Najtragickejšou obeťou vojny boli státisíce mladých chlapcov, ktorých na prahu dospelosti nahnali do zákopov, kde ich absurdita vojny poznačila na celý život. Keď sa vrátili, patrili medzi skupinu, ktorá najviac pociťovala svoju vykorenosť.

Socialista Mussolini

Benito Mussolini sa narodil 29. júla 1883 v rodine dedinského kováča a učiteľky základnej školy. Rebelantské názory veľmi blízke anarchizmu mal už jeho otec. Krstné meno Benito dal svojmu synovi na počesť mexického revolucionára Benita Juaréza. Ten bojoval proti cisárovi Maxmiliánovi z rodu Habsburgovcov, ktorého na bábkový trón dosadil francúzsky cisár Napoleon III.

Benita možno charakterizovať ako zázračné dieťa. Mal nielen vynikajúci literárny talent, ktorý neskôr uplatnil v žurnalistike, ale ovládal aj niekoľko jazykov (zrejme mohol s Hitlerom hovoriť po nemecky). Tieto schopnosti mu pomohla rozvinúť práve jeho matka. Mussolini sa už v mladosti stal jedným z predákov talianskych socialistov. Politickú činnosť začal ako organizátor poľnohospodárskych robotníkov.

Známy britský historik Paul Johnson sa vo svojej knihe Dejiny 20. storočia pokúsil nájsť niekoľko analógií medzi Leninom a Mussolinim, a istú analógiu dokonca videl aj medzi Talianskom a Ruskom. Nebezpečenstvo nesprávnych analógií v spoločenských vedách sme už spomínali -- a práve v tomto prípade by sa v skutočnosti hľadali veľmi ťažko. Na rozdiel trebárs od Nemecka bolo Taliansko zjednotené silou masového demokratického hnutia, ktorého vodcom bol G. Garibaldi. Zjednotené Taliansko (hoci ostalo monarchiou) potom malo takú formu demokratického zriadenia ako väčšina európskych štátov. Talianski socialisti prešli iným vývojom než ruskí a riešili aj iné problémy.

Pred prvou svetovou vojnou mali Lenin a Mussolini spoločné iba to, že sa hlásili k "ortodoxnému" chápaniu marxizmu a odmietali účasť socialistov v buržoáznej vláde. Ich názory sa rozišli pri vypuknutí vojny. Lenin vojnu odmietal a hlásal teóriu "revolučného porazenectva". Domnieval sa, že tak ako porážka Ruska vo vojne s Japonskom viedla k revolúcii, niečo podobné by mohlo nastať po porážke krajiny vo svetovej vojne.

Paradoxom talianskej predvojnovej politiky bolo, že mala spojenecké zmluvy so svojimi "tradičnými" nepriateľmi -- Rakúsko-Uhorskom a Nemeckom. Je všeobecne známe, že slovo "iredentizmus" je talianskeho pôvodu, zjednotenie Talianska nebolo zavŕšené, pretože územia obývané Talianmi boli súčasťou Habsburskej monarchie a snom Talianov bolo získať aj pobrežie Dalmácie.

Bol to zrejme nemecký "železný" kancelár Bismarck, kto povedal, že Taliansko je "nebezpečný spojenec a bezpečný nepriateľ". Platnosť tohto bonmotu sa prejavila v talianskej účasti na prvej svetovej vojne. Taliansko odmietlo vstúpiť do vojny na strane dovtedajších spojencov argumentujúc, že spojenectvo uzavrelo pre prípad útoku, no svetovú vojnu predsa začalo Rakúsko-Uhorsko útokom na Srbsko. Veľká Británia potom pri tajných rokovaniach sľúbila naplniť talianske ambície. Do vojny s Rakúsko-Uhorskom vstúpilo Taliansko v máji 1915.

Talianski vojaci sa vojne nijako zvlášť nevyznamenali. Boje boli vlastne sledom porážok talianskej armády a pred vojenskou katastrofou krajinu zachránili britské a francúzske posily, ktoré stabilizovali front, a boje v Taliansku mali tiež pozičný charakter.

Talianski socialisti odmietli vstup krajiny do vojny, no jeden z lídrov strany -- Benito Mussolini -- sa za vojnu začal angažovať. Za to ho zo strany vylúčili. Otázka je, kde vzal peniaze na vlastné noviny, ktoré účasť Talianska vo vojne propagovali. Už vtedy sa ozvalo niekoľko hlasov, že pochádzali z Francúzska. Možno aby si zvýšil popularitu a dokázal pevnosť svojho postoja, bojoval Mussolini nejaký čas ako dobrovoľník na fronte. Treba povedať, že predstava "dobrého vojaka Mussoliniho" je skôr na pobavenie. Aj Johnson napísal, že práve v tomto období dostal ten typický výzor, na ktorý sa spomína dodnes -- riadne totiž pribral a oplešivel...

Vznik fašistickej strany

Hoci formálne patrilo Taliansko medzi víťazov, na mierovej konferencii vo Versailles nedostalo zďaleka to, čo mu bolo prisľúbené pred jeho vstupom do vojny. Rozšírilo sa iba o Julské Benátsko a južné Tirolsko (kde sa ku krajine pripojilo aj územie s obyvateľstvom hovoriacim po nemecky).

Kým zjednotenie Nemecka prinieslo Nemcom mnohé hospodárske výhody, výsledky zjednotenia Talianska priniesli zväčša sklamanie. V povojnovom období sa negatíva ešte zosilnili. V krajine bola silná inflácia (silnejšia bola hádam iba v Nemecku) a politický režim bol hlboko skorumpovaný. Likvidácia pápežského štátu znamenala aj hlboký konflikt s katolíckou cirkvou, keď kňazi vo väčšine kázní nezabúdali pripomínať, aká strašná krivda sa cirkvi stala.

Ako v iných krajinách, aj v Taliansku sa zdalo, že riešenie situácie by mohli priniesť socialisti. Lenže tí boli rozdelení na tri prúdy. Hoci bola reformistická pravica početne najslabšia, kontrolovala aparát odborov, parlamentnú frakciu, obecné samosprávy, aj spotrebné družstvá. Vedenie strany a jej noviny Avanti mali pod kontrolou tzv. maximalisti. Komunisti mali pomerne malý vplyv. Spomedzi socialistických lídrov bol najoriginálnejšou osobnosťou Antonio Gramsci, ktorý bol na čele skupiny sústredenej okolo časopisu Ordine nuovo, tá však mala vplyv iba v Turíne a hoci Gramsci bol vynikajúci teoretik, bol ťažko chorý a práve jeho telesný hendikep mu znemožňoval dostať sa na čelo väčšiny socialistov. Situácia v krajine sa začala zostrovať. Mussolini so svojimi prívržencami založil 25. marca 1919 novú organizáciu -- Fasci di combattimento (Bojové zväzky). Jej symbolom bol znak antického Ríma, zväzok prútov -- fasces. Treba však pripomenúť, že tento znak sa v novoveku používal počas Francúzskej revolúcie ako symbol republiky. Program organizácie žiadal konfiškáciu vojnových ziskov, kontrolu hospodárstva korporatívnymi hospodárskymi radami (čosi podobné dnešnej tripartite), poľnohospodársku reformu a predovšetkým konfiškáciu cirkevných veľkostatkov. Zväzok prútov mal byť aj u fašistov symbolom nastolenia republiky. Je zaujímavé, že sám Mussolini tvrdil, že niektoré body jeho programu boli inšpirované Bavorskou republikou rád.

Vzápätí začali fašistické bojové oddiely vznikať v celej krajine. Tvorili ich bývalí frontoví vojaci, ktorí boli sklamaní povojnovými pomermi, no Mussolinimu sa podarilo získať aj vysokoškolákov a nezamestnaných mladých ľudí. A v niektorých regiónoch sa fašistom darilo získavať aj robotníkov. Napríklad v okolí prístavu Terst žila silná slovinská menšina. Slovinci skôr sympatizovali so socialistami, preto sa nacionalisticky orientovaní robotníci pridávali k fašistom.

V roku 1920 sa kríza v krajine prehĺbila ešte viac. Ako odpoveď na pripravované masové prepúšťanie začali robotníci obsadzovať továrne a pod ich kontrolu sa dostali aj niektoré zbrojovky. Lenže odborové organizácie nakoniec uzavreli s vládou dohodu, že ak vypracú továrne, dostanú možnosť podieľať sa na kontrole podnikov. A práve táto situácia umožnila nárast vplyvu fašistov. Fašistické oddiely začali útočiť na socialistov. Tí doplácali na svoju nejednotnosť a neschopnosť koordinovať obranu. Kým Mussolini nezriedka farizejsky odsudzoval násilie, jeden z jeho najtvrdších stúpencov Italo Balbo začal roku 1921 v strednom Taliansku masovo vraždiť socialistických predákov a podpaľovať sídla ich organizácií.

V roku 1921 sa teroristická organizácie mení na politickú stranu (Partito Nazionale Fascista). V máji 1921 sa konali parlamentné voľby, no 53 fašistických poslancov sa ocitlo v menšine. Lenže rovnako boli v menšine aj socialisti. Úlohu jazýčka na váhe politických síl zohrali strany, ktoré boli pod vplyvom katolíckej cirkvi. A pre katolíckych politikov bola vtedy akákoľvek koalícia so socialistami nemysliteľná. Na zjazde fašistickej strany jej vodcovia pochopili, že cesta k absolútnej moci nepovedie cez parlament a rozhodli sa ešte viac zostrovať teror fašistických oddielov.

Rok 1922 sa naozaj stal rokom teroru. Za mlčanlivej podpory vtedajších mocenských orgánov mohli fašistické oddiely začať útočiť po celej krajine. Scenár bola asi takýto: v každom meste obsadili fašistické oddiely radnicu a vyhnali z nej socialistických poslancov i tých, čo sa im stavali na odpor. Keď sa Balbo v júli 1922 takto zmocnil Ravenny, socialisti odpovedali generálnym štrajkom. Ten však nemal žiaduci účinok, socialisti ani v čase krajného nebezpečenstva nedokázali koordinovať svoje akcie a aj talianski komunisti sa prejavili skôr ako politickí sektári. Na jeseň 1922 dával Mussolini najavo čoraz väčšie sebavedomie. Už totiž uzavrel tajné dohody s kráľom, Vatikánom, armádnym velením, políciou a, samozrejme, s najvplyvnejšími podnikateľmi v krajine. V jednom z posledných prejavov pred pochodom na Rím jednoznačne vyhlásil: "Náš program je jasný -- chceme vládnuť".

Fašisti sa vydávajú na pochod

Pochod na Rím, ktorý mal pre fašistov znamenať získanie absolútnej moci, zobrazovali neskôr oficiálne maľby ako skutočný pochod. "Duce" Mussolini pri ňom viedol šíky svojich verných. V skutočnosti bolo všetko inak. Koncom októbra 1922 sa naozaj zhromaždilo asi 40 000 mužov, "čiernych košiel". (Neskoršie si nacisti osvojili košele hnedé -- dramatik Bertolt Brecht tento rozdiel vysvetlil tak, že na hnedých košeliach nevidieť špinu tak ako na čiernych.) Keď však 28. októbra 1922 dorazili až k Rímu, zastihol ich hustý dážď. Zle oblečená, iba symbolicky vyzbrojená a navyše hladná armáda nepripomínala víťazov. Dobre vyzbrojená rímska posádka by si s týmito zúfalcami pravdepodobne bola poradila. Pripomeňme si, ako o čosi neskôr dopadol Hitlerov pokus o "pochod na Mníchov": nacistov rozohnalo niekoľko výstrelov. Lenže kráľ bol s Mussolinim dohodnutý, tvrdil, že fašistov pred Rímom je stotisíc a odmietol vyhlásiť mimoriadny stav.

Mussolini nestál spolu so svojou armádou pred Rímom -- nachádzal sa v Miláne. Keď 29. októbra dostal od kráľa telegram, že bude môcť utvoriť vládu, nastúpil do vlaku a do Ríma sa priviezol v lôžkovom vozni. Samozrejme, fašistická legenda tieto udalosti opisovala inak.

Mussoliniho plné moci platili do polovice roku 1923. Pred voľbami, v novembri 1923, Mussolini presadil nový volebný zákon. Krajina tvorila jeden volebný obvod a strana, ktorá by dostala aspoň 50 percent hlasov, mala dostať dve tretiny mandátov. Podľa oficiálnych výsledkov údajne fašisti vo voľbách v apríli 1924 získali 65 percent hlasov.

V rokoch 1925-26 sa nastolenie diktatúry zavŕšilo odbúraním parlamentného systému a faktickou likvidáciou slobody slova, zhromažďovania a tlače. Vatikánu sa Mussolini odmenil Lateránskymi dohodami, vďaka ktorým mal na ploche 0,5 štvorcového kilometra vzniknúť pápežský štát so všetkými príslušnými atribútmi.

K socialistickej frazeológii sa Mussolini vrátil až po páde svojho režimu. Komando esesákov ho oslobodilo z internácie a na severe Talianska, ktorý mali pod kontrolou nacisti, a Mussolini sa dostal na čelo "Talianskej sociálnej republiky". Bábkový štát bol posledným znakom toho, čím bol vlastne celý Mussoliniho život: svojskou zmesou drámy a trápnej frašky.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO