Za neosvetlenie vozidla počas jazdy v čase od 15. októbra do 15. marca, budú vodiči na Slovensku vystavení pokute až 1500 korún. Vzhľadom ku príjmom priemernej populácie ide o až drakonickú sankciu, pričom logika chýba v ustanovení o tejto povinnosti u motocyklistov. Ťažko pochopiť, prečo im hrozí strata len 500 korún. Zrejme nejaké hnutie mysle vnútráckeho byrokrata, súdiaceho podľa veľkosti stroja.

Samozrejme, novinka vyvolá hundranie a nepochopenie u časti verejnosti, ale tak to už s novotami býva. Dáva ale príležitosť zamyslieť sa, ako si (nielen dopravná) polícia počína vo veľmi dôležitej oblasti, vzťahu ku tým, ktorých má chrániť. Začnime hádam dobrým príkladom zo zahraničia. Vo Švédsku sme videli detské pieskovisko vnútri areálu policajnej stanice. Nešlo o náhodu. Podľa vysvetlenia zainteresovaných je to vedomý krok, už od útleho veku sa tak buduje v ľuďoch dojem, že policajt je kamarát, ochranca. Iste netreba rozvíjať úvahy, ku čomu je to dobré.

Avšak na Slovesnku prevláda stále bariéra medzi políciou a občanmi. Udalosti života ju len posilňujú a ak politici alebo policajní činitelia hovoria o opaku, nevidia veci reálne. Nový minister vnútra Vladimír Palko z Kresťansko - demokratického hnutia má rozhodne jednu osobnostnú prednosť, pre ktorú ho aj v opozičných kuloároch niektorí označujú za správneho muža pre tento rezort. Vie okolo seba šíriť rešpekt pripomínajúci pohľad kobry na králika. To je pre šéfovanie takejto oblasti síce veľmi vítaná vlastnosť, ale zatiaľ V. Palko nehovoril takmer vôbec o náprave príčin nízkej obľuby polície. Pritom nemáme na mysli všeobecné frázy, ale konkrétne činy. Ak je reč o jednej z najviac viditeľných činností, dopravnom dozore, je tu viac než veľké pole na nápravu nedostatkov. Asi každý vodič napr. zistil, že merania rýchlosti robia policajti nie v prvom rade s ohľadom na naliehavosť situcie z bezpečnostného hľadiska, ale prevažne v podobe "kasičiek na pokuty". Teda merajú na prehľadných miestach, kde sa dobre pracuje im samým. Nie že by tam zákon nebolo treba dodržiavať - ale psychologický účinok na previnilcov značne stiera zmysel a účinnosť sankcie. Ak si pokutu nepredstavujeme ako bezduchý bič, ale tiež výchovný prostriedok, tak vyberanie peňazí za rýchlu jazdu na úseku, kde isté prekročenie limitu nie je bezprostredne nebezpečné, človeka akurát nazlostí. Celkom inak by vyznelo stráženie proriadku napr. pred školami, priechodmi pre chodcov, na neprehľadných miestach kde je limitovaná rýchlosť bezprostredne potrebnou, apod.

"Rýchlostný" príklad je len špičkou ľadovca. Ťažko tiež pochopiť, prečo doteraz policajti neboli oddelení od príjmu peňažnej hotovosti. Príležitosť odjakživa robila zlodeja a ak by nemali právo vyberať priamo na mieste, ale len vydali administratívny príkaz na zaplatenie pokuty, stratila by pre mnohých dopravná služba na dnešnej atraktívnosti. V pozadí policajných kruhov sa hovorí, že dopraváci tvoria neraz samostatné "bratstvo", kde nie je ľahké sa dostať a časť korupčných peňazí musia odvádzať v súlade s najlepšími mafiánskymi tradíciami, svojim nadriadeným. Že nejde o púhe novinárske špekulácie, to dokázal svojim pokusom bývalý minister vnútra Ladislav Pittner. Skúsil zaviesť do praxe povinnosť hlásenia policajtov o výške hotovosti, ktorú majú pri sebe pred nástupom do služby, aby ich inšpekčné orgány mohli kedykoľvek pri podozrení prehľadať a pri rozdiele žiadať vysvetlenie. Samozrejme, takéto niečo je na hranici ľudských práv a šlo o naivitou zaváňajúci pokus, ktorý nemal šancu na sa ujať.

V takmto duchu by bolo možné pokračovať ešte dlho. Radi si ale ušetríme novinársku námahu a vyčkáme, kedy svoj program aj z týchto uhlov pohľadu prezentuje ten, ktorý má páky na riešenie - sám minister V. Palko. Je viac než načase.