Aj my chceme vidieť dejiny v nejakej generačnej kontinuite, aj my hľadáme témy a zápasy v živote predchádzajúcich generácií, ktoré si vieme dnes vážiť. Nepochybujeme, že je toho dosť. No nepodliehame naivnej ilúzii, že si tým vážime aj politický režim, ktorý slobodne mysliacich ľudí obral často o posledné zvyšky ideálov. Čo si budeme nahovárať, po týchto voľbách je jasné: nekomunistická ľavica na Slovensku má nielen silnú oponentúru sprava, ale aj "zľava". Diferencuje sa. Ak príde na to a opätovne má hroziť nová vlna sprisahaní proti komunizmu, ako v prípade Gorbačova a spol., dištancuje sa. Vráťme sa však zo sféry programových deklarácií k Vatikánu a jeho "vzácnej" návšteve. Čím si zaslúžila pozornosť?

Ideály sú večné, napísal klasik. Ľudia, ktorí ich vyznávajú a utvrdzujú sa v nich, však žijú v istom čase. Osobne som presvedčený, že tichšie alebo hlasnejšie zdôrazňovaná spätosť komunistických a kresťanských ideálov zavádza práve z tohto dôvodu. Niežeby sociálne encykliky pápeža alebo biblické vízie raja pre všetkých, predovšetkým chudobných nesmeli chytať za srdce aj presvedčených materialistov. Najmä keď aj pre nich, ako pre každého smrteľníka, sú brány kostolov vždy otvorené. Nie, nejde mi o úlohu sudcu, ale o čosi iné. Ešte moja generácia počula vykladať príbeh o kresťanstve na iný spôsob: nechajme však úvahy o škodlivosti náboženstva ako ópia ľudu, na iný čas a priestor. Iste existuje interpretácia, ktorá to vie vyložiť aj ináč. To rozhodujúce sa zrejme nedohráva vo výklade ideálov (veď boli aj utopickí socialisti...), ale vyplýva z kontextov ich používania -- nášho správania sa. Povedzme to trebárs takto: Niečo iné je žiť s kresťanstvom a socializmom v jednej duši v Latinskej Amerike, kde ide o boj proti chudobe ako súčasti teológie oslobodenia, a niečo iné predstavuje spomienka na vzťah cirkvi a štátu počas reálneho socializmu vo východnej Európe. Patrí medzi tie najsmutnejšie kapitoly európskej sekularizácie. Premietnuté do ľudskej roviny: ide o dva zásadne odlišné ľudské osudy a príbehy.

Obávam sa, keď išlo naozaj o niečo v dejinách v tomto regióne, boli tie "naše" komunistické strany a cirkev na opačných barikádach. Ani dnes, pokiaľ sa veci berú vážne, tomu nebude ináč. Nie, nejde o to, aby sa znova zoštátnil cirkevný majetok. Túto barikádu si netreba predstaviť ani tak, že sa budú búrať kostoly a robiť z nich kasárne v lepšom, a stajne v horšom prípade, ako v revolučnom Rusku. Ani väčšinu kláštorov netreba rozpustiť. Mnísi už nepôjdu za mreže. Nejde ani o to, aby cirkev a jej hodnostári boli obviňovaní z protištátnej činnosti a zatváraní za disent. A už vôbec nepotrebuje súčasná ľavica cirkevných tajomníkov. Ani vedecký ateizmus s jeho ideologickým bojom o triedny zmysel otázky: Prečo Pán Boh neexistuje? Nechýbajú ani výčitky svedomia z cirkevných sobášov a pohrebov. To nie je problém súčasnosti a verím, že ani problém ľavicového občana.

Ale pokiaľ ide o dnešné školstvo, o uvedomenie si stupňujúcej sa prevahy jeho cirkevnej zložky, som za to, aby sa darilo zodpovedať inú otázku: Prečo cirkev a štát nie sú to isté? Aj vo sfére morálky existujú námietky. A to už nehovorím o slovenskom štáte, tejto podozrivej symbióze "Slováka" so štátotvorným "kresťanom". Je to ozajstná studnica mentálnej pamäti o "ľudovosti" slovenského fundamentalizmu sprava. Niečo, kam sa stále nevieme poriadne vracať. Ak má byť obrana proti tomuto špecificky "nášmu" ľudovému fundamentalizmu niečím, čím sa súčasné médiá vyznačujú, nie je to náhoda. Nezávidím tým komunistom (určite to nie sú všetci), ktorí potrebujú presviedčať seba aj iných o tom, že neodťahujú človeka od Boha. Ak nič iné, priťahujú tým iba pozornosť na problémy, v ktorých sa moderný "ľavičiar" nepotrebuje vyznať.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO, kráceno editorem BL