Ku technickému priebehu samotných volieb niet veľa čo dodať. Jediný vážnejší prečin proti pravidlám, spočívajúci v niekoľkých stovkách neplatných hlasov, pretože voličom komisie v piatich obciach nedali spolu s lístkom aj obálku. To treba pripísať jedine "gadžovstvu" (po česky "vidláctví") miestnych úradníkov a nie zlému úmyslu niečo manipulovať.

Víťaz je teda jasný, otázka znie, koho prekvapenie potešilo a koho nie. Slovenské mestá boli plné poplašných billboardov v zmysle "kto nejde voliť, volí Mečiara", čo je zo sociologického aspektu veci pravda. Prečo teda dve zo štyroch koaličných strán zdanlivo kontraproduktívne vyzvali svojich sympatizantov vôbec neísť voliť, a druhé dve alibisticky "nechali rozhodnutie" na každom jednotlivcovi - čo znamená de facto tiež nie? Neboli si azda skúsení politici vedomí komu takto nepriamo pomáhajú, teda mužovi, ktorému na verejnosti deklaratívne nevedeli prísť na meno ? Ak si odmyslíme - nech každý sám posúdi ako pravdepodobnú - možnosť "hromadnej náhlej naivity", ostáva už len druhý možný výklad: Práveže vedeli dobre, čo činia a o čo im v pozadí ide. Pomôže nám to odhaliť klasik, náčelník Vinnetou, ktorý povedal že "muž hovorí činmi". V poslednom čase až priveľa indícií naznačuje, že Mečiar s koalíciou uzavrel zákulisnú "dohodu o neútočení". Má síce asi takú hodnotu, morálnu i faktickú, ako podobný historický pakt Tretia ríša - ZSSR - ale zjavne fungovala. Spomeňme len obdivuhodne laxný prístup HZDS ku referendu o predčasných voľbách, ktoré by teoreticky predsa mali byť snom opozičnej strany, úteky mečiaristov zo snemovne pri kritických hlasovaniach, ako bol postoj ku irackej kríze, vysloveniu nedôvery vláde, zákonu o preukazovaní pôvodu majetku, atď. Priveľa tzv. náhod, ktoré nemožno zakryť nijakou rétorikou.