To, čo mi kvaplo na ruku dnes ráno, mi pripomenulo krv dinosaura. A prinútilo ma zamyslieť sa, ako by sa zmenila americká vojenská stratégia, keby Saddám Husajn trochu poopravil svoje obchodné praktiky.

Samozrejme, benzín, čo sa vylial, keď som tankoval svoje auto, je starší než všetci dinosauri. Je zaujímavé priznať si, že základom zahraničnej politiky je obmedzená zásoba fosílií staršia ako praveké jaštery. Zároveň mi napadlo, koľko vecí by sa zmenilo, keby Saddám, povedzme zajtra, povedal: "Rozhodol som sa dať všetky svoje zásoby ropy na dražbu. Mne stačí iba podiel zo zisku."

Keď sa všetko skončí, stavím sa, že si Spojené štáty spomenú, že je kopa iných diktátorov. Ich krajiny však nemajú ropu. Keď sa na vec pozrieme zblízka, zistíme, že Irak nie je ani najnestabilnejším režimom v regióne, ktorý má alebo sa usiluje vyvinúť zbrane hromadného ničenia a zároveň sú v ňom milióny nasledovníkov bin Ládina (v tomto by cenu získal asi Pakistan). Zistili by sme, že ženy v Iraku dokonca ani nemusia nosiť závoj tak, ako v iných arabských krajinách bohatých na ropu. Mohli by sme sa dokonca vrátiť k politike z roku 1983, keď bol americký vyslanec na Blízkom východe Donald Rumsfeld na priateľskej návšteve Bagdadu. Kupovali sme ich ropu a predávali im antrax, osýpky, helikoptéry a stíhačky.

Základom je, že záujmy mocných korporácií závislých od ropy kontrolujú značnú časť americkej zahraničnej a vnútornej politiky. Nie je to vojna ľudu a pre ľud, rovnako ako už nemáme vládu ľudu. Ak by Saddám nemal ropu, ktorá by za mesiac vytvorila zisky za niekoľko sto miliónov dolárov, mali by sme k nemu rovnaký vzťah ako k Mugabemu: "Zimbabwe? Kde je to?"

Je dokázané, že ak by sa skončilo s výnimkami a štandardy minimálnej spotreby na míľu sa len o trochu zdvihli, nepotrebovali by sme ropu z Perzského zálivu. Ale čím je auto (alebo lietadlo) väčšie, tým sú väčšie zisky ropných a automobilových (leteckých) spoločností -- a tieto pumpujú do Washingtonu milióny dolárov. Po tom, čo boli letecké spoločnosti predané súkromným gigantom, ktoré dovolia politikom hovoriť len to, čo si zaplatia, predvolebné kampane pretekajú peniazmi.

Už vieme, čo sa skrýva za otázkou: "Čo by sa stalo, ak by Saddám predal ropu na dražbe a stal by sa tak iba ďalším štandardným blízkovýchodným diktátorom?" Nebude to vojna za ropu, ale vojna za "bezpečné" zisky. Ten je primárnou hodnotou pre korporácie, nie však tou najdôležitejšou hodnotou pre ľudí. A teda ani nie pre zachovanie demokracie.

Upraveno podle původního článku na www.alternativesmagazine.com, zveřejněno se svolením týdeníku SLOVO