Úspech v referende napokon potvrdil názor politológov, ktorí tvrdili, že tvrdá diskusia medzi českými politikmi na domácej scéne, ako i tvrdosť českých vyjednávačov pri rokovaniach o podmienkach vstupu s úniou vzbudia pozornosť občanov. Tí nakoniec prišli k urnám a povedali svoje áno v oveľa väčšom počte, než sa čakalo.

Vtedy si Václav Klaus pozval na Pražský hrad šéfa českej diplomacie Cyrila Svobodu (KDU-ČSL), "aby vysvetlil svoje urážlivé výroky v médiách na adresu hlavy štátu".

Predvolanie vicepremiéra a ministra zahraničných vecí Cyrila Svobodu na "hradný koberček" súviselo s rozdielnymi predstavami prezidenta a vlády na budúcu podobu Európskej únie.

Roztržku medzi nástupcom Václava Havla a vládou premiéra Vladimíra Špidlu (ČSSD) spôsobili Klausove kritické výroky na jeho zahraničnej ceste do Atén, kde spochybnil potrebu spoločnej zahraničnej politiky EÚ, ktorú označil za začiatok straty suverenity štátu.

V súvislosti s Klausovými výhradami voči budovaniu spoločnej zahraničnej politiky únie, šéf českej diplomacie zdôraznil, že ide o jeden z troch základných pilierov únie. Nakoniec sa rozpory podarilo v mene úspešného priebehu referenda, ktorého výsledok privítal aj Václav Klaus, urovnať. Názory Klausa a Špidlu, dvoch najmocnejších mužov českej politickej scény, na podobu únie sa však naďalej rôznia.

Bol to aj tlak euroskeptickej pravicovej opozície, ktorý tlačil vládu Českej republiky do tvrdých rokovaní o podmienkach vstupu krajiny do únie. Česká republika sa počas rokovaní stala lídrom krajín Visegrádskej štvorky, ktoré nesúhlasili s dlhými prechodnými obdobiami v otázke voľného pohybu osôb. Nakoniec si vymohla ústupok od únie, ktorá jej umožnila v prípade potreby zaviesť ochranné opatrenia na vlastnom trhu práce.

Vyrovnaný politický boj neohrozuje demokraciu

Česká republika sa od rozdelenia Česko-Slovenska profiluje ako stabilný štát tak z ekonomickej, ako i politickej stránky, v ktorom niekedy i nesmierne tvrdý, ale férový politický boj prebieha v rámci demokratických pravidiel. Neustály a nesmierne vyrovnaný súboj pravice a ľavice ešte donedávna reprezentovanej dvoma silnými mužmi -- Václavom Klausom a Milošom Zemanom -- je pre krajinu charakteristický aj v súčasnosti. Kým predsedom vlády sa po voľbách v roku 2002 stal šéf ľavicovej ČSSD Vladimír Špidla, prezidentský úrad obsadil v treťom kole vo februári v roku 2003 bývalý šéf ODS Václav Klaus. Aj rozdelenie síl v dvojkomorovom parlamente sa dá najlepšie charakterizovať ako politická remíza. Kým v Senáte je najmocnejšou stranou ODS s 26 senátormi, v Poslaneckej snemovni vládne koalícia ČSSD a KDÚ-ČSL s tesnou väčšinou 101 hlasov.

Je pozoruhodné, že napriek vyrovnanému pomeru síl dvoch ekonomicky koncepčne odlišných politických formácií, ktoré sa od roku 1989 vystriedali pri vládnom kormidle, možno hospodárstvo krajiny označiť za prosperujúce. Na pomery transformujúcej sa ekonomiky vládne v krajine nízka miera nezamestnanosti, ktorá neprekračuje 10 percent. Česko dokázalo úspešne prilákať zahraničný kapitál, vďaka ktorému ekonomika aj v časoch súčasnej svetovej recesie vykazuje stabilný rast. Negatívom je vysoký deficit rozpočtu, ktorý sa môže stať prekážkou v čase, keď Česká republika bude chcieť vstúpiť do európskej menovej únie.

V zahraničnej politike sa Česko musí boriť s dedičstvom druhej svetovej vojny. Otázka Benešových dekrétov je oficiálne medzi Prahou a Berlínom vyriešená, no nemeckí občania sa i naďalej pokúšajú získať svoj konfiškovaný majetok prostredníctvom súdov, hoci Česko nikdy neodvolalo Benešove dekréty.

Podobne ako Slovensko sa i Česká republika dostala viackrát pod drobnohľad svetového spoločenstva pre dodržiavanie práv Rómov. Predstavitelia rómskej menšiny tvrdiac, že sú doma diskriminovaní, v niekoľkých vlnách hľadali politický azyl najmä vo Spojenom kráľovstve, Kanade či Francúzsku.

V otázke slobody tlače vzbudila pozornosť akcia redaktorov Českej televízie, ktorí v roku 2000 protestovali proti zasahovaniu politických strán do programovej a názorovej slobody vo vysielaní. Podobného ohlasu sa dočkala aj občianska iniciatíva "Ďekujeme, odejděte", ktorá poukazovala na nedôveru verejnosti v politické špičky krajiny.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO