hostia, ani sem neboli pozvaní ako cudzinci, ale naši predkovia toto teritórium dobyli a svojou štátotvornou silou a nadaním pretvorili minulosti na organickú súčasť maďarského štátu."