Nedostatok financií, ktoré vďaka neschopnosti ministra Ivana Mikloša reálne odhadnúť príjmovú stránku štátneho rozpočtu chýbajú v štátnej kase. V civilizovaných krajinách v takýchto prípadoch politici zvažujú svoje ďalšie pôsobenie vo funkcii, u nás zvyšujú dane... K zvýšeniu týchto daní by bolo došlo aj tak, ale o pol roka neskôr v súvislosti s daňovou reformou. Čo je vlastne jej základom? Zavedenie rovnej dane.

Téza je uchu lahodiaca, veď si budeme všetci rovní a nik nebude platiť viac. Ale rovná daň nie je o rovnosti, ale o zvýhodňovaní úzkej skupiny ľudí, ktorí majú vysoko nadštandardné príjmy. Úspory na daniach začínajú byť zaujímavé pri príjme nad 25000 Sk mesačne, pričom takmer tri štvrtiny občanov Slovenska majú príjem pod hranicou priemernej mzdy, ktorá bola v roku 2002 vo výške 13511 Sk.

* * *

A tu je ďalší háčik. Rovná daň znamená nižšie príjmy do štátneho rozpočtu. Ako túto skutočnosť kompenzovať? Logicky vzaté existujú iba dve možnosti. Úsporami vo výdavkoch, alebo zvýšením iných daní. Premiér Dzurinda odkázal občanom, aby neboli populisti a nesnívali o zrušení nejakého ministerstva, veď to prinesie úsporu iba 300 miliónov korún. A hľadať možnosť ďalších úspor je namáhavé, lebo by sa to dotklo vládnych predstaviteľov.

Druhé riešenie je jednoduchšie -- zaplatí to anonymný občan, ktorý je zaujímavý iba v deň volieb. Tie sú však ďaleko, a tak sa nevybraté peniaze na daniach kompenzujú zvyšovaním DPH a spotrebných daní, ktoré sa dotýkajú síce všetkých rovnako, ale v pomere k reálnym príjmom výrazne viac tých, ktorí majú hlbšie do vrecka. Rovná daň posúva stredné vrstvy obyvateľstva bližšie k pásmu chudoby, pričom málozarábajúcim výrazne nepomáha, naopak zvýšením iných daní im berie. Bežný človek ušetrí na dani z príjmu pri rovnej dani 200-300 korún mesačne, ale zhruba raz toľko zaplatí na zvýšenej DPH a spotrebných daniach.

Hlavným argumentom vlády v prípade rovnej dane na úrovni 19 percent je ekonomický rozvoj Slovenska prostredníctvom pritiahnutia zahraničných investícií. Možno s tým súhlasiť? Chvíľkovo áno, dlhodobo nie. Hlavnou výhodou Slovenska je kvalifikovaná a lacná pracovná sila, ktorá nebude lacnou navždy. Rastie tlak odborov na zvyšovanie miezd a v mnohých prípadoch sa zvýšenie príjmov do rodinných rozpočtov stáva otázkou prežitia. Zníženie daní z príjmov právnickych osôb pritiahne aj značnú časť špekulatívneho kapitálu, ktorý po zvýšení ceny práce zoberie svoje nezdanené zisky a presunie aktivity inde. Aj preto s ďalším paušálnym poklesom daní z príjmu právnických osôb v podobe rovnej dane nemožno súhlasiť. Rozhodujúci je fakt, že pokles tejto dane "si odnesú" občania na iných zvýšených daniach, pričom nie je garantovaný dlhodobý prínos, ale iba rýchle "nabalenie sa" niekoľkých podnikateľov.

* * *

Nedávno SDĽ opätovne oživila myšlienku milionárskej dane. Na zavedenie milionárskej dane určite nebude v tomto volebnom období politická vôľa. Vládne pravicové strany obhajujú iba záujmy tejto skupiny obyvateľov. Holý populizmus? Skôr pohľad tých takmer troch štvrtín obyvateľov s príjmom pod hranicou priemernej mzdy. Spomeňme iba dve možné podoby milionárskej dane v súvislosti s princípmi.

Prvým je princíp spravodlivosti, lebo stámiliónové majetky neboli veľakrát nadobudnuté transparentne a bolo by spravodlivé, aby takýto majetok prinášal úžitok aj iným, ako ich súčasným majiteľom.

Druhým je princíp solidarity, lebo vo svete je bežné, že tí, čo mnohonásobne viac zarábajú aj viac prispievajú do "spoločnej kasy". Veď nemôže byť cieľom spoločnosti vytvoriť úzku skupinu boháčov a rozsiahlu skupinu obyvateľov žijúcich na hranici biedy. A toto rozhodne za populizmus považovať nemožno.

Ešte krátke pozastavenie sa pri dani z pridanej hodnoty. Poďme opäť k podstate veci. Minister Ivan Mikloš si znova raz šliapol na jazyk. Podstata daňovej reformy mala byť podľa neho založená na znížení výberu daní, ponechaní peňazí u občanov a znížení prerozdeľovacej funkcie štátu. Dnes na jednej strane chce zvýšiť DPH a na druhej strane zaviesť kompenzačné opatrenia štátu, ktoré by znižovali dopad na niektoré sociálne vrstvy spoločnosti. Takže, pokiaľ ide o "vytiahnutie peňazí" z vrecák bežných občanov, princípy ktorými sa oháňa pri zdaňovaní bohatých idú bokom.

V prípade DPH (a nielen tam) je logickejší návrh SDĽ, ktorý presadzovala v predchádzajúcom volebnom období a treba povedať, že aj so súhlasom iných strán súčasnej vládnej koalície, a ktorý navrhuje ponechať zníženú sadzbu DPH na potraviny, plyn, elektrinu, zdravotnícke a školské potreby, tlačoviny a stavebné práce. Tu je dopad na občana vyslovene pozitívny a neodporuje ani teórii súčasnej vlády o minimalizácii prerozdeľovacej úlohy štátu.

* * *

V súvislosti so zjednotením sadzieb DPH je namieste ešte jedna otázka: Aký dopad bude mať zvýšenie DPH na knihy, časopisy a noviny na rozvoj vzdelanosti na Slovensku? Najmä v spojitosti so zavádzaním školného na vysokých školách katastrofálny. Veď už dnes si mnohé rodiny nemôžu dovoliť nechať študovať ani nadané deti a mnohé rodiny si nedovolia kupovať noviny a časopisy. Toto vedie ku kultúrnemu a vzdelanostnému úpadku.

Zdrojom rozvoja krajiny s malými prírodnými zdrojmi, akou je aj Slovensko, môžu byť iba vzdelaní a vyspelí ľudia. Chcel by som veriť, že cieľom súčasných tzv. reforiem nie je vytvoriť nevzdelanú masu, ktorá bude poslušne slúžiť niečím záujmom.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO