Kampaň bola dosť nevýrazná a nudná. Prehliadol ju aj hociktorý radový občan. Absolútne nezvládnutá bola najmä informačná časť kampane, ktorá mala určite prebiehať dlhodobejšie a nie iba od 1. apríla! Politici sa uspokojili s výsledkami prieskumov, ktoré ukazovali, že účasť by mala byť minimálne 60-percentná. Ich prístup sa však dá označiť za hazardérstvo, ktoré sa im mohlo vypomstiť. Plne si to začali uvedomovať až tesne pred referendom. Vtedy sa objavili prvé špekulácie, že v prípade nízkej účasti budú môcť porušiť 48-hodinové moratórium, zakazujúce akúkoľvek formu kampane. A tak namiesto informovania o EÚ sa v posledných dňoch rozprúdila diskusia o tom, či v mene "vyššieho princípu" môžu politici porušiť zákon. Ich rezultát znel: áno. V krajine, kde rešpekt k zákonom je slabý, to však vôbec neprekvapuje...

* * *

Ani od STV, ktorá je v permanentnom kolapse, sa divák nedočkal kvalitnejších relácií podrobne informujúcich o výhodách a nevýhodách nášho vstupu do únie (tu by bolo namieste porovnanie s reláciami, ktoré vysiela ČT. Pravdupovediac, niet čo porovnávať...) O čo nevýraznejšia bola informačná časť kampane, o to intenzívnejšie prebiehala kampaň mobilizačná. Tá však bola v mnohých ohľadoch kontraproduktívna a práve tu môžeme nájsť viacero príčin, ktoré odradili ľudí od účasti na referende.

Celkovo svojou jednoduchosťou mohla uraziť časť ľudí, ktorí očakávali serióznejší prístup. Konkrétne slogan s erotickým podtextom "Lepšie je byť dnu ako von" mohol síce zapôsobiť na mladších voličov, no na značne konzervatívnom Slovensku skôr poburoval. Rozhlasový spot, ktorý bol fikciou, ako by sa to mohlo skončiť v prípade, že zostaneme mimo únie a budeme potrebovať víza do Rakúska a Českej republiky, takisto niektorých ľudí pobúril a vyvolal odpor k hlasovaniu. Nervózna vláda, obávajúca sa o výsledok referenda len niekoľko hodín pred začatím moratória prostredníctvom mobilných operátorov rozoslala sms správy s textom: "Vážený občan, o osude SR môžete rozhodnúť aj Vy v referende o vstupe do EÚ 16.-17. 5. Aj váš hlas rozhodne!" Tento krok zasa mnohí vnímali ako zásah do svojho súkromia.

Preto možno konštatovať, že referendum sa skončilo úspešne nie vďaka, ale napriek kampani, ktorú vláda a najmä zodpovedný podpredseda Pál Csáky nezvládli.

* * *

V neposlednom rade na rozhodovanie voliča mali vplyv aj vyjadrenia politických špičiek. Správanie sa Vladimíra Mečiara a Mikuláša Dzurindu, ktorí v nedeľnej televíznej diskusii O päť minút 12 vystupovali v duchu hesla HZDS "už nikdy žiaden svár" ako starí priatelia, určite vyvolalo značný zmätok v hlavách Slovákov. Umelo vytvorená harmónia medzi opozíciou a koalíciou, ako aj uprostred koalície samotnej (dočasne boli na vedľajšiu koľaj odsunuté spory medzi ANO a KDH, pod koberec sa zamietli aj iné nezrovnalosti) pôsobila nedôveryhodne. Prakticky všetky parlamentné strany vrátane komunistov(!) vyjadrovali svoj eurooptimizmus. Jediný pochybujúci bol predseda Smeru Robert Fico, ktorý neustálym "áno, ale" pripomínal aj mnohé riziká vstupu, za čo mu zostal v rukách Čierny Peter. Vznikol tak určitý paradox: nálepku euroskeptika dostal líder strany, ktorá má ambíciu stať sa štandardnou sociálnou demokraciou, a tá je na Západe všade proeurópska. Naopak pravica, ktorá býva inde tradične skôr euroskeptická, si v prípade Slovenska bude môcť k svojim zásluhám pripísať aj vstup do EÚ.

Ľudí od hlasovania odrádzala aj predstava zbytočnosti celého aktu, pretože jeho výsledok nemá v našej legislatíve právnu záväznosť, má iba odporúčací charakter. V prípade negatívneho výsledku by mala totiž posledné slovo Národná rada SR, ktorá by vstup do EÚ musela odobriť dvojtretinovou väčšinou, čo by však pri postoji parlamentných strán nebol problém.

Neexistencia konfliktu preto demotivovala mnohých ľudí, aby vôbec prišli k urnám. Najdôležitejšie preto nebolo vyjadriť svoje áno alebo nie, zaklínadlom referenda sa stala volebná účasť. Čiže presne naopak, ako to bolo prednedávnom na Malte, kde existoval dlhoročný spor medzi protieurópsky orientovanou ľavicou (aký paradox!) a proeurópskou pravicou. Spor priviedol k volebným schránkam vyše 90 percent Malťanov a o tesnom výsledku rozhodol doslova každý hlas.

Nezáujem o referendum má však na Slovensku hlbšie korene. Inštitút ľudového hlasovania bol značne zdiskreditovaný. Referendá doteraz zakaždým politickí oponenti zosmiešňovali a voličov odrádzali od toho, aby sa na ich vôbec zúčastnili, čo malo nepochybne vplyv na správanie obyvateľov. Výsledok: všetky štyri referendá boli pre nízku účasť neplatné. V tomto smere môže posledné referendum znamenať určitý prielom.

* * *

Samotné referendum však mnohí využili ako príležitosť na vyjadrenie svojho nesúhlasu s doterajšou politikou vlády. Je to zrejmé pri pohľade na mapu: nízka účasť na ľudovom hlasovaní bola najmä v regiónoch, ktoré sú najviac postihnuté nezamestnanosťou. Títo ľudia "hlasovali nohami" a zostali doma. Referendum, aj keď "s odretými ušami", bolo napokon právoplatné. Vláda by však v každom prípade mala z nízkej účasti na ňom vyvodiť dôsledky: 48 percent je privysoké číslo, priam alarmujúce, na to, aby sa problém len tak "zamietol pod rohožku".

Napriek spomenutým problémom sa slogan o našom návrate do Európy, ktorý zaznieval na Novembrových námestiach pred štrnástimi rokmi, o rok stane skutočnosťou. Po celý čas nik nepochyboval, že Slovensko má vstúpiť do únie.

Dve staré dámy z nemeckého Ulmu, ktoré minulý týždeň zablúdili v Bratislave, sa veľmi čudovali, že v obchodoch nemôžu platiť eurom. Cestou k ich výletnej lodi som sa im darmo usiloval vysvetliť, že Slovensko nie je členom EÚ a že o svojom členstve ešte len budeme rozhodovať. Dámy boli neodbytné: "Len sa predsa pozrite okolo seba -- tieto domy a ľudia -- to je predsa Európa a vy ste v Európe!" Tie staré panie mali pravdu, no po víkendovom hlasovaní to máme potvrdené aj na papieri -- 92,46...

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO