9. 6. 2005
Koniec jedného príbehu?Príbeh sa stal v poslednom čase často používaným pojmom medzi mienkotvornou slovenskou elitou. Pojem príbeh má zhmotniť vývoj slovenských dejín od roku 1989 dodnes, konečne rýdzo slovenských dejín. Slovensko je dnes pevným článkom EÚ, čo potvrdilo nedávno svojim stádovitým parlamentným áno Zmluve o Ústave pre Európe. Aké sú slovenské dejiny? Kam Slováci dospeli? Zbavilo zvrhnutie mečiarizmu slovenskú politickú scénu nedemokratických praktík? Túžili po takomto ekonomickom a politickom systéme, takejto forme demokracie? |
Ako požehnanie z neba do toho prišli nedávne iniciatívy "1000 slov o kultúre" a "Verejnosť za verejnoprávnosť" o programovej skladbe STV, skutočne potvrdzujúce koniec jednej éry. V minulosti bolo Slovensko zahalené do čiernobieleho videnia sveta: za Mečiara alebo proti Mečiarovi (inak z kola von), za reformy alebo proti reformám (inak nechápete dialektiku vývoja kapitalizmu a páchnete oportunizmom a revizionizmom). Spomínané dve iniciatívy ale zapríčinili štiepenie "anjelského" tábora starých kamarátov (Kamarátstvo: vzájomné tykanie; tykať sa začína na Slovensku ihneď po náznaku sympatie, pretože sa predpokladá sa rovnakosť! dotyčných) - nové rozdelenie postov výlučne medzi pravicu a teda aj anjelských mienkotvorných intelektuálov spôsobilo nutnosť konať s neblahými dopadmi aj na svojich, názory sa začali štiepiť aj medzi dlhodobými priateľmi, spochybňujú sa nedotknuteľné idey. Pretože slovenské dejiny budú šíriť anjelskí intelektuáli alebo arogantní nacionalisti, rád by som doplnil drobné známe účelovo zamlčované skutočnosti, ktoré ovplyvnili "príbeh" Slovákov, ale aj Čechov. Príbeh sa začal v hone na Mečiara v roku 1990. Pri zostavovaní vlády po voľbách v roku 1990 niekoľko osôb odmietlo, zo slabosti alebo zo zbabelosti, funkciu predsedu slovenskej vlády, do ktorej bol nakoniec budúcimi úhlavnými nepriateľmi zvolený Mečiar. Intelektuáli sa ale nevzdali revolúciou nadobudnutej moci a chceli vládu riadiť z Koordinačného centra VPN. Mečiar sa vzbúril a začal dávno poznaný boj dvoch strán, kde jedna tvrdí, že ju chcú niektorí nedemokratickou cestou zbaviť moci a druhú, že Mečiar používa nedemokratické prostriedky k vládnutiu. K všetkému, čo sa o Mečiarovi vie v zápornom slova zmysle, treba v rámci pochopenia nielen strednodobého porevolučného, ale hlavne dlhodobého historického slovenského príbehu dodať zamlčované skutočnosti odhaľujúce príčinnosť vývoja Slovenska: Mečiar na rozdiel od množstva mienkotvorných intelektuálov nebol režimným komunistom, bol malomeštiackym rebelom na západnom Slovensku, ktorý značne utrpel normalizáciou a v časoch infiltrácie ruskej perestrojky bol aktívne kontaktovaný štátnou bezpečnosťou. Z toho vyplýva, že Mečiar nemohol mať v Bratislave žiadnu reálnu moc, ktorý si iba časom rôzne hľadal. Hľadal si ju rôznymi kanálmi: Napríklad obracal sa aj na Václava Havla, ktorý ho zradil. Verejne známou skutočnosťou je, že Havel nechal prísne dôverný list slovenského premiéra prezidentovi na vybavenie vtedajšiemu poradcovi Janovi Urbanovi (on sám to verejne priznal). Šíria sa ešte aj iné "zaručené" drby o vzťahu týchto dvoch, ktorý tak hlboko poznamenal naše osudy. (Havel sľúbil, že raz v pamätiach napíše o svojich omyloch.) Mečiarom doslova hlúpo zbavení moci (od morálnosti jedných a druhých abstrahujem) slovenským "jediným demokratickým" intelektuálom prišlo obdobie vyhrocovania sporu s Mečiarom až do permanentného impotentného špehovania a prenasledovania tajnou políciou vhod, pretože mohli zastrieť svoje tichú kolaboráciu s komunistickým režimom v 70. a 80. rokoch. Na Slovensku totiž existovala iba šedá zóna, ale nie otvorený disent, vylučujúci zbabelosť. Šedý disent znamenal: môžeš s nami otvorene súkromne nesúhlasiť, ale nám urobíš nejakú službu pre verejnosť, my ťa nielen nezavrieme, ale dovolíme ti urobiť niečo nad rámec bežnej práce (napr. redaktorovi publikovať spoločensky málo vhodnú knihu). Paralelne s tým sa vytvorila obeť, existenciálny tmel, aj medzi kultúrnou elitou. Stal sa ním nebohý literárny kritik a prekladateľ Dušan Slobodník. Ten prijal v druhej Mečiarovej vláde ponuku na post ministra kultúry. Ihneď sa našlo, že bol ako 17-ročný členom Hlinkovej "mládežníckej" gardy. Či už vedome alebo nevedome (to je iná vec), vznikla z pera bývalého prorežimného komunistického básnika, ktorý pred tým neváhal vzdať hold v Pravde ani L. I. Brežnevovi (uchýlený neskoršie českým PEN klubom), posmešná báseň, ktorej obhajoba sa stala jedným veľkým bojom za a proti (slobode slova). Slobodník prežil 10 rokov v Gulagu a nemohol študovať na Slovensku. Neskoršie sa stal prekladateľom z americkej a anglickej literatúry, jeho hlavní kritici sú prekladateľmi z ruskej a nemeckej literatúry. Prečo súčasné dianie "starých kamarátov" rozdelilo? Hlavne vývojom v kultúre, ktorú pravicová vláda totálne ignoruje. Stav vyhrotili udalosti v STV: Riadenie verejnoprávnej STV pod taktovkou Rybníčka a jeho "MIPSákov", ktorí po vzore investičných fondov (zelených kobyliek) obsadili STV, nekompromisne znížili náklady prepustením veľkého počtu zamestnancov, s ostatnými začali jednať ako s dobytkom (pokiaľ sa nestotožňujú s filozofiou manažmentu, nech vypadnú), popredali časti majetku a kúpili zbytočný luxusný (technologicky vyspelý) nový, pozakladali viaceré dcérske eséročky spôsobom trochu nadštandardným (týždeň pre tým ako to nový zákon nepripúšťal), napadli staré nevýhodné obchodné zmluvy a podpisovali nové (ich vierohodnosť hája prostredníctvom obchodného tajomstva a vonkajším auditom), spravodajstvo nie je ničím iným ako nudným výčtom agentúrnych správ, zaviedli na prvom programe klasický komerčný kanál. Kvalitu a objem kultúrnych programov vo verejnoprávnej TV však treba relativizovať porovnaním s inými mienkotvornými masmédiami. Napríklad denník Sme, kde šéfredaktorom je jeden z mála bývalých disidentov, spisovateľ Martin M. Šimečka, cenený pre svoje "kultúrne" diskusné stránky dovoľujúce vyjadriť rôznorodé názory občanov, produkuje katastrofálnu kultúrnu stránka komerčne racionálne (vkus čitateľov) zameranú na populárnu hudbu, filmové trháky, určité knihy z vybraných vydavateľstiev. Nikoho neštve, že takto ladená časť môže neblaho ovplyvňovať podobne ako bulvár, kultúrne prostredie v spoločnosti. Ako ďalej v príbehu? Možnože ako doteraz: vláda zvýši dotáciu STV, STV začne točiť pôvodnú tvorbu, personálni aj kultúrni rebeli utíchnu. A spoja sa: Budúci premiér Fico zo strany Smer, čerstvo prijatú do Socialistickej internacionály, ohlásil možnú vládu s nacionalistami z SNS a s poststalinskými komunistami z KSS.
|
Názory a argumenty ze Slovenska | RSS 2.0 Historie > | ||
---|---|---|---|
9. 6. 2005 | Koniec jedného príbehu? | Igor Daniš | |
7. 6. 2005 | Pod lampou na pravé poludnie | Jan Dancer | |
21. 6. 2004 | Ochrana prírody podľa Ruska | Mikuláš Huba | |
21. 4. 2004 | Zakladateľ štátu sa už nikdy nestane jeho prezidentom! | Jan Dancer | |
18. 4. 2004 | Slovensko: Kto naozaj vyhral prezidentské voľby ? | Lubomír Sedláčik | |
9. 10. 2003 | Rómska samospráva ako súčasť reformy verejnej správy? | Martin Muránsky | |
9. 10. 2003 | Diskusia o únii je v Čechách skutočne živá | Zolo Mikeš | |
12. 8. 2003 | Nová agenda - silnejšia Európa | Martin Kugla | |
11. 8. 2003 | S tou Úniou opatrne...!? | Radovan Geist | |
16. 7. 2003 | Rovná daň posúva stredné vrstvy bližšie k pásmu chudoby | Ľubomír Petrák | |
25. 6. 2003 | Koniec polstoročného manželstva | Radovan Geist | |
16. 6. 2003 | Zrada penzijných fondov na dôchodkoch | ||
13. 6. 2003 | Rybníček: Splnil sa mi sen | Martina Nemethová, Damas Gruska | |
13. 6. 2003 | Ako udržať prostredníctvom prerozdelenia čo najspravodlivejší dôchodkový systém? |