Nemožno sa čudovať, že takéto názory odznievajú medzi bežnými ľuďmi, ak ich propagujú aj mnohí libertínski teoretici a akože nezávislí (rozumej nezávislí od štátnej sféry, no veľmi závislo spojení so záujmami súkromných korporácií) analytici. Takýto analytici asi nebudú spochybňovať výšku poplatkov, ktoré platíme v banke. Budú sa však veľmi presvedčivo zamýšľať nad výškou daní, ktoré odvádzame štátu. A kamaráti pri pive si ich veľmi radi vypočujú. Veď napokon nemajú priveľmi na výber. Počuť v médiách iný názor je skôr výnimočné.

Svojich kamarátov som sa spýtal, prečo považujú platenie daní za štátne zlodejstvo, no za svoje pivo, ktorého výrobná hodnota je päť korún, práve bez reptania zaplatili päťdesiat korún? Nepovažujú to za zlodejstvo zo strany podnikateľa? Odpoveď znela, že to sú úplne rozdielne veci a nemôžem ich porovnávať. Súkromník predsa z tých prebytočných štyridsiatich piatich korún musí zaplatiť prenájom priestorov, platy čašníkov, údržbu a ďalšie veci. To je samozrejme pravda, ale zaiste to nie je dobrodinec, ktorý nám nalieva bez toho, aby z toho mal nejaký zisk.

Čo je však tento zisk? Líši sa tak veľmi od dane? Nože sa nad tým trochu zamyslime, kamaráti, možno nám viac zachutí aj pivo!

Je rozdiel medzi štátnymi daňami a ziskami súkromníkov?

Základná úvaha je veľmi jednoduchá. Ľudia odvádzajú štátu poplatok, ktorý sa nazýva daň. Ako priamu protihodnotu nedostanú nič. Keď si kupujú nejaký tovar od súkromnej firmy, zaplatia jeho výrobnú cenu plus poplatok, ktorý si súkromník ponechá ako zisk. Ako priamu protihodnotu tohto poplatku nedostanú takisto nič. Zisk súkromného vlastníka, ktorý mu spotrebiteľ umožňuje zakúpením jeho tovaru za vyššiu ako výrobnú hodnotu, je teda akousi daňou za to, že vôbec môže nakupovať. Ak by totiž súkromná firma nemala zisk z toho, že vyrába a predáva, jednoducho by stratilo zmysel, aby vyrábala a predávala. Takže ak chceme, aby nám súkromníci vyrábali a predávali tovary a služby, musíme im platiť vyššiu ako výrobnú hodnotu tovaru.

Rovnaká logika sa však dá použiť aj na štát. Ak chceme, aby nejaký štát existoval a aby nám zabezpečoval verejné služby, napríklad bezpečnosť, obranu, sociálnu opateru, diaľnice, školstvo, zdravotníctvo a podobne, musíme odvádzať dane. Zadarmo to štát ani štátni úradníci či iní štátni zamestnanci robiť nebudú. Kde je rozdiel? Platíme "dane" štátu, platíme ich aj súkromníkom. V prípade štátu hovoríme priamo o daniach, v prípade súkromníkov o zisku. Podstata oboch nevratných poplatkov je však taká istá. Súkromné dane fungujú ako dane z pridanej hodnoty. Platíme ich tým, že si kupujeme tovary a služby. Ani v prípade štátnych, ani v prípade súkromných "daní" v podstate nerozhodujeme o ich použití. V demokratickom štáte máme aspoň formálne právo rozhodnúť o ich vynakladaní. Pri ziskoch súkromníkov nemáme práva žiadne. Tam neplatí demokracia. A nikoho to netanguje. Ako je to možné?

Čo mám zo zisku súkromníka?

Kamaráti pri pive sa však búria. Ako môžem spájať nespojiteľné? Veď keď zaplatím súkromníkovi, tak si môžem odniesť tovar, ktorý som si zakúpil. Od štátu však nedostávam nič. To je však, pochopiteľne, nezmysel. Po prvé súkromníkovi som za tovar nezaplatil cenu, ktorú stála výroba tovaru. Zaplatil som mu aj jeho zisk, z ktorého ja nemám nič. Čiže som mu zaplatil nevratný poplatok. Niečo ako daň. Bez nej by som si tovar odniesť nemohol.

Po druhé nie je pravda, že od štátu nedostanem za platenie daní nič. Aj keď som zdravý, bohatý a vzdelaný človek (čo, podotýkam, mnohí ľudia nie sú), stále mám neúrekom možností, ako využívať verejné služby. Vďaka štátu môžem používať diaľnice, prechádzať sa v parku, kupovať si štátom dotované potraviny či lieky, navštevovať lekára, využívať svoje vzdelanie, ktoré mi financoval štát, a tak ďalej, a tak ďalej. Vďaka štátu nemusím čeliť permanentnému ohrozeniu zo strany zločincov.

Vďaka štátu nie je spoločnosť rozdelená na extrémne bohatých a extrémne chudobných a môžem sa teda cítiť istejšie. Vďaka štátu je tu ochrana životného prostredia, ktorú by bez hrozby sankcií dodržiaval asi máloktorý trhovo-racionálny súkromník. Slovom, mohol by som napísať dosť objemný spis o tom, čo mám vďaka štátu, resp. verejnému sektoru. Chcem však upozorniť na niečo iné. Z daní, ktoré platím štátu, síce nemám priamu protislužbu, no nepriamo môžem užívať výdobytky verejného sektora. Ale čo mám z "daní", ktoré platím súkromníkovi, resp. čo mám z jeho zisku? Nemalo by ma skôr zaujímať toto "zlodejstvo"?

Máme na výber?

Kamaráti pri pive sú červení od zlosti. Ako môžem spájať nespojiteľné? Súkromným firmám predsa platiť nemusím, zatiaľ čo štátu áno. Nikto ma nenúti, aby som si od súkromných firiem niečo kupoval. Ak však nezaplatím štátu, pôjdem za mreže. Kamaráti moji, máte to nejaké popletené! Je naozaj pravda, že ma nikto nenúti, aby som si kupoval tovar od súkromných firiem? Skutočne im nemusím prispievať na ich zisk? Nuž ale mám vari chodiť nahý? Nemám jesť či piť? Nemám rozvíjať svoje záujmy? Zdá sa, že celkom na výber nemám. Či už "súkromnú daň" v podobe zisku zaplatím jednému alebo druhému súkromníkovi, to na veci nič nemení. To je asi taký rozdiel, ako keď peniaze z mojich daní idú do jedného a nie do druhého rezortu. Platiť ich však musím. Tak isto, ako prispievať na zisky súkromníkom.

Isteže, môžem obmedziť svoju spotrebu natoľko, aby som na zisky súkromníkov prispieval iba v najnevyhnutnejších prípadoch. Ale to je rovnako absurdné právo, ako prestať zarábať. Ani vtedy by som neplatil dane štátu. Za normálnych okolností však neexistuje cesta von. Musím platiť dane tak štátu, ako aj súkromníkom. Bez rozdielu. Dokonca pri štáte sme na tom lepšie. Ešte existujú štáty, kde platí daňový raj. Pokojne sa tam môžem presťahovať, keď už mám dosť toľkého obmedzovania svojej osobnej slobody v podobe platenia daní. Ale kam mám uniknúť, ak nechcem platiť "daň" súkromníkom? Kde si mám kupovať to, čo potrebujem? Vyrába niekto na tomto svete bez toho, aby z toho nemal nejaký zisk? Hm, asi nie, kapitalizmus predsa znamená niečo iné.

Môžem určiť ceny tovarov?

Kamarátom pri pive dochádza trpezlivosť. Čo to táram? Ako môžem takto spájať súkromnú a štátnu sféru? Ceny v súkromnej sfére predsa určujeme ako spotrebitelia my, bežní konzumenti -- a to svojím dopytom. Keď niečo nebudeme chcieť, alebo keď bude súkromník tovar predražovať, jednoducho si ho nekúpime a on ho bude musieť zlacniť. Tak predsa funguje neviditeľná ruka trhu! Ale keď chcem nižšie dane, čo mám robiť? Nepomôžem si! Musím uznať, že kamaráti pri pive sa naozaj snažia, siahajú dokonca po základných frázach z učebníc ekonomiky. Opäť ich však musím sklamať. Aj v tomto procese je zrejmá analógia medzi trhom a štátom. Isteže, trhovú cenu určí ponuka a dopyt. Ale ako samostatný zákazník nezmením nič.

To by sa muselo o dosť viac ľudí rozhodnúť tak ako ja, aby sa trhová cena znížila. To isté však platí aj pre štát. Vo voľbách môžem dať hlas politickej strane, ktorá je za minimálny štát a minimálne dane. Ale rovnakým spôsobom by muselo uvažovať o dosť viac jednotlivcov, aby môj hlas zavážil. Či už pri trhu alebo pri štáte, môj hlas sám osebe nič neznamená. V oboch prípadoch ide iba o formálne právo. V princípe však musím platiť "dane" tak súkromníkom, ako aj štátu a sám nič na ich výške nezmením. Rozdiel je len v tom, že štátne dane sa nazývajú daňami a súkromné dane nadhodnotou, resp. ziskom. Stále tá istá pesnička.

Kam plynú naše dane? A kam zisky, ktoré platíme súkromníkom?

Kamarátov pri pive som už naozaj dopálil. Nerozumiem vari takej jednoduchej veci, ako že dane idú iba na platy darmožráčov na štátnych úradoch, na centrály politických strán, prípadne na sociálne dávky pre Rómov a lenivcov? Kamaráti však evidentne strácajú niť. Dane predsa idú predovšetkým na financovanie verejného sektora. Isteže, plynú aj na platy a odmeny štátnym úradníkom, ako aj na politickú kampaň rôznych strán a takisto na sociálnu politiku štátu.

Prečo vás to však tak veľmi trápi?, spytujem sa. Nemôžu pochopiť, ako sa môžem tak naivne pýtať. Veď čo máme z dávok pre chudákov my, pýtajú sa ma. A čo máte z charity veľkých firiem, pýtam sa ja. Čo máme z toho, že financujeme kampaň politických strán, pýtajú sa oni. A čo máte z toho, že financujete reklamnú kampaň na mobilného operátora, pýtam sa ja. Čo máme z platov štátnych úradníkov, nevzdávajú sa oni. A čo máte z platu manažéra korporácie, pýtam sa vytrvalo ďalej. Keď vás tak poburujú platy úradníkov, prečo vás nepoburuje, že zisky súkromníkov -- a teda naše peniaze, ktoré sme odviedli súkromníkovi, keď sme si od neho kúpili tovar -- idú na premrštené platy a odmeny manažérov, prípadne rovno do vreciek vlastníkov?

Zaujímate sa, kam plynú súkromné dane, ktoré musíme odvádzať firmám, keď kupujeme ich výrobky? Prečo vás netrápi plat manažéra v IBM, ktorý zo svojich peňazí platíme my, keďže sme si počítač od IBM museli kúpiť za vyššiu ako výrobnú cenu? Prečo vás tanguje vysoká odmena pre štátneho úradníka, no nie odmena súkromníka? V princípe ide rovnako o vaše peniaze, či už ste ich vynaložili ako spotrebitelia alebo ako daňoví poplatníci. Prečo ten dvojaký meter?

Takto to jednoducho byť nemôže!

Kamaráti pri pive sú znechutení. Ako môžem tvrdiť, že súkromníci aj štát stoja na tom istom princípe -- na vynútených poplatkoch od občanov? To predsa nemôže byť pravda. V médiách všetci nadávajú na politikov a štátnych úradníkov, a nikto na súkromných podnikateľov. Všetcisa tam zaoberajú tým, ako sa využijú peniaze daňových poplatníkov, no nie ako sa využijú zisky kapitalistov. Nemôže ísť o ten istý princíp. Kamaráti tomu skrátka nechcú uveriť. Vlastník má predsa na svoj zisk právo. Nech si s ním robí, čo len chce. Štát sa však zodpovedá svojim voličom, daňovým poplatníkom. Tak to predsa píšu v učebniciach, tak sa tvrdí v dennej tlači. Nie, to čo hovoríš ty, nemôže byť pravda. Pravda je to, čo si myslia všetci. Zisťujem, že kamarátov pri pive dnes nepresvedčím. A pravdupovediac -- aj som celkom vysmädol. Dúfam, že sa nad tým aspoň zamyslia: ak chcú kritizovať štátne dane, rovnaký meter by mali použiť aj na podnikateľov. Ostáva mi len popriať im "Na zdravie, kamaráti!"

Autor je filozof a publicista

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO