Okrem daňovej politiky budeme vystupovať proti jednotným európskym predpisom aj v oblasti sociálnej, dôchodkovej, bezpečnostnej a obrannej politiky.

O neochote pristupujúcich krajín presunúť kompetencie v bezpečnostnej a obrannej politike z národnej na komunitárnu úroveň sa toho popísalo už veľa. Rovnako o ich pohnútkach. Omnoho paradoxnejší (a zároveň priehľadnejší) je náš postoj v sociálnych otázkach.

Neochota podriadiť sa harmonizovaným celoeurópskym pravidlám v daňovej, sociálnej a dôchodkovej politike pravdepodobne nevyplýva z neochvejného presvedčenia našej vlády o správnosti a nevyhnutnosti jej navrhovaných hyperradikálnych reforiem (ťažko zlučiteľných s dnešným chápaním európskeho sociálneho modelu). Sú skôr výsledkom kalkulácie (opäť však vychádzajúcej z jednostranného pohľadu na fungovanie ekonomiky). Slovenská vláda sa tvrdo pripravuje na zápas o zahraničné investície -- podliezaním štandardov, vytváraním daňových rajov...

Z politického hľadiska jej asi nemožno nič vyčítať. Pokiaľ jej budú občania neoliberálne pokusy tolerovať a nezastavia ju vo voľbách či prejavmi občianskej neposlušnosti, nemá dôvod prestať. Najľahšou obranou je -- dostali sme mandát víťazstvom vo voľbách. Paradoxný je však prístup k partnerom v "starej Európe" -- na jednej strane požiadavky na čo najväčšiu solidaritu, čo najštedrejšie fondy a najvyššie kvóty, na druhej strane neochota rešpektovať spoločné pravidlá (ktoré majú, okrem iného, zabezpečiť aj to, aby si firmy v európskom hospodárskom priestore nekonkurovali neférovým lobovaním u vlád jednotlivých členských krajín s cieľom získať čo najviac výhod).

Takáto "euroopatrnosť" v sociálnej politike je teda dosť neférová a má málo spoločného dokonca aj s liberálnou požiadavkou rovnakých pravidiel pre všetkých. Je otázne, ako dlho to bude ostatných európskych partnerov baviť. Ak to naštrbí, či dokonca zabrzdí integračný proces, oveľa viac stratíme my.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO