Stalingradská oblasť sa rozkladá na ploche zhruba 130 tisíc km2, je veľká a bohatá. Kedysi sa práve do tejto oblasti sústreďoval priemysel veľkého socialisticky orientovaného Sovietskeho zväzu, ktorý bol priamo v Stalingrade zastúpený veľkým traktorovým závodom, obrovským strojárskym podnikom Barikády, ale i vychýrenými hutníckymi závodmi a lodenicami.

Práve toto mesto sa stalo jedným z eventuálnych cieľov ofenzívy, ktorú v lete1942 plánoval Hitler na juhu ZSSR. Druhou možnosťou prípadného útoku mali byť naftové polia na Kaukaze, ktoré predstavovali pre Sovietsky zväz nemalé zásoby životodarnej ropy. Do začiatku septembra 1942 však Nemci aj tak postúpili prakticky na predmestia Stalingradu, takže o mieste úderu bolo takpovediac rozhodnuté.

Začiatok ofenzívy

V noci na 23. augusta 1942 sa pozdĺž nížiny Donu rozozvučali cudzie hlasy. Lúky medzi Verťačim a Peskovatkou zamoril dusivý puch výfukových plynov a sadzí z tisícok motorov. Štrnásty mechanizovaný zbor Hitlerovej armády tvrdo zaútočil na pásy obrany, ktorú tvorila 87. divízia Červenej armády. Zmietol ju a zamieril najkratším smerom k severnému okraju Stalingradu. Štáb frontu a mestsky výbor obrany sa o tom dozvedeli až okolo 11. hodiny, keď už fašistické tanky priamo ohrozovali predmestie, v ktorom sa nachádzal aj traktorový závod. Hodinu nato asi tridsať fašistických tankov narazilo na 2. oddiel 1077. pluku protilietadlového delostrelectva. Oddiel sa pustil s fašistami do boja. No i napriek tomu sa nemeckým tankom podarilo rozbiť vlak s muníciou a proviantom, ktorý sa nachádzal v predmestskej stanici Konnyj.

Ešte v priebehu toho dňa sa nad centrom Stalingradu objavila asi stovka dvojmotorových Heinkelov 111 vypúšťajúcich na strechy budov a ďalších objektov zápalné bomby. Vďaka nim sa o necelú hodinu centrum zmietalo v obrovskom množstve lokálnych požiarov. Do plameňov a dymu vnikali s typickým hukotom bomby, ktoré začali spolu s heinkelmi zhadzovať aj doteraz nespozorované junkersy. Nemci v ten deň na Stalingrad podnikli dvetisíc náletov, pričom stratili 96 bombardérov.

Urputné boje bez konca

"Tri dni a tri noci už trvajú urputne obranné boje. Stalingrad je obkľúčený z troch strán. Nemci obsadili dominujúce výšiny, ostreľujú mesto a derú sa k Mamajovej mohyle," uvádza A. S. Cujanov -- vedúci stranícky pracovník, ktorý pracoval aj ako korešpondent.

Skutočne. Tvrdosť a nepredvídateľnosť, s akou sa boje pri Stalingrade viedli koncom roku 1942, neveštili nič dobré. Na strednom Done síce vojská Červenej armády podnikali protiútoky do ľavého boku 6. armády, pričom hlavným cieľom bolo prinútiť Paulusa stiahnuť časť svojich síl, ale stále nedokázali úplne odraziť nálety fašistického letectva, ktoré už spolu s bombami začalo zhadzovať aj letáky s odkazom: "Akýkoľvek odpor je zbytočný -- dni Stalingradu sú už spočítané."

Obyvateľstvo však hneď po prvej letákovej akcii odpovedalo nečakanou ochotou zapojiť sa do obrany mesta. Ženy, deti i starci sa stávajú novými spoluobrancami mesta. Situácia a výsledky bojov napovedajú, že obe strany ešte stále majú dosť síl bojovať. Začiatkom septembra však bola situácia na fronte kritická. K Stalingradu ustavične prúdili ďalšie nepriateľské posily. Fašistické vojská opäť začali prenikať cez ako-tak upevnenú obranu. Bojovníci 62. armády, ktorí boli vyčerpaní bojmi o územie v oblasti Donu, opäť začali ustupovať k Stalingradu. Nekontrolovateľné prenikanie fašistickej armády dokonca viedlo 5. septembra k tomu, že štáb obrany mesta sa presťahoval z centra Stalingradu za Volgu -- do osady Jamy v krasnoslobodskom okrese. Mesto sa čoraz väčšmi podobalo na rumovisko a čoraz menej dúfalo, že sa mu podarí zvíťaziť.

Stalingradský prsteň

Razantný obrat v bojoch o Stalingrad nastal 19. novembra 1942, keď vojská Juhozápadného a Donského frontu začali útok. Bolo evidentné, že fašistické vojská dokonale prekvapil. Za pomoci Čujkovovej 62. armády sa podarilo Nemcov vytlačiť z Mamajovej mohyly, ktorú obsadili ešte v priebehu októbra. Útok hlavných síl Stalingradského frontu sa však začal až 20. novembra.

"Najskôr prehovorilo delostrelectvo, úpolom vyrazili vojská do útoku. Nepriateľ síce kládol odpor, ale jeho obrana bola prelomená. Strelecké divízie rýchlo postupovali bezprostredne za mechanizovanými zbormi a dobývali jednu výšinu za druhou..." opäť spomína Alexej Cujanov

Dvadsiateho štvrtého novembra nakoniec vojská Stalingradského frontu obkľúčili a zneškodnili dvadsaťdva fašistických divízií. Obkľúčený nepriateľ sa zmietal, ale ešte stále vo svojich útrobách hľadal schopné sily odhodlané bojovať. Vojská obrany mesta však stále postupne oslobodzovali predmestia Stalingradu a okolité obce (Surovikino, Tornilino...).

Hitler, ktorý situáciu v Stalingrade podrobne sledoval, kategoricky odmietal priznať neúspech ofenzívy. Jeho zo dňa na deň sa rúcajúce vízie v ničom nezreálnil ani Göring, ktorý prisľúbil, že čoraz viac chradnúce vojská budú zásobované pomocou leteckého mosta, ktorý on ako hlavný veliteľ Luftwaffe zabezpečí. Tento vzdušný most nikdy nefungoval, i napriek opakovanej snahe zabezpečiť jeho bezproblémovú prevádzku.

Nacisti kapitulujú

Od 27. do 31. januára 1943 drvila posledné zvyšky nemeckej armády 4., 57. a 21. armáda. Jej postupné rozkladanie nakoniec vyústilo do bezpodmienečnej kapitulácie jej južnej skupiny, ku ktorej došlo 31. januára 1943. Stále sa však bránila severná skupina vojsk. Hoci posledné zvyšky fašistickej armády boli na kapituláciu viackrát dôrazne vyzvané, nakoniec sa predsa len pristúpilo k vojenskému útoku, v ktorom rozhodla neporovnateľne väčšia sila sovietskych vojsk.

Posledný, hlavný úder v Stalingradskej bitke zasadila 64. armáda, ktorá fašistov definitívne porazila. Za pomoci asi tisíc diel a mínometov na šesťkilometrovom úseku utŕžili Nemci v tejto bitke poslednú ranu. Prvého februára o 8.30 sa po neúprosnej paľbe vzdali aj posledné zvyšky nepriateľského vojska. "Kráčali s rukami nad hlavou, pokiaľ ich tam ešte vládali držať, mnohí sa vzájomne podpierali," píše Ervín Pauliak vo svojom nezabudnuteľnom seriáli venovanom výročiu tejto bitky. So svitaním a príchodom rána 2. februára 1943 sa Stalingrad -- mesto na Volge -- prebudil do slobody.

Stalingradská bitka ako fenomén novodobých dejín

Víťazstvo pri Stalingrade bolo začiatkom rozhodného obratu v druhej svetovej vojne. Popri víťazstve pri Moskve práve ono znamenalo "veštbu" skorého konca nacistickej ideológie v celej Európe. Netvrdili tak len priami účastníci bitky, ale aj mnohí významní historici.

Stalingrad a boj o jeho slobodu však zostane zapísaný v histórii novodobých dejín aj preto, že práve agresia namierená proti nemu podnietila známeho ruského konštruktéra zbraní Michaila Kalašnikova k zhotoveniu a neskoršiemu patentovaniu jeho typického samopalu s okrúhlym bubnom na náboje. Samopal, ktorý pokoril nielen okupantov Stalingradu, ale aj fanatických obrancov Berlína.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO