Akoby nepočuli rasistické výkriky od bolesti, ktorú vtedy nevinný chlapec tmavej pleti prežíval. Jediný, kto mu v tej chvíli pomohol, bol práve jeho kamarát, ktorý ho držal, aby ho nevytiahli z električky. Poprosil preto o pomoc jedného pána, ten mu však len znechutene povedal, že na ľudí inej farby pleti má taký istý názor, ako majú neonacisti. Nakoniec sa aspoň jedna pani ozvala a začala kričať na obranu chlapcov. Vďaka nej sa tak neonacistom nepodarilo dostať ho von.

Keď prišiel Karol s kamarátom domov, jeho mama sa rozhodla prípad ohlásiť. Všetci traja zašli na obvodné oddelenie polície, ale tam ich nechceli vypočuť a poslali ich na oddelenie v obvode, kde sa to stalo. Nakoniec ich tam policajti odviezli, ale až na dlhé naliehanie. Policajná stanica bola neďaleko zastávky, kde útočníci vystúpili (a pravdepodobne zamierili do neďalekej krčmy, v ktorej sa schádzajú neonacisti). Aj tu sa však stretli s neochotou a postupom, ktorý nesvedčil o záujme polície pomôcť obeti. Policajti odmietli spísať zápisnicu pred lekárskym vyšetrením, a tak naň musel chlapec ísť v neskorú večernú hodinu tak, že sa vracal okolo krčmy. Zápisnicu spísali policajti až o pol druhej v noci. Jeho kamaráta, ktorý bol priamym svedkom incidentu, ani nevypočuli. Žiadnemu z policajtov ani nenapadlo navštíviť krčmu, v ktorej v tom čase možno sedeli neonacisti. Okolo tretej hodiny rannej sa vrátili chlapci s mamou obete pešo domov. Po štvrť roku bolo v správe o vyšetrovaní uvedené, že išlo o pouličnú bitku a páchateľ je neznámy.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO, vyšlo v čtrnáctideníku Tolerancia