V duchu tejto tradície sa ani zakladateľ novodobej slovenskej povojnovej štátnosti Vladimír Mečiar už asi nikdy nestane prezidentom Slovenskej republiky. Tak znie -- jednoducho povedané -- konečný a definitívny ortieľ voličov v posledných prezidentských voľbách na Slovensku.

Kým prvé kolo priamych prezidentských volieb bolo súbojom viacerých osôb, druhé bolo v istom zmysle iba o jednej jedinej osobe, a to o Vladimírovi Mečiarovi, i napriek tomu, že v ňom súperili dvaja kandidáti: Ivan Gašparovič a Vladimír Mečiar.

Kým Vladimír Mečiar získal "zaslúžené" hlasy, t. j. hlasy tých voličov, ktorí si ho výslovne želali za prezidenta SR pre jeho schopnosti, zásluhy a ktorí boli schopní a ochotní tolerovať jeho nedostatky i prešľapy, voličský elektorát jeho súpera Ivana Gašparoviča akoby sa niekedy ani nevzťahoval k jeho osobe. Pozostával totiž aj z tých voličov, ktorí si výslovne a rozhodne neželali v prezidentskom kresle v prvom rade osobu jeho súpera, i keď viacerí z nich medzi nimi politicky príliš nerozlišovali, a dokonca niektorí nad nimi oboma ohŕňali nos. Keď Ivan Gašparovič povedal, že jeho najväčšou výhodou je skutočnosť, že nie je Vladimír Mečiar, vyslovil tým hlbokú pravdu, ktorú potvrdili neskôr volebné výsledky a ich štruktúra.

Celkove však -- nech sa to už VM akokoľvek pokúša otočiť a prekrútiť -- vládne voči jeho osobe v zahraničí silná averzia, ktorú nie je možné pripísať v plnom rozsahu na vrub iba negatívnej kampani jeho politických odporcov, či už domácich, alebo zahraničných, ale ktorú si vyslúžil a za ktorú si zodpovedá sám osobne niektorými svojimi činmi a správaním. Napokon to predviedol svojimi prejavmi správania bezprostredne po svojej volebnej porážke, ktorú psychicky evidentne nezvládol, za čo sa stal objektom verejne artikulovanej kritiky dokonca i zo strany niektorých svojich straníckych kolegov. Zdá sa, že sa VM po svojej prezidentskej porážke ocitne v ďalšom súboji, v ktorom pôjde tentoraz o jeho holé politické prežitie na domácej scéne. Nejaví sa totiž nerealistickou prognóza, že jeho prípadným odchodom volebné preferencie HZDS prinajmenej nepoklesnú, a koaličný potenciál strany možno naopak výrazne stúpne.

Okrem vyššej akceptácie novozvoleného prezidenta Gašparoviča v zahraničí svedčí v jeho prospech oveľa lepšia a otvorenejšia komunikácia s masovokomunikačnými prostriedkami, ako aj lepšia schopnosť výberu spolupracovníkov a kooperácie s nimi. Bez veľkých rečí a rozborov stačí postaviť vedľa seba dve osoby z okruhu ich najbližších spolupracovníkov: prof. Čiča, expredsedu Ústavného súdu SR, na strane Gašparoviča a poslanca a privatizéra sliačskych kúpeľov Soboňu na strane Mečiara.

Ivan Gašparovič komunikoval i časopisom Kultúra a ako jediný z prezidentských kandidátov (okrem Ľuba Romana, ktorý sa však svojej kandidatúry neskôr vzdal) odpovedal v plnom rozsahu na otázky redakcie. Posledné prezidentské voľby tak priniesli i poučenie, že arogancia politikov voči masovokomunikačným prostriedkom sa nevypláca, a špeciálne: kto ignoruje časopis slovenských kresťanov, nemôže sa stať ani prezidentom SR!

Prezidentské voľby priniesli významný posun v obsadení najvyšších mocenských politických funkcií v štáte v prospech opozície, ktorého význam a váhu významne akcentuje slabosť a nejednotnosť vládnej koalície. Pre mnohých slovenských voličov je zvolenie Ivana Gašparoviča na čelo štátu dobrou správou. Majú konečne opäť v Grassalkovičovom paláci muža, ktorý má predpoklady, vôľu i úmysel naplňovať ich národné i sociálne ambície!