Iróniou je postoj kandidátskych krajín, ktoré sa od pádu komunizmu túžia stať členmi západných štruktúr. No pri prvej príležitosti - krôčik pred dverami do Európskej únie - nechávajú úniu na pochybách o svojej solidarite. Ich (náš) účet už nie je čistý.

Spoločný boj proti terorizmu upevnil transatlantickú spoluprácu. Na nebi medzinárodnej bezpečnostnej politiky sa však zmráka. V priebehu vyostrovania nátlaku na Irak sa medzinárodné spoločenstvo rozpoltilo - bez ohľadu na akúkoľvek nezávislosť či záujmy Európy. Spektrum postojov k irackej otázke sa vykryštalizovalo do podoby fanúšikov USA na jednej strane a ich odporcov na strane druhej a rozdelilo Európu na dva tábory. Nezamýšľajúc sa nad tým, či novoveká Európa vôbec niekedy bola politicky nezávislá, je dnes odpoveď na inú otázku - či nezávislou chce a dokáže byť - zodpovedaná nadlho negatívne (a Slovensko "príkladne" hrá s kolegami z východného bloku).

Fischerova neúspešná avantgarda

Samostatné politiky krajín sledujú vlastné záujmy, ktoré sa v mnohom odlišujú od európskych. Únia už nie je záujmovým krúžkom niekoľkých nadšencov, politicky dospieva. Žiaľ, niektoré členské štáty nechcú chápať dôležitosť jednotnej zahraničnej politiky a znemožňujú jej jednotné fungovanie na medzinárodnej úrovni. Prvým, kto sa na túto tému s konkrétnymi návrhmi vyjadril, bol Joschka Fischer v často spomínanej prednáške na berlínskej Humboldtovej univerzite v máji 2000. Predstavil model fungovania rozšírenej EÚ, kde by niekoľko krajín, veľmi úzko spolupracujúcich v konkrétnych oblastiach, vytvorilo "gravitačné centrum" a stalo sa avantgardou, motorom a jadrom európskej federácie.

V spoločnej zahraničnej politike sa ponúka podobná technika. Motorom sa stali (tradične) Francúzsko a Nemecko. Očividne im však chýba gravitačná sila - alebo je odpor k nej priveľmi silný. Úniu neprekvapili postoje Británie, Španielska či Talianska, ale "novej Európy". Americký popis je smutne reálny. Mladé demokracie sa k Európe v prvom relevantnom medzinárodnom konflikte nepridali a dištancovali sa od všetkých predstáv o jednotnej zahraničnej politike. Akoby proces integrácie do EÚ a medzinárodnú politiku viedli dve vlády namiesto jednej. Komisár pre inštitučnú reformu únie, Michel Barnier, sa vyjadril jasne: podpísaním prístupových zmlúv si nikto nekúpil vstupenku do supermarketu. O čo nám (respektíve našej vláde) teda ide? Jednoducho neostať mimo hry, tak ako v prípade Iraku? Potom by sme si mali vyjasniť, ktorú hru chceme hrať a čo chceme dosiahnuť, pretože byť všade aj za cenu pretvárky, nie je práve rozumnou politikou.

Konvent sa zamýšľal, parlament čakal na OSN

Konvent o budúcnosti Európy práve debatoval o sociálnej politike, keď luxemburský poslanec Ben Fayot adresoval tému nejednotnej Európy v politike voči Iraku. Úlohou Konventu síce nie je riešiť aktuálne problémy zahraničných aktivít únie, ale pri formulovaní európskej ústavy chce ostať v tesnej blízkosti každodennej politiky. Prezídium sa zhodlo, že Konvent by mal byť po politickej kríze európskej diplomacie motivovaný vytvoriť jej chýbajúci základ, ktorý je zjavne "naliehavou nevyhnutnosťou". Skutočnosťou ostáva, ako podotkol prezident Konventu Giscard d'Estaign, že jednotná politika sa dekrétom vytvoriť nedá.

Európsky parlament očakával potvrdenie amerických podozrení a odobrenie ozbrojeného útoku proti Iraku. Správy pred Bezpečnostnou radou OSN, ich však nepotvrdili. Jednoznačné konštatovanie, že vyše štyristo inšpekcií na vyše tristo miestach nenašlo dôkazy nevyhnutné pre zmenu taktiky eventuálne ústiacej do ozbrojeného konfliktu. Pro-vojnová trojka USA - Španielsko - Británia však trvá na svojom. Povedané slovami Colina Powella: "Čo potrebujeme, nie sú ďalšie inšpekcie, ale okamžitá, aktívna, plná spolupráca proti Iraku. Čo potrebujeme, je odzbrojiť Irak." Napriek tomu bol všeobecne akceptovaný názor, že alternatívou k vojne by mala byť metóda inšpekcií (zintenzívnených v rozsahu a hĺbke), čo privítala predovšetkým koalícia Francúzska, Nemecka a Ruska - Vladimir Putin dokonca adresoval Blixovi list, v ktorom argumentoval proti každému z Powellových bodov.

A čo demokracia?

Pre rozhodnutia padajúce na pôde nadnárodných inštitúcií rozhodne nie je charakteristická demokratická legitimita. Pokiaľ však ide o otázku podpory vojnového konfliktu, obyvatelia majú hlas, ktorého hodnota by sa nemala rovnať nule. Opäť musíme spomenúť Joschku Fischera, ktorý vo svojom - pre politiku nadnárodných inštitúcií (žiaľ) nezvyčajnom - prejave pred Bezpečnostnou radou vyjadril postoj svojej krajiny zohľadňujúci vôľu jej obyvateľov. Svojím kolegom dal jasne najavo, že nemôže a nebude podporovať nepresvedčivú politiku, ktorá je každému demokratovi nanajvýš podozrivá. Ako má potom doma svoje konanie zdôvodniť? Demonštrácie po celom svete vyjadrujú jednoznačný odpor občanov k vojnovej politike USA a jej zástancov - ku ktorým, žiaľ, patrí i Slovenská republika. Naša vláda sa však nikoho nepýtala. Necíti potrebu kohokoľvek reprezentovať.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO