Pripravované ťaženie na Bagdad sa tiahlo celým prejavom sťa červená niť. Americký prezident vojnu ospravedlňoval okrem iného aj výpočtom úspechov operácie v Afganistane. Celkom však zabudol podať správu o nesplnení oficiálneho cieľa, v mene ktorého americké jednotky tiahli na Kábul. Usámu bin Ládina v prejave nespomenul ani raz. Bushove chvastavé vyhlásenia, v ktorých sa dušoval, že vodcu teroristov dostanú USA „živého či mŕtveho“ tak nie sú hodné ani ceny papiera, z ktorého ich pred vyše poldruha rokom Američanom hrdo predčítaval. Rovnako zabudol, že kým útok na Afganistan bol odpoveďou na teroristický útok z 11. septembra, pripravovaná vojna proti Iraku takéto opodstatnenie nemá. V prejave chýbalo priznanie, že ide o prvú vojnu vedenú pod hlavičkou ideológie o preventívnej vojne. Bush, autor tejto ideológie tuší, že sa ňou veľmi chvastať nemožno. Naopak, správa bola plná bushistických patetizmov typu „americký národ a jeho priatelia sú jedinou prekážkou, ktorá oddeľuje svet mieru od sveta chaosu a vojny“, alebo zvolaní o „zodpovednosti a nutnosti obraňovať slobodu a nádeje ľudstva“. Prejav v týchto pasážach pripomínal viac než správu o stave únie informáciu o stave duše pacienta -- megalomana, ktorý sa, bohužiaľ, stal prezidentom najmocnejšej krajiny sveta.

Bonapartistický syndróm vyvrcholil v časti, v ktorej George W. Bush vysvetľoval nevysvetliteľné -- prečo treba ísť do vojny hneď. Akútnosť zásahu odbil vetou, v ktorej bol on, veľký George tým neohrozeným ochrancom svojich občanov. „Bez ohľadu na to, aká akcia je potrebná a kedy je táto akcia potrebná, ja budem obraňovať slobodu a bezpečnosť občanov USA.“ Čím je táto bezpečnosť ohrozená, o tom Bush hovoril spôsobom, ktorý je pre neho bežný. Veľa vymenúval, nič nedokazoval. Irak vraj pokračuje vo výrobe zbraní hromadného ničenia. Nasledoval výpočet nebezpečných látok, plno odborných výrazov, ktorých nezrozumiteľnosť bola vyvažovaná fatálnosťou následkov v prípade ich použitia. Dôkazy o ich samotnej existencii vraj podá piateho februára minister zahraničných vecí USA Colin Powell. Napriek tomu, že doteraz tieto dôkazy nik nevidel, Bush už vopred odmieta právo sveta posudzovať ich. USA si vyhradzujú právo samostatného útoku spolu so spojencami, lebo „osud amerického národa nesmie závisieť od rozhodnutí ostatných“.

Tristné ekonomické, ekologické a sociálne status quo

Okrem Powellovho dôkazu Bush nepovedal k Iraku nič nové. Jeho správa o stave únie bola však dôkazom, že sa poučil z chýb svojho otca. Ten prehral voľby napriek úspešnému vojnovému ťaženiu -- pre ekonomickú mizériu, ktorú svojou republikánskou politikou spôsobil. Prejav jeho syna bol dôkazom, že Bush junior si podobné nebezpečenstvo uvedomuje. Nie že by dokázal poprieť svoju pravicovú ideologickú liaheň, nebol ani vo svojich ekonomických návrhoch inovatívnejší než jeho otec. Vyše polovičku správy o stave únie však venoval ekonomike.

Bush nepriamo priznal, že v nasledujúcich rokoch nedokáže zostaviť iný než deficitný rozpočet. Ekonomickú mizériu pripísal na vrub -- tak ako aj minulý rok -- teroristickým útokom z 11. septembra 2001. Napriek tomu si americký prezident stanovil záslužný cieľ -- zvýšiť úroveň vzdelania. O znižovaní rozpočtu na verejné školy pre financovanie cirkevných škôl štátom už americký prezident pomlčal.

Pre objektívnosť však treba dodať, že prezident dokázal v niektorých pasážach svojho prejavu nazvať veci pravým menom. Vtedy, keď súčasnú fázu americkej ekonomiky pomenoval ako recesiu. Jej riešením je podľa Busha daňová reforma. Americký prezident však už nepovedal, že jej jadro -- plošné zrušenie daní z dividend -- ochudobní štátny rozpočet na úkor najbohatších vrstiev. Tí, čo vlastnia najviac akcií, ušetria logicky najviac peňazí. Tieto peniaze však budú chýbať v sociálnej sieti pre široké vrstvy obyvateľstva, napríklad aj v rozpočtoch na rekvalifikačné programy, čo len zvýši nezamestnanosť a opätovne prehĺbi recesiu. Namiesto tohto priznania Bush vypočítal, že priemerná americká rodina ušetrí ročne na daniach tisícku dolárov. Milióny, ktoré ušetria miliardári súčasťou správy už neboli.

Sympatické slovné spojenie o „nutnosti podporiť energetickú úspornosť“, ktoré sa v prejave predsa len objavilo, znelo vzhľadom na odignorovanie Kjótskeho protokolu skôr ako výsmech než vážne mienený zámer. V tejto časti americký prezident zastieral slovami svoje činy. Slávnostne venoval z rozpočtu USA 1,2 miliardy dolárov na výskum alternatívnych pohonných hmôt, zabúdajúc pritom na skutočnosť, že elektromobily už existujú -- stačí daňovými úľavami dotovať ich predaj na úkor automobilov poháňaných naftou či benzínom.

Úplnou nekoncepčnou schizofréniou bola časť, v ktorej sa americký prezident vyjadroval k stavu zdravotného poistenia Američanov. Najprv konštatuje, že „veľa“ Američanov si nemôže dovoliť zdravotné poistenie. Riešenie pre veľa -- teda 35 miliónov -- občanov USA však nevidí v „diktáte“ zavedenia povinného štátneho zdravotného poistenia. Zdravotníctvo musí byť podľa Busha lacnejšie, čo chce americký prezident dosiahnuť reformou zákonov, ktoré by zabránili súdnym procesom pacientov proti doktorom. V tomto prípade už chýbali konkrétne čísla. Koľko sa dá takto ušetriť už Bush radšej nevypočítal. Asi vedel prečo.

Dokázal aj príjemne prekvapiť

Napriek očakávaniam mal prezident vo svojom prejave aj témy, ktorými príjemne prekvapil. Najhodnotnejším bolo venovanie sa problematike AIDS. Vyhláseniam, podľa ktorých nikde na svete nesmie nastať situácia, že pacient je poslaný s touto diagnózou bez liečenia rovno na smrť, možno len zatlieskať. Nesmierne sympatická je aj skutočnosť, že Bush sa pri navrhovaní riešení sústreďoval na kontinent, ktorý je touto chorobou postihnutý najviac -- na Afriku. Konkrétne na africké deti. Neuspokojil sa iba s výpočtom smutných štatistík. Navrhol dokonca vyčleniť finančné prostriedky -- 15 miliárd dolárov na boj proti AIDS v Afrike a Karibiku, čo je vskutku krok správnym smerom.

Pozitívnou črtou bolo aj vyzdvihnutie úlohy Peace Corps, to jest mierových síl zložených z dobrovoľníkov a nadšencov -- väčšinou amerických študentov, ktorí pomáhajú zmierňovať utrpenie a chudobu v najzaostalejších štátoch sveta.

Štyristopäťdesiat miliónov dolárov, ktoré chce americký prezident venovať na podporu mentálne zaostalých detí, ako i na vzdelanie pre deti väzňov, sú potom dôkazom, že ideály otcov zakladateľov o rovnosti -- aj keď v obmedzenej miere -- si našli cestu aj do duše nehodného nasledovníka prvých prezidentov USA. Treba však dodať, že tých 15 miliárd dolárov na boj proti AIDS, ako i 450 miliónov na ideály sociálnej spravodlivosti sú v porovnaní s výdavkami na rezort obrany, teda armádu pripravujúcu sa na nespravodlivú vojnu, kvapkou v mori.

O premárnenej šanci alebo Resumé

Napriek pozitívnym momentom bola Bushova správa o stave únie typickým vojnovým prejavom. Podľa prieskumov verejnej mienky bol americký prezident najúspešnejší a najdôveryhodnejší práve pri odôvodňovaní nutnosti agresie proti Iraku. Podpora ozbrojenému ťaženiu na Bagdad vzrástla o desať percent. Bush preto urobil vskutku všetko -- na čítačkách počas prípravy prejavu nacvičoval podľa správ médií najmä gestá a mimiku práve v pasážach venovaných údajnému ohrozeniu Ameriky zo strany Saddáma Husajna. Chyba -- americký prezident si zle stanovil priority. Keby všetko to úsilie a najmä financie, ktoré vkladá do nezmyselnej vojny a boja proti fiktívnym hrozbám, preniesol do riešenia skutočných problémov, bola by Bushova správa štátnickým prejavom. AIDS, ekonomická tragédia najchudobnejších amerických vrstiev a ekologická mizéria, to sú oblasti, ktorých riešenie si vyžaduje viac než len okrajovú pozornosť najdôležitejšieho prejavu prvého muža najmocnejšej krajiny sveta. Z tohto hľadiska Bush prepásol svoju šancu. Takže -- nič nové, Bush ani pri tohtoročnej správe o stave únie nedokázala prekročiť svoj tieň.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO