Vývoj v STV, ktorá by mala mať podľa zákona verejnoprávny charakter, vyvoláva v poslednom období zvýšenú kritiku odbornej a laickej verejnosti. Počas účinkovania nového, alebo lepšie povedané zatiaľ posledného, riaditeľa STV Richarda Rybníčka sa táto inštitúcia vydala smerom masívnej komercializácie a bulvárnosti. Kritici STV poukazujú na to, že sa takmer úplne odbúrava pôvodná slovenská umelecká tvorba na úkor nákupu hotových programov často nízkej kvality zo zahraničia, prípadne licencií na relácie typu Superstar.

Proti takému smerovaniu sa búri umelecká obec (herci, režiséri, dramaturgovia), ktorá stráca možnosti svojho uplatnenia. Ide aj o spor hodnotového charakteru. Má verejnoprávna televízia spuluvytvárať a posúvať vyššie meradlá umeleckej kvality, alebo sa má viac prispôsobovať aktuálnemu vkusu väčšinového diváka, ako to presadzuje súčasné vedenie STV.

Rybníčkova STV sa dostala aj do ostrého záujmového sporu s komerčnými televíziami, s ktorými rozpútala tvrdý a neľútostný boj o podiel na veľmi obmedzenom trhu televíznej reklamy.

V nedeľu 5. mája sa pokúsila tejto témy zmocniť aj televízia Markíza v diskusnej relácii odvysielanej vo formáte, ktorý je veľny atypický pre komerčnú televíziu. Relácia vysielaná v popoludňajších nedeľných hodinách trvala totiž celé dve hodiny a zúčastnil sa jej veľký počet diskutujúcich z rôznych záujmových sfér: riaditelia všetkých komerčných televízií na Slovensku s celoštátnym pokrytím, t. j. Markíza (Repčík), JOJ (Kňažko) a TA3 (Čechovič), herci Hryc, Markovič, Skrúcaný, politici Martiňáková, Jarjabek, Lintner, literárny kritik Peter Zajac, zástupkyňa Ministerstva kultúry SR Mistríková, predseda rady STV Kollár, predstaviteľka Rady pre televízne a rozhlasové vysielanie, ba aj bývalý dlhoročný riaditeľ ČTV Ivo Mathé. Z relevantných osôb absentoval riaditeľ STV Rybníček. Treba však uznať, že zmysluplná účasť na diskusii v takom obsadení by asi predstavovala neúmerné nároky na jeho intelektuálnu výbavu a komunikačné schopnosti, ktorým lepšie zodpovedajú pravidelné nedeľné monológy v STV bez akejkoľvek oponentúry.

Nemožno sa vyhnúť porovnaniu a analógiám s diskusnou reláciou Pod lampou proveniencie STV. V tomto porovnaní nedopadla Markíza najhoršie, ba vo viacerých ohľadoch môže slúžiť ako vzor a zdroj inšpirácie aj verejnoprávnej STV. Markíza uštedrila verejnoprávnej STV predovšetkým lekciu v základnom parametri každej zmysluplnej a produktívnej diskusie, a to je výber respondentov takým spôsobom, aby pokryli vyvážene všetky relevantné a podstatné aspekty a záujmy vzťahujúce sa na preberanú problematiku. V tomto smere je relácia Pod lampou notoricky subjektívna, a tým neuspokojivá. V mierne expresívnom vyjadrení by sa dalo charakterizovať obsadenie diskusií Pod lampou ako Štefan Hríb a jemu hodnotovo spriaznená parta, podľa možnosti z Petržalky.

V diskusii odznel (nie po prvý raz) aj názor, že STV nevyprodukovala pod vedením Rybníčka žiadne programy, ktoré by sa zaradili do tzv. zlatého fondu televízie, t. j. také programy, ktoré by bolo možné reprízovať pre ich kvalitu aj niekedy v budúcnosti, hádam okrem záznamov z návštevy pápeža Jána Pavla II. na Slovensku a účinkovania slovenskej hokejovej reprezentácie na majstrovstvách sveta, v ktorých však STV hrala iba pasívnu úlohu záznamníka.

Zaujímavý a významný bol postreh hosťa relácie z ČR, bývalého dlhoročného riaditeľa ČTV Iva Mathého. Ten sa veľmi čudoval tvrdeniu riaditeľa Markízy Repčíka, že STV vyháňa ceny licenčných poplatkov za nakupované programy do neúnosnej výšky. V ČR to bolo podľa Mathého naopak: licenčné poplatky podstatne (v ráde stoviek percent) zvýšila komerčná televízia Nova po svojom vstupe na mediálny trh v Česku.

Rybníček teda nielenže hodnotovo a kultúrne vyprázdňuje STV, ale aj finančne devastuje komerčné televízie, ktoré sa živia výlučne predajom reklamy a nemajú k dispozícii finančné zdroje z koncesionárskych poplatkov. Bez toho, aby mal človek k dispozícii podrobné a kvalifikované informácie o finančných transakciách STV, ktoré Rybníček tak rád drží pod pokrievkou, je možné vysloviť indíciu, že súčasné vedenie STV tuneluje svoju inštitúciu tým, že vyháňa ceny licencií za nakupované programy do neúnosnej výšky!

K úrovni a vecnosti diskusie v Markíze významne prispel aj svojrázny televízny expert, ktorý nemá v domácnosti televízor, poslanec KDH Mikloško. Niekto sa môže opýtať, ako je to možné, veď predsa odmietol pozvanie do relácie. Tajomstvo je veľmi jednoducho vysvetliteľné. Isté typy ľudí sú najprospešnejšie vtedy, keď sa nemiešajú do záležitostí, ktorým príliš nerozumejú.

Rušivým prvkom diskusie bol Peter Zajac, ktorý nebol schopný vysloviť jedinú zmysluplnú a meritórnu myšlienku. Preukázal neuveriteľný dogmatizmus a nepochopenie základného zmyslu verejnoprávnej televízie. Urputne vychádzal pri svojich záveroch z nesprávnej premisy, že komerčné televízie a verejnoprávna televízia ako kvázi rovnocenné subjekty súťažia v mediálnom priestore. To je však hlboké nedorozumenie. Nejde tu o súťaž týchto subjektov na akomsi voľnom trhu, ale o paralelnu existenciu týchto subjektov, prípadne o ich symbiózu, ktorá môže zmysluplne fungovať jedine vtedy, ak sa riadi jasnými pravidlami (zákonmi), ktorých plnenie je v prípade potreby aj mocensky vynútiteľné. Verejnoprávna televízia predstavuje typ kvality (nestrannosť, objektívnosť, vyváženosť, kultúrny rozmer), ktorá nemôže byť generovaná žiadnou voľnotrhovou súťažou komerčných televízií ani v podmienkach tzv. ideálnej konkurencie.

Keď niekto pozorne sledoval predstavy viacerých diskutujúcich o budúcnosti STV, nadobudol dojem, že nesmerovali ani tak k prevratným legislatívnym zmenám vo vzťahu k STV, ani dokonca k požiadavke dramatického zvýšenia finančných tokov do tejto inštitúcie, ale k zreteľne artikulovanej a akcentovanej požiadavke výmeny vedenia STV za také, ktoré by naplňovalo jej verejnoprávny a kultúrnotvorný charakter, za také vedenie, ktoré by rybníček STV nevypaľovalo, ale zarybňovalo. Rovnaká požiadavka sa vzťahuje aj na post predsedu Rady STV a niektorých jej členov.