1. Príklady, ktoré som uvádzal v článku "Nenávisť konečne zvíťazila", nie sú náhodné zlyhania súdov, ale stav blízky tomu, keď sa v Nemecku chopili moci nacisti a takisto ich nezávislé súdy odsudzovali najskôr komunistov (ako konkurenciu nacistov v terore), ale čoskoro aj každého slobodomyseľného občana. Nacistov samozrejme oslobodzovali. Plazivým ovplyvňovaním legislatívy bez verejnej diskusie (pred právom ženy kedykoľvek vyhodiť manžela z domu som sa len pokúsil varovať na základe informácie o takom zákone v Nemecku a skôr než som to stihol, stal sa už aj u nás "samozrejmosťou") vzniká obrovská súdna "předjatosť" ako to práve definoval E. Bakalář.

Tu sa za fakty berú výpovede zmanipulovaných detí (? predtým neprípustné svedectvo !), alebo dojmológie o tzv. psychickom týraní, ktoré je nedokázateľné. Tá "předjatost" spôsobuje, že dochádza k apriórnej kriminalizácii mužov a dáva sa neobmedzený priestor zneužívaniu týchto nových zákonov ženami. Toto je práca feministiek ako iniciátoriek s presnými inštrukciami a školeniami z centrál typu "National Organization of Women", ktorá prvá vyhlásila "Vojnu pohlaví". Obete tejto "vojny" už poznáme. Prečo sa teda pani Martykánová tvári tak začudovane? Mne to pripomína "nevinného člena" NSDAP, ktorý prisahal na Hitlerov Mein Kapf, ale neveril, že ho Hitler (aj s pomocou aj toho "nevinného člena") uskutoční!

Po prvých obetiach má prísť odsúdenie ideológie, ktorá im pripravila krutý osud, nie plané "úvahy" o tom, že aj sudca sa môže mýliť. Nacistickí sudcovia sa nikdy nemýlili a tí dnešní len nasledujú "dikciu zákona", ktorá im diktuje považovať muža za potenciálneho tyrana. Návody ako takých "tyranov" vyhľadať a zneškodniť už visia na policajných staniciach. Je to zvrhlé čítanie.

2. Naozaj nemám doklad o tom ako sa konkrétna feministka teší z tej nenávisti, ktorú vedome zasiala. Ale máme tu doklad pani Martykánovej, ktorá sa od takejto ideológie odmieta dištancovať aj potom, čo si môže už overiť konkrétne prípady jej obetí. Pripomína mi celý zástup tých vznešených (a často aj veľmi cenných) intelektuálov, ktorí podporovali v 30-tych a 40-tych rokoch nástup komunistov. Robili to z presvedčenia (o ktorom nepochybujem ani u pani Martykánovej) a potom sa stali jednými z prvých obetí. Taký príklad tiež máme. V Slovenskej televízii viedla svoju "talk-show" istá pani Vadkertiová. Bola a je presvedčenou podporovateľkou feminizmu a dávala mu v programe platenom nami ostatnými prednostné miesto. Pritom si samozrejme vôbec nenaštudovala, čo v skutočnosti feminizmus hlása. Inak by zistila, že po ich nástupe k moci (hoci aj plazivo, ako v prípade utajenej prípravy legislatívy "novej doby") pôjdu všetky pekné tváričky z obrazovky, pretože to si dali feministky za cieľ a aj ho tam, kde môžu plnia (vo Švédsku už údajne prednostne vyberajú za hlásateľky práve tie škaredé, ale švédsku televíziu nesledujem, tak to môže byť stále len vízia blízkej budúcnosti).

3. Zákon o sexuálnom obťažovaní bol na Slovensku odmietnutý aj ženskými poslankyňami pre jeho vysoké riziko zneužitia. Stačí, že už desiatky rokov podľa svedectva sudcov aj prokurátorov sú muži až z jednej štvrtiny odsudzovaní za znásilnenie, ktoré nikdy nespáchali. Zákon proti domácemu násiliu to dotiahol ad absurdum.

4. Citujem klasiku feminizmu preto, že ju treba opakovane pripomínať. Nepáči sa to dnešným feministkám, pretože vedia veľmi dobre aký šok to v spoločnosti (hlavne americkej) vyvolalo a ako to predčasne prezradilo totalitné základy ich "revolučného hnutia", ktorého dostalo aj preto názov "feminazi". Pani Martykánová v tomto prípade pripomína zasa tých, ktorí boli schopní vstúpiť do komunistickej strany aj po roku 1968 s tvrdením, že veď oni chcú vybudovať "reálny socializmus". A práve tí nám tvrdili, že komunizmus je reformovateľný. Nie je, tak ako nie je reformovateľná žiadna totalitná ideológia. "Feminizmus s ľudskou tvárou" je rovnakou utópiou ako "Socializmus s ľudskou tvárou" a "Reálny feminizmus" len taktický ústupok ako zakryť surové, militantné základy tohto rasistického učenia. Ani "Eurofeminizmus" ako ponášku na "Eurokomunizmus" pani Martykánovej fungovať nebude. Najväčšie finančné zdroje a základ tejto nenávistnej ideológie je v Spojených štátoch, kde sa feminizmus naopak radikalizuje až tak, že "lesbicizmus je feminizmus v akcii a jediné pravé feministky sú tie, ktoré úplne odmietli vzťahy s opačným pohlavím. Takéto obracanie na pravú vieru očividne zapôsobilo na množstvo feministiek, aby sa stali lesbami z vlastného rozhodnutia..." (cit. feministický časopis Aspekt). Je preto je nutné znova a znova pripomínať z čoho feminizmus vychádza, hoci súčasní agitátori by to radi zakryli. Ani Hitlera, Marxa a Lenina masa tých, ktorí ich zbožňovali, naozaj nečítali. A až zistili, že naozaj plnia čo sľúbili vo svojich spisoch, bolo už neskoro plakať...

5. Patriarchát je v základoch marxistického učenia a je otázne, či ako celé marxistické učenie nejde o účelovú konštrukciu. Ani v ďalekej histórii neboli vo všetkých spoločenstvách a civilizáciách ženy len v područí mužov (viď. napr. Etruskovia). Dnes je to termín zastaralý, presne tak ako je už nepoužiteľný termín proletariát, ktorý jednoducho neexistuje. Feministky však potrebujú patriarchát ako "dedičný hriech" a mlátia tým po hlave každého na koho prídu. Je to ideologický žvást bez reálnej podstaty v tejto spoločnosti. Vidno ale, že aj pani Marytkánová sa ho rada chytí a je odhodlaná ho omieľať bez ohľadu na skutočnosť. Preto si myslím, že tak ako komunista ostane navždy poznačený hľadaním ideologického nepriateľa, aj feministka (akokoľvek kultivovaná a úprimne cítiaca) nakoniec skončí s páčkou na elektrickom kresle, kde bude nutné usmažiť ďalšieho muža "v mene pokroku".

6. Vo Fínsku, a vôbec celej Škandinávii, je tých sexuálnych deliktov tak málo (ktoré aj u nás, ako som jasne dokladoval, predstavujú MIZIVÉ promile skutočnej kriminality) aj preto, že sa tu muži v sebaobrane začali ženám vyhýbať. Dnes je totiž zneužiteľné aj to, keď je kolega s kolegyňou na pracovisku sám. A nie je také ťažké obviniť ho napríklad z nemravných návrhov hoci bez dôkazov. Výsledok je v tom, že naše ženy, ktoré sú v týchto krajinách dlhšie, sú obvykle zhrozené sterilitou týchto ne-mužov a ich ostentatívnou nevšímavosťou. Rovnako v Spojených štátoch to najmä vo vyšších vrstvách spoločnosti pod tlakom feministiek dotiahli tak ďaleko, že veľká časť mužov sú proste impotenti. A normálne, zdravo cítiace ženy vyhľadávajú mužov zo "sexistickej" strednej a východnej Európy, alebo utekajú za "machami" do Mexika. Tak ako západní muži vyhľadávajú vďačné ázijské ženy, pretože ostali ženami. Podobne ako robotníci, ktorí doplatili na komunistické sľuby, sú aj ženy nakoniec samé obeťami feministických kampaní. A tie idú tak ďaleko, že na Slovensku istá ultra-aktivistka (jednoznačne vedie rebríček publicity, nie popularity!) neváha ísť do mesta, kde bolo napríklad len vznesené obvinenie na stredoškolského učiteľa s obťažovania jednej alebo dvoch študentiek, a ona tam prichádza už s hotovým rozsudkom! Toto má potom vďačnú publicitu u veľkých týždenníkov, kde sú väčšinou redaktorkami ženy (a kde nie sú? -- v najnovšom bulletine Fórum najväčšej slovenskej novinárskej stavovskej organizácie SSN sa uvádza doslova "Snímka dokumentuje, že SSN už dávno uplatňuje v zastupiteľských orgánov rodovú rovnosť", na tej snímke sú LEN ženy!). Prirodzená solidarita a záujem o problém je tak propagandisticky zneužívaný a vedie k tomu, čo sme už zažili ako "hilsneriádu". Aj tam predsa "musel byť nájdený" vinník a presne sa ukázalo na toho nevinného. Potrebovali by sme tu dnes viac Masarykov, čo by sa tomu dokázali postaviť. Nevinne obvinených pedagógov už máme aj na cintorínoch.

Ostatné otázky, ktoré pani Martykánová (zdá sa veľmi naivne) adresovala dovnútra tohto totalitného hnutia, nechám na tých, ktorým sú určené. Obávam sa ale, že sa táto pani vo svojej krištáľovo cnostnej snahe o zmier nezmieriteľného veľmi, až tragicky mýli. Ako som napísal v eseji "Feminizmus ako tretie zlo" (dostupnej aj na internete): "Rasizmus a fašizmus rozdeľovali ľudí podľa rasovej a etnickej príslušnosti. Komunizmus podľa sociálnych tried a majetku. Feminizmus rozdeľuje ľudstvo na princípe pohlavia." Ak toto pani Martykánová nevidí a nie je schopná sa od takéhoto pohlavného rasizmu dištancovať, tak je len bábkou, ktorá má svojou úprimnou dobrou vôľou zakrývať ďaleko nebezpečnejšie ťahy v zákulisí našej spoločnosti, na ktoré som upozorňoval.

A na záver už jednoznačne pre pani Martykánovú -- v okamihu ohrozenia životov je losovanie absurdnou fraškou. Samozrejme, že vždy pôjdu do záchranných člnov najskôr deti a ženy. Pristúpiť na "rovnosť pohlaví" aj v takejto situácii by bolo pristúpením na všetky absurdnosti feminizmu, ktoré sme už spomínali.