Toto rozhodnutie menovať vysokého dôstojníka vládcom v porazenej krajine -- bez porady s bábkovými členmi "koalície" -- nepríjemne pripomína praktiky z čias koloniálnych impérií. Ako nemyslieť na Cliva vládnuceho v Indii, lorda Kitchenera komandujúceho armády v Južnej Afrike, alebo generála Lyauteya spravujúceho Maroko? A to sme si mysleli, že politická morálka a dejiny tieto nešváry navždy zapudili!

"To s tým nemá nič spoločné," hovoria nám. ,,Toto prechodné obdobie treba porovnávať s činnosťou generála Douglasa McArthura v Japonsku po roku 1945."

Nebolo to horšie? Nebolo vtedy treba atómovými bombami zničiť mestá Hirošimu a Nagasaki, skrátka apokalypsu, aby sa Amerika rozhodla menovať generála za správcu krajiny porazeného protivníka? To bolo v čase, keď ešte nefungovala Organizácia Spojených národov (OSN).

Dnes však OSN existuje, aspoň teoreticky. A invázia amerických armád (s ich britskými pomocníkmi) do Iraku neukončuje tretiu alebo štvrtú svetovú vojnu... Ibaže by prezident George W. Bush a jeho okolie považovali atentáty 11. septembra 2001 za ekvivalent svetového konfliktu...

Isteže, generál Garner naznačil, že okupácia nebude trvať večne. "Ostaneme tu tak dlho, ako bude treba," povedal, "a odídeme čím skôr." Ale dejiny nás učia, že to "ako dlho bude treba" môže trvať dlho. Filipíny a Portoriko obsadili Spojené štáty v roku 1898 pod altruistickou zámienkou "oslobodenia" týchto krajín spod koloniálneho jarma, no čoskoro sa dostali do pozície bývalej vládnucej veľmoci. Potláčali nacionalistické povstania a odišli z Filipín až roku 1946 ; naďalej sa miešali do vnútorných záležitostí nového štátu a pri každých prezidentských voľbách aktívne podporovali kandidáta svojej voľby, nakoniec diktátora Ferdinanda Marcosa, ktorý bol pri moci od roku1965 do roku 1986. Okupácia Portorika trvá dodnes a v Japonsku a Nemecku sú ešte 58 rokov po skončení vojny veľké americké vojenské základne...

Pri pohľade na príchod generála Garnera a jeho skupinu 450 administrátorov sa natíska myšlienka, že v tejto neoimperiálnej fáze dejín sveta berú Spojené štáty na svoje plecia to, čo Joseph Conrad nazval "bremeno bieleho muža". To, čo veľmoci okolo roku 1918 nazývali "posvätnou úlohou civilizácie", cieliac na národy, ktoré sú vraj neschopné "vládnuť si samy za veľmi ťažkých podmienok moderného života".

Neoimperializmus Spojených štátov obnovuje rímsku koncepciu morálnej dominancie, založenej na presvedčení, že slobodný trh, globalizácia a šírenie západnej civilizácie sú dobré pre každého na celom svete. S morálnou dominanciou ide ruka v ruke dominancia vojenská a masmediálna. Postihujú národy považované za viac alebo menej menejcenné.

Po zvrhnutí obludnej diktatúry sľúbil Washington vybudovať v Iraku príkladnú demokraciu, ktorej žiarenie, zosilňované impulzmi z centra nového Impéria, vyvolá pád všetkých autokratických vlád v tejto oblasti. James Woolsley, bývalý riaditeľ CIA a blízky spolupracovník prezidenta Busha, nás uisťuje, že to postihne aj Saudskú Arábiu a Egypt...

Dá sa takému sľubu veriť? Samozrejme, že nie. Donald Rumsfeld, minister národnej obrany, sa preto poponáhľal spresniť situáciu dodatkom, že "Washington neuzná v Iraku islamskú vládu ani v tom prípade, že by si to priala väčšina Iračanov a že by to bol výsledok volieb". Ale to je stará poučka z dejín: Impérium vnucuje porazenému svoje zákony.

No existuje aj iná poučka: Kto žije z impéria, zahynie na impérium.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO