Zbierku občianskych podnetov, ktoré majú slúžiť ako podklad pri tvorbe budúcej politiky, označili jej súperi za "populizmus" a úsilie zakryť nedostatok vlastných ideí. Mnohí Francúzi ju však prijali pozitívne. Videli v nej popretie tradícií súčasnej francúzskej politiky, v rámci ktorých "republikánska aristokracia" vychovaná elitnými školami predkladá "obyčajným ľuďom" plány bez toho, aby sa obťažovala spýtať sa ich na niečo. Netradičný štýl Royalovej tak odrážal pocit odcudzenosti u odcudzených voličov. V primárnych voľbách to zabralo. Ostáva otázkou, či uspeje v súboji o prezidentské kreslo. V "skutočnej" predvolebnej kampani môže byť oproti vynikajúcemu rečníkovi a skúsenému politikovi Sarkozymu v nevýhode. (Sarkozy v decembri s vysokou pravdepodobnosťou oznámi svoju kandidatúru za gaullistickú pravicu.)

Royalová je typom političky, ktorú má mediálny svet rád. Nejde len o jej fyzický vzhľad. Kandidátka socialistov si veľmi starostlivo buduje svojský imidž. Vyštudovala síce elitné školy, prezentuje sa však ako politický outsider, ktorý chce zatriasť elitárskou štruktúrou francúzskej politiky. Vo vnútrostraníckom boji obišla všetky zaužívané postupy a zatiaľ čo si jej súperi budovali koalície v Socialistickej strane, ona post kandidátky získala hlavnej predovšetkým vďaka vlne popularity vo verejnosti -- v tohoročnom prieskume časopisu FHM o 50 najobľúbenejších osobností Francúzska sa okrem nej neumiestnil žiaden poslanec.

Príkladom je aj spôsob, akým prezentuje svoj súkromný život. Otvorene hovorí o svojom "neľahkom detstve", o tom, ako odpor voči dominantnému a konzervatívnemu otcovi posilnil jej odhodlanie, vôľu uspieť mimo roly, ktorú žene pripisujú tradície. Súčasne sa v médiách objavuje ako matka štyroch detí. Vo svojom obraze tak spája "tvrdosť" vyžadovanú od lídra "veľkého francúzskeho národa" s "porozumením", vďaka ktorému "dokáže uchrániť občanov pred tvrdými dosahmi globalizácie".

Jej šance v prezidentskej kampani ťažko predpovedať. Rozhodujúce víťazstvo v primárkach (získala približne 60 percent hlasov, trikrát viac ako ďalší dvaja kandidáti) výrazne upevnilo jej postavenie v Socialistickej strane a minimalizovalo riziko, že bude musieť čeliť silnej vnútornej opozícii. Okrem toho, hoci jej mnohí socialisti vyčítajú ideologické názory či skôr ich nedostatok, vzhľadom na jej popularitu u voličov cítia šancu vyhrať. To však stále nebude stačiť. Rovnako ako Jospinovi v predchádzajúcich voľbách, aj jej hrozí, že ju ľavicoví protikandidáti oberú o dosť hlasov, aby sa nedostala do druhého kola. Niektorými svojimi názormi -- obdivom k blairovskej politike, náznakmi, že plánuje predlžovať socialistami zavedený 35-hodinový pracovný čas, tvrdým postojom ku kriminalite mladistvých a pod. -- si radikálnejšiu ľavicu určite nenakloní. Na druhej strane, príklad volieb 2002 varuje -- ľavičiari museli voliť Chiraca len preto, aby odstavili Le Pena...

Čo ak do druhého kola postúpi? Sarkozy bude viac ako zdatný súper. Hoci je súčasťou nepopulárnej vlády, jeho postavenie je silné. Väčšina prieskumov ho stále označuje za víťaza. Inak ako S. Royalová, ale tiež úspešne prezentuje potrebu "rozbúriť stojaté vody francúzkej politiky". Je to charizmatický a skúsený politik. Možno je však niečo pravdy na slovách Jacquesa Séguéla, bývalého poradcu prezidenta Mitteranda a veterána reklamného priemyslu: "Silou Ségoléne je, že je ženou ľavice, ktorá predstavuje hodnoty pravice... Francúzi chcú niečo mäkké formou, ale tvrdé praxou. V Ségoléne je kus Sarkozyho, v Sarkozym však nie je kus Ségoléne."

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO