Polmesiac začínajúci Pobrežím Slonoviny na severozápade a končiaci západným pobrežím Juhoafrickej republiky na juhu skrýva dokázané zásoby 20-30 miliárd barelov, predovšetkým v pobrežných ložiskách. Západná Afrika už dnes pokrýva asi 12 percent dovozu nespracovanej ropy do USA, podľa predpokladov Americkej národnej spravodajskej služby toto číslo do roku 2015 vzrastie na 25 percent.

Záujem o africké "čierne zlato" zvýšila vojna proti Iraku, nedávne štrajky vo Venezuele a potenciálna nestabilita v Saudskej Arábii. To všetko len podčiarklo americkú zraniteľnosť, keďže potreba ropy narastá. Rozvoj ťažby v západnej Afrike ponúka, podľa expertov, veľa možností. Ložiská sú bohaté, kvalita vysoká a morské dopravné trasy do Severnej Ameriky kratšie ako z ktoréhokoľvek iného regiónu.

Inštitút pre rozšírené strategické a politické štúdie (IASPS -- Institute for Advanced Strategic and Political Studies), konzervatívny think-tank sídliaci vo Washingtone a Jeruzaleme, je na špici výskumu strategického významu západoafrickej ropy pre Spojené štáty. V januári minulého roka usporiadal IASPS v texaskom Hustone sympózium, na ktorom sa zúčastnili zástupcovia vlády a ropného priemyslu. Na stretnutí vznikla vplyvná pracovná skupina nazvaná African Oil Policy Initiative Group (AOPIG), ktorá sa stala zodpovednou za americkú vládnu politiku týkajúcu sa ropy zo západnej Afriky. Podľa správy, ktorú AOPIG na konci sympózia vydala: "Africká ropa nie je cieľom, ale prostriedkom na zvýšenie energetickej bezpečnosti USA a rýchlejší africký hospodársky rozvoj."

Čí rozvoj?

Misia AOPIG sa môže zdať vznešená, no po tom, čo Spojené štáty predviedli na svetovom summite o trvalo udržateľnom rozvoji v Johannesburgu, kde Colin Powell strávil úbohých 24 hodín, slová znejú falošne. Bol to celkom príkladný obraz oddanosti myšlienke rozvoja.

Aj ropné projekty sa dajú len ťažko chápať ako pozitívne príklady afrického rozvoja. Nigéria, najväčší producent a vývozca ropy v Afrike, exportuje každoročne v hodnote miliónov dolárov. Za posledné štyri desaťročia sa z delty Nigeru vyťažilo bohatstvo v hodnote 300 miliárd dolárov, obyvatelia však naďalej žijú v hroznej chudobe. Podľa OSN žije 70 percent ľudí v krajine z menej ako dolára denne a najchudobnejšia pätina populácie dostáva len 4 percentá národného bohatstva. Percento ľudí žijúcich v chudobe sa od roku 1980 viac ako zdvojnásobilo. Napriek tomu, že vláda získala zo ziskov z predaja ropy asi 14 miliárd dolárov.

Zbedačené ropné krajiny Blízkeho a Stredného východu a západnej Afriky pripomínajú, že ropné peniaze nekončia tam, kde ich najviac potrebujú. Na to by nemali zabúdať projektanti rozvojových plánov, keď sa rozhodnú sadnúť si za stôl s manažérmi ropných spoločností. Nie náhodou boli ropné zisky v jednej krajine za druhou spreneverené, zle spravované, verejné výdavky stúpali do neudržateľných výšok, priemysel odumrel, občianska nespokojnosť narástla a chudoba sa zhoršila. "Nemáme jediný príklad, že by ropa viedla v rozvojových krajinách k dlhodobým pozitívnym výsledkom," tvrdí politológ Terry Lynn Karl zo Stanfordskej univerzity. Afrika nie je výnimka.

Najväčší africký rozvojový projekt -- 1040 kilometrov dlhý ropovod medzi Čadom a Kamerunom, ktorý stál 4,3 miliardy dolárov -- bol kritizovaný pre zničujúce dosahy na záujmy chudobných. Spoločnosti Exxon prinesie síce zisk 4,6 miliardy dolárov, no kritizovali ho mnohé environmentálne a ľudskoprávne organizácie. Juhoafrický arcibiskup Desmond Tutu povedal: "Čadsko-kamerunský projekt nie je pomocou, o ktorú sme žiadali, alebo ktorú sme potrebovali. Pri chýbajúcej vláde zákona a nerešpektovaní ľudských práv a potrieb životného prostredia, financovanie obrovských projektov ničí životné prostredie i nás."

Niektorí experti tvrdia, že najlepšou cestou, ako zlepšiť podmienky, je prinútiť veľké spoločnosti zverejniť údaje o tom, koľko peňazí platia vládam krajín, v ktorých pôsobia. Bez týchto informácií občania nedokážu kontrolovať lídrov, či príjmy z ropy nekončia na zahraničných bankových účtoch. Takáto transparentnosť sa stáva životne dôležitou najmä vo svetle strategickej dôležitosti západnej Afriky, predovšetkým pre program Nové partnerstvo pre rozvoj Afriky (Nepad -- New Partnership for African Development).

Vyššia zodpovednosť ropných spoločností však ostáva, bohužiaľ, v najbližšej budúcnosti nedosiahnuteľným cieľom. Podľa Georgea Ayitteyho, ekonóma z americkej univerzity a špecialistu na africký rozvoj: "Slabým miestom africkej ropnej politiky Bushovej administratívy je jeho neochota tlačiť na ropné spoločnosti so sídlom v USA, aby zverejňovali, komu čo platia. No dynamika svetovej politiky sa zmenila tak drasticky, že už nemožno zavierať oči pred dohodami medzi ropnými spoločnosťami a skorumpovanými africkými režimami." Režim vo Washingtone však robí práve to a nadnárodné firmy dokázali podkopať všetky formy demokratizácie a rozvoja v krajinách, v ktorých operujú.

Ropné spoločnosti -- agenti rozvoja či deštrukcie?

V deväťdesiatych rokoch popravila nigérijská vláda Ken Saro-Wiwana, lídra národa Ogoni, a s ním aj ďalších demonštrantov. Jeho brat odhalil, že firma Shell, ktorá kontroluje 50 percent ropných operácií v delte Nigeru, ponúkla zrušenie popravy, ak bude Saro-Wiwa súhlasiť s odvolaním demonštrácií proti Shellu. Správy prenikajúce z regiónu hovoria o spoločnostiach, najmä Shell a Chevron, ktoré najímajú žoldnierov, aby zabíjali politických protivníkov a lokálnych aktivistov.

Mnohé protesty v delte Nigeru viedli ženy, ktoré občas dosiahli ústupky od ropných firiem. V júli 2002, po sérii okupácií ijawských žien, sľúbil Chevron, že vybuduje školy a zamestná miestnych ľudí. Podobná akcia prebehla začiatkom augusta. Mala prinútiť Chevron, aby prestal so znečisťovaním. Demonštrantov napadli policajti a vojaci, povolaní spoločnosťou, niekoľkých z nich dokonca zabili.

Minulosť Georgea Busha, ako manažéra ropnej spoločnosti, môže čiastočne vysvetliť jeho odmietavý postoj k škodlivým vplyvom ropného priemyslu na lokálne komunity, životné prostredie a rozvoj. Napriek jeho kritike represívnych režimov na Strednom a Blízkom východe ho hľadanie bezpečnejších ropných zdrojov privádza pred dvere najnedemokratickejších vlád. V tom však Washington nevidí problém.

Späť do budúcnosti...

Analytici a aktivisti sa obávajú, že Bushova administratíva zopakuje chyby z minulosti, keď Spojené štáty tolerovali otázne praktiky vlád krajín bohatých na ropu, len aby presadili svoje záujmy v studenej vojne a zaistili si energetickú bezpečnosť. Potenciálne problémové miesta zahŕňajú Rovníkovú Guineu, tretieho najväčšieho afrického producenta ropy po Nigérii a Angole. Po objavení pobrežných nálezísk v roku 1994 tu Spojené štáty opäť otvorili svoje veľvyslanectvo. Bushova administratíva rozvíja tesné vzťahy s miestnym diktátorom, brigádnym generálom Teodorom Obiangom, ktorého publikácia CIA označila za "bezohľadného vodcu".

Ďalším horúcim miestom je Angola, kde ropa financovala tri desaťročia neľútostnej občianskej vojny a miliardy petrodolárov sú ukryté na zahraničných účtoch. Medzi ďalších afrických producentov ropy s dokumentovanými prípadmi vládnej korupcie, volebných podvodov, zlého manažmentu financií či porušovania ľudských práv patria Čad, Kamerun i Demokratická republika Kongo.

Najväčším hráčom na západoafrickom ropnom trhu je Nigéria, ovládaná diktatúrami po väčšinu svojej nezávislej existencie. V deväťdesiatych rokoch viedol diktátor Sani Abacha extrémne brutálny skorumpovaný režim. Ani netreba hovoriť, že obrancovia investícií do ropného priemyslu mali málo problémov s vojenskou vládou. Podstatné bolo, že tiekla ropa.

Terajšia vláda prezidenta Oluseguna Obasanja (ktorého nedávne znovuzvolenie bolo spojené s obvineniami o zmanipulovaní volieb) prejavuje veľkú ochotu nasledovať v regionálnej politike kurz Washingtonu. Aj keď je Obasanjo civilný vládca, netreba zabúdať, že v 70. rokoch viedol krajinu ako vojenský diktátor a korupcia s násilím sú charakteristikami jeho terajšieho režimu. Všetko sa to zdá takmer komické, keď si človek uvedomí, ako predseda afrického podvýboru Edward Royce povedal počas minuloročného sympózia v Hustone: "Je veľmi ťažké predstaviť si Saddáma Husajna v Afrike."

Ochrana amerických záujmov

Popri podpore brutálnych západoafrických režimov, americká vojenská zaangažovanosť pravdepodobne tiež vzrastie. Oficiálne, aby "dovolila americkému námorníctvu a ozbrojeným silám ľahšie presadiť svoju silu na ochranu záujmov USA a ich spojencov v západnej Afrike". Po 25 rokoch podpory lokálnych vojen a vražedných diktátorských režimov, potrebuje Afrika viac americkej vojenskej prítomnosti?

No vyzerá to, že Afričania majú málo možností vyberať si. Podľa správ dala už Bushova administratíva zelenú Military Professional Resources, Inc. -- súkromnej firme vedenej bývalými americkými vojenskými pohlavármi -- aby začala s tréningom guinejských bezpečnostných síl, ktoré budú mať na starosti ochranu pobrežných ťažobných zariadení.

V októbri 2002, vyššie postavený americký generál Carlton Fulford navštívil krajinu Svätý Tomáš a Princov ostrov, súostrovie na polceste medzi Nigériou a Angolou, aby prerokoval možnosť postavenia vojenskej základne. Začne sa americká armáda miešať do vnútornej a zahraničnej politiky krajín so zásobami ropy? Zdá sa to pravdepodobné -- Washington už vyjadril svoje "znepokojenie" nad úzkymi vzťahmi niektorých miestnych vlád s Kaddáfiho Líbyou.

Zatiaľ čo americká administratíva hovorí o západoafrickom obchode s ropou ako o vzájomne výhodnom podniku, skúsenosti z Blízkeho a Stredného východu a západnej Afriky ukazujú, že zisky končia väčšinou v rukách ropných spoločností a skorumpovaných režimov -- nie v peňaženkách ľudí, z ktorých pôdy sa "čierne zlato" ťaží. Po storočiach koloniálneho zanedbávania a využívania si Afričania nemôžu dovoliť, aby ich zem bola znásilnená a vyrabovaná novou koloniálnou mocnosťou. Juhoafrický prezident Thabo Mbeki volá po "africkej renesancii", no ten typ rozvoja, ktorý prinesie obchod s ropou, spôsobí úpadok, nie renesanciu.

Článek byl publikován v internetovém magazínu Z-MAG
Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO