Princíp neviditeľnej ruky

Európska poľnohospodárska politika predstavuje pre kritikov stelesnenie socialistického plánovania a autoritatívneho postoja štátu. Štátne zasahovanie do konkurenčného prostredia sa považuje za kontraproduktívne a pre väčšinu daňových poplatníkov v konečnom dôsledku nespravodlivé. Podpora stratových rezortov z peňazí všetkých ostatných občanov pripomína zbytočné rozmaznávanie nesamostatného decka, namiesto aby ho ktosi prinútil postaviť sa na vlastné nohy.

Zjednodušenou pointou tohto argumentu je, že hlúpy Ďuro vstane spoza pece, opustí odveké stereotypy agrárnej produkcie, inovuje výrobné technológie a zefektívni svoju činnosť až pod tlakom konkurenčného prostredia. Teda toho, ktoré dnešná agrárna politika únie v podstate tlmí.

Myslím, že táto logika je do istej miery oprávnená. Dlhodobá a masívna finančná podpora roľníkov skutočne nie je riešením a neprirodzene zvýhodňuje záujmy jednej skupiny oproti ostatným. V súvislosti s postavením poľnohospodárstva v súčasnom modernom štáte treba brať do úvahy aj charakter vidieckeho prostredia. Na chudobnejšom vidieku žije (nielen v strednej Európe) najkonzervatívnejšia časť obyvateľstva. Tradične nedôveruje reformám, ale paradoxne vďaka potenciálu vytvárať si základné prostriedky na prežitie je nezávislejšia od vonkajších vplyvov alebo tlakov. "Ďurovská" mentalita má hrubšiu kožu než urbánne oblasti. Tie sú síce bohatšie na finančné prostriedky, o to väčšmi však závisia od trhu, ktorý je ich jediným zdrojom potravín, čo vidieť najmä počas kríz, napríklad vo vojne.

Predstava, že modernizácia vidieka sa zrealizuje, až keď samotní roľníci budú chcieť (rozumej musieť, z obavy pred stratou konkurencieschopnosti), a to bez potreby vonkajšej podpory, však naráža na ich reálne možnosti. Prakticky celé bývalé Česko-Slovensko je poznačené érou JRD, ktoré dnes často vlastnia drobní akcionári a pri ich živorení je akákoľvek výzva na modernizáciu skôr sarkazmom. Napríklad, napriek tomu, že zastarané technológie neraz predstavujú doslova ekologickú hrozbu, následné finančné sankcie od orgánov štátnej správy by družstvo definitívne "dorazili", čo by v danom mikroregióne malo za následok citeľný nárast nezamestnanosti. Podobná je situácia aj v iných postkomunistických krajinách. V Poľsku dokonca horšia ako u nás, pretože 80 percent poľnohospodárskej pôdy tu je rozdelenej medzi desaťtisíce chudobných súkromných vlastníkov niekoľkohektárových pozemkov. Poľská sociologička zaoberajúca sa problematikou vidieka Barbara Fedyszak-Radziejowska upozorňuje, že počas celého obdobia komunizmu, a ani po prevrate, roľníci na rozdiel od iných odvetví jednoducho nedostali šancu uniknúť z bludného kruhu platobnej neschopnosti, technologickej zaostalosti a neefektívnej produkcie.

Radikálna možnosť, že štát by svojich roľníkov nechal úplne napospas osudu a riskoval tak závislosť od svetového trhu, je napokon cudzia aj väčšine trhových fundamentalistov. Odkladanie nepopulárnych a nákladných transformačných opatrení môže pritom všetky náklady v budúcnosti aj zniekoľkonásobiť.

Línia ďalšieho vývoja

Obraz prosperujúceho vidieka však dnes nemôže byť vyplnený len úspešnými farmami. Vidiek má do budúcnosti obrovský turistický potenciál, ktorý môže zastúpiť mnohé funkcie poľnohospodárstva, napríklad zamestnanosť a získavanie finančných zdrojov v rámci regiónu. Presun záujmu z neefektívnej časti poľnohospodárskej produkcie na cestovný ruch a ďalšie alternatívne aktivity, má v našich podmienkach viacero výhod. Je to zníženie vnútorného tlaku medzi samotnými poľnohospodármi, keď neschopnejší odpadnú a ostane viac miesta pre najlepších. Vidiecka turistika je ďalej vo svojich malých formách menej náročná na počiatočný kapitál a realizovať ju tak môžu aj malé subjekty. Práve Slovensko zatiaľ nevyužilo svoju atraktívnosť týkajúcu sa nielen prírodného prostredia, ale napríklad aj mnohých turisticky zaujímavých sídel s tradičnou architektúrou. Ich rekonštrukcia a úprava na istý štandard hygieny a komfortu je stále menej nákladná ako výstavba nových objektov.

Takýto prístup prináša za istých podmienok oveľa viac než len niektorú zo spomínaných výhod. Spolu s aspektom vplyvu na životné prostredie zodpovedá koncepcii trvalo udržateľného rozvoja. Trvalo udržateľný rozvoj má na mikroúrovni integrálne zohľadňovať vyvážený ekonomický rozvoj regiónu, jeho sociálnu a ekologickú stabilitu a zároveň podporovať tradičné hodnoty a kultúrne zvyky spoločenstva. Jeho globálnym cieľom je udržať pre ľudstvo prijateľný stav životného prostredia na čo najdlhší čas, čo predpokladá strategické zníženie produkcie a využívanie obmedzených surovinových a energetických zdrojov.

Pomoc veľkého brata

Zdá sa, že alternatíva, ktorú dnes pre región strednej Európy predstavuje Európska únia, bude jednoduchým riešením všetkých nastolených problémov. Disponuje kapitálom a inštitúciami na rozbehnutie potrebných reforiem. Naďalej realizuje ako-tak funkčnú spoločnú poľnohospodársku politiku, ktorá napriek svojim nevýhodám dokáže na trhu udržať rovnováhu. Deklaruje potrebu trvalo udržateľného rozvoja, jednou z podmienok pre kandidátske krajiny je aj prijatie takýchto národných stratégií a vyššie nároky na ochranu životného prostredia.

Pri bližšom pohľade sa však dá jednoznačnosť výsledkov európskeho intervencionizmu rovnako spochybniť. Práve skúsenosti z krajín ako Španielsko alebo Portugalsko, ktorých situácia bola pred vstupom do únie do istej miery porovnateľná s našou, dávajú čiastočne za pravdu názoru, že systém regulovania a dotácií nedokáže zabezpečiť efektívne využitie nemalých finančných príspevkov. Nezanedbateľná časť poberateľov celý systém zneužíva. Obľúbené je vykazovanie dotovanej činnosti, ktorá však ústi do minimálnej produkcie a jediným jej cieľom je prijímať finančnú podporu. Potvrdzuje to obavy z negatívnych dôsledkov absencie tlaku, ktorý na aktérov v trhovom prostredí vyvíja konkurenčný boj. K dokonalosti zrejme mnoho chýba aj proklamovanému integrovanému prístupu riešenia problémov vidieka. Podľa Jely Tvrdoňovej z Agentúry pre rozvoj vidieka sú podporné fondy zamerané najmä na poľnohospodárov, pričom zanedbávajú ostatné skupiny obyvateľov a súčasti vidieckeho života. Ich cieľom je najmä pomoc a modernizácia fariem a riešenie sprievodných problémov ako zalesňovanie a pod., čím sa vytvára nezdravé zvýhodňovanie jednej časti a ignorovanie ostatných. Z Tvrdoňovej analýzy vyplýva, že podpora iných dôležitých vidieckych aktivít je iba hypotetickou súčasťou tzv. Sektorového operačného plánu, ktorý samotný bude môcť využívať len okolo 20 percent prostriedkov, určených na štrukturálny rozvoj slovenských regiónov. Komplexný prístup riadenia vyžaduje v rozhodovacom procese dialóg a konsenzus, a teda spoločný postup viacerých zúčastnených strán. Lebo na vidieku nežijú iba roľníci, ale aj podnikateľská sféra, MVO a pod., z ktorých každý obhajuje záujmy regiónu z istého aspektu. Zdá sa, že spomínaný prístup bude aj po vstupe Slovenska do únie len vzletnou frázou európskych politikov. Práve tento dlhodobo najefektívnejší spôsob riadenia bude teda opäť stáť na aktivitách mimovládnych organizácií a komunitných združení bez priameho prepojenia na potrebné finančné zdroje.

Napriek spomínaným problémom je dnes nastolené smerovanie pre nás jedinou schodnou cestou. Európska reforma poľnohospodárstva dáva v budúcnosti šancu znížiť priame dotácie už zmodernizovaným roľníkom, viazať ich na spĺňanie ekologických kritérií a veľkosť výmery fariem. Presun ušetrených dotácií sa pritom predpokladá do rozvoja ostatných vidieckych odvetví. Súhlas vyjadrujú napriek kontroverziám aj predstavitelia mimovládnych organizácií z kandidátskych krajín, sledujúci dianie na vidieku nezávisle od masívnych kampaní svojich vlád a vplyvných nátlakových skupín (napríklad poľnohospodárov). Okrem toho, blíži sa čas, keď bude potrebná nielen kritika, ale aj participácia obyvateľov a ich komunít tam, kde oko veľkého brata nemôže, nechce, alebo by jednoducho nemalo nezasahovať.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO