Narodenie Francoisa Maria Aroueta a prvé roky jeho pôsobenia spadajú do obdobia, keď francúzsky absolutizmus v dobe vlády Ľudovíta XIV. prekročil zenit svojho rozvoja tak vo vnútornej, ako aj zahraničnej oblasti. Od základu sa však pomery zmenili v čase zrelého veku a staroby F. Voltaira, ktorý zomrel jedenásť rokov pred vypuknutím Veľkej francúzskej revolúcie.

Na začiatku 18. storočia vo Francúzsku pokročili procesy vedúce k rozkladu feudálneho zriadenia, a tým aj formy klerikálnej ideológie, ktorá odôvodňovala a ospravedlňovala tento systém. Osvietenské myšlienky kritizujúce tento zanikajúci systém sa zdokonaľovali v zápase so starými ideologickými tradíciami, s učením o božskom pôvode kráľovskej moci, o historických právach šľachty, v zápase s katolíckou cirkvou, ktorá posväcovala tieto tradície a zrástla v priebehu stáročí s feudálnou spoločnosťou a šľachtou. Osvietenci ako bojovníci za práva tretieho stavu, ktorého aktívne jadro tvorila nastupujúca buržoázia, videli celkom oprávnene jedného z najúhlavnejších nepriateľov vo vtedajšej cirkvi.

Vyvrcholenie Voltairovej činnosti

V tzv. Ferneyskom období, ktoré znamená vrchol Voltairovej tvorby, publikoval množstvo kníh a brožúr na obranu slobody myslenia a znášanlivosti, bojoval proti poverám, fanatizmu a intolerancii, za spoločenský pokrok, vedu a spoločenské reformy. Je uznávanou hlavou osvietenského hnutia, medzinárodnou autoritou, doslova veľmocou verejnej mienky, svedomia národa, nekorunovaným kráľom intelektuálnej Európy. Propagoval znášanlivosť a toleranciu, napr. v polemickou spise Úvaha o znášanlivosti, kde označil neznášanlivosť za urážku ľudského rozumu.

K literárno-publicistickej, divadelnej, historickej a filozofickej práci pridáva v tomto období mnohé spoločenské vystúpenia zamerané na záchranu obetí fanatizmu a tmárstva.

Ferneyské obdobie je nielen vrcholom života umelca a vedca, ale aj vrcholným obdobím človeka, ktorý v záverečnej fáze svojho života dokázal vo vzťahu k obyčajným ľuďom vsadiť do boja na obranu ukrivdených a nevinných ľudí celú autoritu svojej osobnosti.

Humanista Voltaire uskutočnil nesmierne záslužné činy na obranu a rehabilitáciu nespravodlivo odsúdených. Tak ako hlásal potrebu ochrany práva a spravodlivosti, tak aj v praxi bránil práva a bojoval za spravodlivosť pre konkrétnych ľudí. Na ilustráciu uvedieme len niekoľko príkladov. Bojoval za neplnoletého mládenca, rytiera de la Barre, ktorého popravili po hroznom mučení preto, že spieval "rúhavú" pieseň. Bránil neznámu rodinu Montbaillovcov, ktorej živiteľa lámali v kolese a upálili zaživa pre domnelú vraždu jeho matky, ktorá si v záchvate mŕtvice rozbila hlavu. Ujal sa prípadu ženy, ktorú opustil muž a vzal jej aj dieťa. Bola protestantka a on katolík. Súdy zastávali názor, že je bezprávna, že vlastne nie je vydatá, že je iba konkubínou, a teda, že dieťa je nemanželské, lebo sobášny obrad odbavila reformovaná cirkev, a preto nemá hodnotu sviatosti a je neplatný. Bránil nevinne odsúdeného protestanta P. Sirvena a ďalších. Jeho najslávnejší zápas, ktorý vtedy vzrušil celú Európu, bola obrana Jeana Calasa, protestantského obchodníka z Toulouse, obžalovaného z vraždy svojho syna.

Voltaire vyvinul obrovské úsilie, aby aj ten posledný človek vo Francúzsku poznal príbeh rodiny Calasovcov. Celé tri roky viedol s neúnavnou energiou boj za jeho rehabilitáciu. Pripomínal pokojne žijúcim ľuďom, čo by sa im mohlo prihodiť. Dokázal do Calasovho prípadu zapojiť pruského kráľa i ruskú cárovnú Katarínu II, ako aj vplyvných známych na francúzskom dvore. Obrátil sa na anglickú kráľovnú, aby sa ujala podpisovej akcie na pomoc Calasovcom, na pruského kráľa, na nespočetné nemecké kniežatá a kňažné.

Voltaire obrátil pozornosť celej Európy na tieto barbarské prípady a dokázal viesť nezištne dlhoročný zápas za rehabilitáciu nevinných ľudí. Zariadil, aby sa všetky materiály predkladali do nemčiny, angličtiny, holandčiny a iných jazykov a rozširovali sa po celej Európe. Niektoré z týchto materiálov dal spáliť parlament v Paríži, ale aj pápež. A aj keď' sa polícia usilovala ničiť materiály, ľudia dostávali do rúk stále nové a nové výtlačky. Najznámejší materiál, ktorý vyšiel pod pseudonymom, vysoko ohodnotil a uvítal aj Benjamin Franklin, ktorý spoznal Voltairov štýl. Žiadal revíziu procesu a dosiahol zrušenie rozsudku. Keď mu blahoželali k ohromnému víťazstvu, odpovedal: "Urobil som v tomto hroznom prípade len to, čo robí každý -- šiel som za svojím cieľom. Úlohou filozofov nie je ľutovať nešťastných, ale byť im užitočný."

Pod obrovským tlakom verejnej mienky sa začal zaujímať o osud trpiacej madamme Calasovej aj francúzsky kráľ, pozval ju Versailles, milostivo jej daroval značnú sumu peňazí ako odškodné, aby ju použila na nápravu "spravodlivosti" jeho vlastných súdov.

Nie všetky obete boli protestanti, ale vo všetkých išlo o zápas o spravodlivosť. Voltairova sila bola v príklade, ktorý dával, ako aj v spôsobe, ako to robil. Sústavne ovplyvňoval verejnú mienku vo Francúzsku. On -- spisovateľ, filozof bol svedomím národa, nie politik, ktorý by v mene národa vládol a hovoril. Pozitívny výsledok jeho obrán nebol len v tom, že Calasova žena dostala dôchodok, alebo že bola očistená pamiatka popraveného. Obrany mali význam pre celé osvietenské hnutie, pomáhali vytvárať uvedomenie si nespravodlivosti feudálneho zriadenia.

Treba dodať, že to bol práve tento zápas, viac ako umelecké diela, ktorý mu priniesol najväčšiu slávu a popularitu medzi ľudom, pretože jeho umeleckým a filozofickým dielam nemohli rozumieť všetci. Ale Calasova záležitosť, to bola celonárodná vec, pochopiteľná a blízka práve tým, ktorí pod despotizmom najväčšmi trpeli.

Triumfálny návrat do Paríža

Je preto príznačné, že Voltaire, ktorý sa po desaťročiach núteného pobytu v cudzine vrátil do Paríža, vyvolal svojím príchodom nezvyčajný rozruch. Hovorí sa, že keď Voltaira vítal parížsky ľud na jeho triumfálnej ceste mestom, odpovedala jedna žena zo zástupu na otázku, ktože to ide, takto: "To je ten, čo zachránil Calasovcov." Do Paríža neprišiel teda len autor filozofických a historických diel, dramatik a básnik, ale veľký humanista, záchranca Calasovcov a Sirvenovcov. Vítali ho ako človeka, ktorý sa iba nedávno dožadoval zrušenia všetkých druhov mučenia pri výkone spravodlivosti, človeka dožadujúceho sa oslobodenia posledných francúzskych poddaných.

Príchod Voltaira do Paríža a skvelé privítanie, ktoré sa mu dostalo od obyvateľov mesta, vzbudilo však nevôľu kráľovského dvora a cirkvi. Kráľ si však netrúfal poslať starého a slávneho človeka znova do vyhnanstva, pretože by zosmiešnil seba i Francúzsko v očiach svetovej verejnosti. Dal však príkaz, aby sa dvor dištancoval od Voltaira a nik s ním nenadviazal kontakt. Okrem kráľa sa voči nemu postavilo nepriateľsky aj duchovenstvo. Kňazi, ktorí boli členmi Akadémie, neprišli ani na jedno jej zasadnutie. Zo všetkých kazateľníc hrmeli plamenné kázne proti Antikristovi a vyhlasovali, že cirkev nájde spôsob, ako sa proti nemu obrániť.

Po Voltairovej smrti

F. M. Voltaire zomrel 30. mája 1778. Odišiel velikán ducha, jedna z najväčších osobností dejín francúzskeho národa. Cirkev nebola voči nemu tolerantná a milosrdná ani po smrti. Keďže aj v posledných, trpkých chvíľach života odmietol ponížene požiadať cirkev a svet o odpustenie, podpísať pripravené písomné vyhlásenie o zrieknutí sa svojho diela a návratu do lona cirkvi, odmietla dať cirkev súhlas na dôstojný pohreb a uložiť jeho pozostatky na cintorín.

Až po víťaznej revolúcii vydalo Národné zhromaždenie dekrét o vystrojení primerane dôstojného pohrebu, prevezení jeho telesných pozostatkov do Paríža a uloženie do Panteónu.

Právom sa dá konštatovať, že Voltaire na sklonku svojho života vystupoval ako neúnavný bojovník za spravodlivosť. Veľa toho vykonal aj pre reformu trestného práva, pre prijatie humánnejšieho trestnoprávneho zákonodarstva, odsudzoval trest smrti a mučenie ako metódu vyšetrovania, zasadzoval sa o moderné zásady individualizácie a úmernosti trestu. Zdôrazňoval, že by bolo potrebné, aby zo sféry trestného práva boli odstránené tresty za tzv. náboženské priestupky: bohorúhačstvo, kacírstvo a pod. "Nech za to, čo sa týka Boha a len jeho," hovorí Voltaire, "trestá on sám, ak to považuje za potrebné."

Najhlbší obsah Voltairovho humanizmu tvorí boj za slobodu svedomia a náboženskú znášanlivosť. Voltaire začal ofenzívu proti despotizmu cirkvi a štátu, postavil sa proti panovníckemu dvoru, hoci mal iba pero a vtip, a zviedol jedinečný zápas za slobodu svedomia. V strategickej orientácii si na otázky znášanlivosti zvolil bojové heslo -- Ecrasez l'infame -- Zničte nehanebnicu! Toto heslo búrilo Európu a monarchovia sa pred ním triasli. Heslo znamenalo boj proti despotizmu panovníkov a kňazov a zároveň zápas za spravodlivosť a právo.

Svoje názory opieral o prirodzené právo, určované samotnou povahou, rozumom a slobodou ľudí. V názoroch Voltaira, ale aj ďalších osvietencov, je mnoho spoločného s antickými názormi na tieto otázky, pretože aj kategória ľudských práv a ich ochrana sa aj v našich predstavách spája s históriou vývoja ľudskej spoločnosti, doktrinálneho poznania, filozofických názorov a právnych fikcií.

Z najstaršej histórie sa najčastejšie uvádzajú príklady zo staroveku, ktoré sa pokladajú za dôkaz neodňateľnosti ľudských práv. Korene a pôvod ľudských práv sa spájali s ľudskou dôstojnosťou, vyjadrujúc tak úctu ľudskej bytosti. Prirodzeno-právna doktrína vychádza z toho, že práva jednotlivca sú odvodené z prírody a z filozofie humanity a nemôže ich meniť ani Boh. Všeobecnú platnosť získala univerzálna koncepcia ľudských práv.

Novú kvalitu nadobudla koncepcia prirodzeného práva v období osvietenstva. Americká a francúzska revolúcia sústredili pozornosť ľudí na právne aspekty vzťahu medzi spoločnosťou a jednotlivcom, od objektívnych noriem k právam jednotlivca. Pod vplyvom rozmanitých spoločenských, politických, filozofických a právnych fenoménov sa v histórii formovali ľudské práva a slobody založené na rešpektovaní dôstojnosti ľudskej bytosti, života, slobody a majetku jednotlivca a jeho práv v občianskej spoločnosti v rôznych podobách a dokumentoch.

Iste nie je náhoda, že v období osvietenstva vznikol aj inštitút ombudsmana či verejného ochrancu práv, keď v roku 1713 švédsky panovník Karol XII. ako prvý v európskej histórii poveril vybraného funkcionára dozorom nad správaním sa ostatných úradníkov v kráľovstve. Aj F. M. Voltaira možno právom označiť ako ombudsmana vzhľadom na vykonanú prácu pri obrane ľudských práv i za rehabilitáciu nevinne odsúdených a umučených ľudí.

F. M. Voltaire, ale aj ďalší osvietenci a osvietenstvo ako celok boli predmetom útokov a bezuzdnej kritiky cirkvi. Ale tento postoj sa prejavuje aj v súčasnosti. Jeden z najvyšších predstaviteľov katolíckej cirkvi hovorí o osvietencoch a ateistoch ako o "mŕtvolách, ktoré zahatávajú cestu". Tak hovorí okrem Voltaira aj o Diderotovi, d'Alambertovi, J. J. Rousseauovi, Montesquiovi a ďalších velikánoch ducha a jedným dychom odsudzuje aj Veľkú francúzsku revolúciu z roku 1789, o ktorej hovorí, že znamenala vrchol boja proti cirkvi a "hneď na začiatku vyhlásila v mene Rozumu -- slobodu, rovnosť a bratstvo -- a uskutočňovala toto heslo na hanbu celého ľudstva hanebne po svojom".

Pripomínajúc si výročie F. M. Voltaira uvádzame slová, ktoré o ňom v roku 1755 napísal J. J. Rousseau: "Voltaire je najväčší génius našich čias." Bola to pravda. Bol nesporne najväčší predstaviteľ osvietenského hnutia vo Francúzsku a v Európe. Voltairovské dedičstvo v ďalších desaťročiach vošlo do arzenálu tých, ktorí bojovali proti monarchii a klerikálnej reakcii, vystupovali za republiku, za občiansky, svetský charakter štátu a školy. Veľa Voltairových názorov o tolerancii zaznieva veľmi aktuálne aj dnes, keď je vo svete toľko vojnových, národnostných, rasových, náboženských a iných konfliktov.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO