Najskôr si odcitujme východiskové body feminizmu v tejto veci. Pani Martykánová nemá veľmi rada zverejňovanie klasických výrokov jej "sestier súkmenovkýň". A niet sa čo čudovať. Veď podľa Ti-Grace Atkinsonovej (v knihe Odysea Amazóniek) "akýkoľvek kontakt s mužmi -- aj tými, ktorí prejavujú solidaritu so ženským hnutím -- musí byť považovaný za kolaboráciu". A ďalej vyhlasuje: "Vstúpiť do vzťahu s mužom, ktorý sa úplne a verejne vzdal svojej mužskej role, môže byť stále riskantné. Ale vzťah s mužom, ktorý prejavil čokoľvek menej, je samovražda". A aby bolo jasné prečo, dodáva Andrea Dworkinová: "Násilie je synonymom súlože... pohlavný styk je invazívny a násilný, ako taký je príčinou degradácie, útlaku a násilia, ktoré tvoria bázu ženskej skúsenosti..." Možno ma pani Martykánová opäť opraví, ale mne sa to zdá jasné. Akýkoľvek styk s mužom je podľa feminizmu neprípustný! A už to, že sa muž prejavuje ako muž musí byť tvrdo postihované. Je to len modifikovaná forma pôvodného plánu všetkých mužov kastrovať (viď. Manifest SCUM, Spoločnosti pre vykastrovanie mužov, preloženým v roku 1998 do češtiny Alexandrou Berkovou, ktorá je ale zároveň schopná tvrdiť, že nevie, čo je to militantný feminizmus!). Tak vznikla celá vlna kampaní "sexuálneho harašenia". Ich následky sme opísali spolu s prof. Weissom v knihe "Abeceda tělesné lásky" a keďže vyšla po česky, len stručne odcitujem: "Pod vlivem feministických kampaní se v 90. letech čtyři holandská ministerstva spojila v úsilí 'změnit sexuální chování mužů a předejít tak všem formám sexuálního násilí od znásilnění až ke slovním útokům a poplácávání'. To vše pod heslem 'Když říká ne, myslí tím ne'.... Podle extrémního výkladu teorie sexuálního harrasmentu každý projev, kterým muž na veřejnosti dává ženě najevo, že je žena, je 'obtěžováním'. A to má být (a v mnoha případech už také je!) trestné. Například galantní otevření dveří před ženou ji ponižuje, neboť zdůrazňuje, že je slabší. Uvolnění místa v dopravním prostředku ženě je ponižující, protože veřejně naznačuje, že je 'pouhá' žena..."

Došlo teda k pokusu o sankcionovanie jednej časti obyvateľstva za to, že prejavuje prirodzený záujem o tú druhú časť. V tomto to feministky takmer dotiahli do dokonalosti, pretože muži zastrašovaním aj vlastným flagelanstvom v podstate prejavili ochotu sa tejto absurdite podriadiť. Ale vzbúrili sa ženy! Tie normálne, zdravo cítiace, o ktorých som písal. Čo im totiž feministky ponúkli ako riešenie?

Ako biológ si dovolím zvlášť pre pani Martykánovú použiť ten najzrozumiteľnejší prímer: Muži sa nerodia mužmi LEBO TO CHCÚ. Viem, že rozumný človek by takúto samozrejmosť nepotreboval vysvetľovať, ale práve feminizmus tvrdí opak a to najnovším heslom "STAŇ SA ŽENOU!". Neľudský experiment dokázať, že človek si volí pohlavie podľa vlastného rozhodnutia sa naozaj uskutočnil a stál život Brucea/Brendu/Davida Reimera (ktorý spáchal ako obeť týchto experimentov samovraždu), pacienta novodobého Mengeleho menom Dr. Money.

Sledoval som ten prípad a písal o ňom, môžem dodať podrobnosti. Napriek tejto ľudskej tragédii feministky naďalej tvrdia, že ženou, či mužom sa stávame z vlastného rozhodnutia a takto môžeme aj zbaviť muža jeho "mužkosti". Skrátka, muži a ženy sú ľudia s opačnými znamienkami preto, aby sa priťahovali. Tieto znamienka chcú feministky u mužov zrušiť, aby zlikvidovali to nenávidené spojenie medzi mužmi a ženami, ktoré napriek ich ideológii stále pretrváva a tak sa ho (ako "metafyzický kanibalizmus") snaží napríklad Atkinsonová aspoň sfeminizovať, keď lásku muža a ženy (nie však lesbickú!) definuje ako "špeciálny psycho-patologický stav fantázie".

Z tejto "fantázie" vo vzťahu k mužom chcú feministky ženy vyliečiť! A to by sa im aj podarilo (a čiastočne sa aj darí), keby zbavili mužov toho "capieho pachu", teda základnej biologickej signalizácie, tak aby prestali byť pre masu žien vôbec rozpoznateľní a teda príťažliví. A potom by konečne došlo k feministickému ideálu -- globálnej lesbickej láske (tá totiž podľa nich nie je "psycho-patologická")! Veď kvôli tomuto ideálu sa (ako som už minule citoval) niektoré feministky rozhodli stať vedome lesbičkami. Lenže (a to chápem, že to pani Martykánovú znervózňuje) všetky tieto umelé, intelektuálne konštrukcie Príroda (a s ňou aj masa žien) ignoruje. Tak ako sa nemôžeme stať iným pohlavím len z púheho rozhodnutia, nemôžeme sa stať ani homosexuálnymi, lebo nám to drahé sestry feministky odporučili.

Škoda sa však už stala, vzdelanejší muži v postihnutých krajinách sa naozaj začali kontaktu so ženami (a následného sankcionovania, či jeho zneužitia) obávať a ich aktivita v tomto smere výrazne klesla. Už nesmrdia, ale ani nelákajú. Príroda si však cestu vždy nájde a tak vznikol fenomén ženského sexturizmu.

Ten sme v knihe "Abeceda tělesné lásky" tiež opísali a preto dávam do pozornosti len stručný prehľad: Japonky rady cestujú na ostrov Bali, kde "očekávají přiměřený zájem místních mužů. Ti jsou prý o poznání 'přírodnější', než Japonci, moderní civilizací zbavení všech zvířecích pachů... Nejvyhlášenějším centrem takovéto 'turistické lásky' je v současnosti Turecko. Na plážích tam potkáte osamělé Holanďanky, Švédky, Norky, Rusky, ale i Polky, Češky a Slovenky. A dostane se na všechny -- hubené či obézní, mladé či staré.

Turci jsou trpěliví nápadníci." Môžeme citovať aj anketu medzi českými turistkami: "Ti Turci jsou tak fantastičtí muži! U nás se za mnou žádný neohlédne, nikdo mě neosloví. Tam na mě na každém kroku pokřikovali, jak jsem krásná, jak jsem sexy. Byl to vynikající pocit, cítila jsem se důležitá, poctěná a bylo mi fajn." V latinsko-amerických zemiach žena považuje takúto pozornosť priam za samozrejmú sebaidentifikáciu svojej ženskosti, jej samozrejmú súčasť! Toto feministky určite neteší, naopak zúria nad takým "kolaborantstvom". A najmä, ak s takýmto názorom dokonca vyjdú ženy z anonymity ako známa slovenská modelka Andrea Verešová v rozhovore pre MF Dnes: "...já nejsem emancipovaná Američanka, která by vás za větu o krásné postavě zažalovala. Spíš si myslím, že vy muži lichotkami příliš šetříte. Mohli byste přidat!"

Slovenky a Češky však predsa len nie sú na tom s pozornosťou mužov až tak zle, aby si ich exotickú lásku aj kupovali. Robia tak najmä ženy z tzv. západných krajín, u ktorých sa tešia dobrej povesti Mexičania a "Jamajčané zvaní Sunshine-Rastas. Ti nabízejí své intimní služby zcela otevřeně. Kromě Američanek si tam rády přijíždějí užít milování v rytmu reggae i Angličanky, Kanaďanky a Němky. Dokument, který na toto téma odvysílala jedna ze soukromých německých televizních společností, popisoval tento fenomén doslova až po ukázku soulože takovéhoto účelového páru." Nebudem to rozpisovať ďalej, zvyšok nájdete v zmieňovanej knihe. Je to skutočný fenomén a nie som zjavne jediný, kto si to všimol. Že sa to nehodí do feministickej ideológie je pochopiteľné. Takisto ako iný neprehliadnuteľný fenomén vydaja ázijských (najmä Thajsko a Filipíny), ale aj východoeurópskych (najmä Rusky a Ukrajinky) žien do západných krajín. Ich inzerátov je plný internet a nemali by šancu, ak by muži so západných krajín nachádzali pre seba atraktívne ženy doma. Faktom je totiž, že v západných krajinách je žien NADBYTOK. V celej Európe o 25,7 miliónov žien viac!

A to, že si napriek takémuto pretlaku "ponuky" vyberajú Rakúšania, Nemci, či Američania ženy z východných krajín asi nie je náhoda. Podaril sa tak dokonalý paradox. Feministické kampane odcudzili mužov a ženy v daných krajinách, ale tí neprestali túžiť po druhom pohlaví a tak ho chodia vyhľadávať (za ruskými nevestami chodia celé mužské zájazdy). Je to samozrejme dokonalé Kocúrkovo (vystužené feministickými zákonmi) a tak sa ani nečudujem, že mi študentky v Arménsku hovorili ako u nich feminizmus neprerazí, pretože si svojich "sexistických" mužov proste nedajú. To je dôsledok "vývozu feministickej revolúcie" zo Spojených štátov s rovnakou aroganciou, ktorou chcú aj v iných veciach poúčať iné kultúry bez znalosti ich koreňov.

Ako kuriozitu môžem uviesť anglickú policajtku, ktorá dala pozatvárať väčšinu mužského obyvateľstva vzdialeného pacifického ostrova, pretože súložili s (pre nás!) neprimerane mladými dievčatami. Obávam sa, že takéto šírenie dobra na silu (akokoľvek by sa nám takýto zásah zdal logický) obvykle napácha viac škody, než úžitku. Sami sme toho obeťami práve vďaka feministickým zjednodušujúcim, alebo celkom klamlivým agitkám.

Samozrejme, že by bolo veľmi zaujímavé, keby sa tak zneužívané "gender studies" (masovo fabrikujúce lži a predpojatostí presne po vzore marxizmu-leninizmu) využili konečne na niečo rozumné a spracovali by tieto nové javy -- teda ženský sexturizmus a prednostná "sobášnosť" východných žien na Západ. Ak by to bolo robené bez vopred daného ideologického zadania (čo je žiaľ pravidlom), mohli by priniesť zaujímavé poznatky. Moje závery sú teda len hypotézou a samého by ma zaujímalo, či sa potvrdia. Rozhodne by som však nikoho neosočoval z "nacionalistického šovinizmu" (čo je to za blbosť, mne sa Slovenky aj Češky páčia také aké sú, za to som nacionalista a šovinista?!) len preto, že si dovolil na takéto niečo upozorniť. Neosobujem si právo "jedinej pravdy" ako pani Martykánová, ale tiež nevidím dôvod, prečo by som mal byť za svoj názor práve touto pani zámerne urážlivo nálepkovaný. Kedy to skončí?

Pani Martykánová na mňa pôsobí dojmom človeka, ktorý sa rozhodol stať akousi samozvanou hovorkyňou feministiek s tým, že ona je tá "dobrá feministka". Je to asi rovnaké ako tí "reálni komunisti", ktorí robili kariéru po roku 1969 s heslom "zabudnime, čo sa stalo"; resp. "dobrí nacisti", ktorí sa úprimne čudovali, čo to ten Hitler (aj s ich pomocou) napáchal. Mám ale dobrú správu, existujú stovky ženských organizácií, ktoré sa dištancujú od feministiek (ktoré tvoria beztak len mizivé, zato najagresívnejšie percento ženských aktivistiek) a kde by pani Martykánová, ak to myslí úprimne, mohla urobiť kus dobrej práce pre ženy bez ideovo podmienenej nenávisti k mužom. Pravda, musela by sa tým pádom vzdať tej publicity, ktorú si feministky (vlastne aj cez mŕtvoly) tak bezohľadne vydobyli.