Jeho oponenti mávajú pojmami ako sloboda, politickí disidenti, demokracia -- lenže predovšetkým po irackej katastrofe už ani väčšina ľudí u nás nemá dobrú mienku o slobode a demokracii v podaní USA. Keď si spomenieme, že Spojené štáty dlho vychovávali, vyzbrojovali a finančne podporovali talibanských mudžahedínov, Usamu bin Ládina, ale aj Saddáma Husajna, a keď teraz vidíme, ako ich chránenci nie sú schopní nastoliť mier, poriadok, spravodlivosť a slobodu ani v Afganistane, ani v Iraku, musí nám behať mráz po chrbte pri pomyslení, kto asi sú oponenti Castra a Cháveza, ktorých Spojené štáty podporujú. A keď zoberieme do úvahy skúsenosti z Iraku, o čo tam Američanom išlo a ide, nemôže obyčajný človek veriť počestnosti amerických úmyslov vo Venezuele, ktorá má strategické zásoby ropy, ani na niekdajšom letovisku milionárov, na Kube. Takže varovanie, že Fico obracia kormidlo našej zahraničnej politiky, síce môže vystrašiť zopár bohatých biznismenov a niektorých ambasaádorov, ale radovým občanom je to ukradnuté, niektorí to dokonca vítajú a tajne sa môžu tešiť aj niektoré mimovládne organizácie, ktorým by to mohlo priniesť návrat zlatých časov štedrej americkej podpory. Ešte horšie pre Ficových kritikov je, že nemôžu na svoju stranu získať ani len triezvych a rozhľadených pozorovateľov, lebo zjavne klamú a zavádzajú, umelo vyrábajúc nedemokratického diktátora.

Reč je o Hugovi Chávezovi, už tretíkrát zvolenom venezuelskom prezidentovi. V slobodných a demokratických voľbách, ktoré nespochybnila ani nezávislá medzinárodná "kontrola". Údajný diktátor zvíťazil navzdory takmer obrovskému tlaku opozičných médií -- tie vo Venezuele výrazne dominujú -- dokonca predtým aj v referende o jeho odvolaní z funkcie. O akej diktatúre je teda reč? Chávez nie je o nič autoritatívnejší vodca ako Fico, možno ho v tomto smere pokojne porovnať s Charlesom de Gaullom a je v každom prípade výrazne demokratickejší než napríklad Vladimír Putin. Chávezovi kritici na Slovensku nemajú proti nemu v skutočnosti rukách absolútne nič a dokonca ani vo Venezuele neboli.

Preberajú len klišé, ktoré o ňom šíri časť západných médií so zjavnými medzinárodnopolitickými mocenskými cieľmi, avšak bez toho, aby sa mohli odvolať na konkrétne príklady či vlastné skúsenosti. Áno, Chávez je evidentne dosť populistický, lenže v podstate iba plní svoj volebný program. Áno, ten obsahuje dosť radikálne ciele, lenže ekonomická, sociálna a vôbec spoločenská kríza vo Venezuele si vyžaduje práve radikálne riešenia.

Svedčí o tom fakt, že Chávez dokázal po prvýkrát vyhrať voľby, keď pri moci nebola žiadna jemu naklonená politická strana. Čo vtedy mohol mocensky zmanipulovať? Keď sa ho miliardári pokúsili nedemokraticky a bez volieb zosadiť prevratom, funkciu si neobhájil sám -- zachránili ho státisíce obyčajných ľudí v spolupráci s časťou armády, proti ktorým preto veľkopodnikatelia našťastie nemohli nasadiť brutálnu silu.

Mimochodom, vtedajší pokus o násilné zosadenie Cháveza z prezidentského postu bol ako cez kopirák podobný vojenskému puču fašistického vodcu Augusta Pinocheta v Čile roku 1973. Po otvorení amerických archívov už pritom vieme, že na vymýšľaní, riadení aj financovaní tohto prevratu sa výrazne podieľala americká CIA.

Preto s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote možno povedať, že ani zvrhnutie Cháveza nebol spontánny nápad "oklamaných Venezuelčanov".

Napokon, história latinskoamerických krajín a angažovanie USA v tomto regióne je veľmi podobné. Podobne ako Allende v Čile, postaral sa aj Chávez vo Venezuele o to, aby z najväčšieho nerastného bohatstva krajiny mali úžitok aj milióny chudobných, nielen zopár bohatých amerických firiem. "Populistické" sociálne programy spočívajú napríklad v zabezpečení základnej lekárskej starostlivosti v regiónoch, kde do jeho nástupu neexistovala ani rýchla zdravotná pomoc, alebo v otváraní škôl pre deti, ktoré nemohli získať ani základné vzdelanie.

Ak sa Fico s Chávezom naozaj stretne, zaradí sa k mnohým svetovým politikom. Venezuelský líder zďaleka nie je ignorovaný a izolovaný diktátor, ale pre mnohých prezidentov -- najmä pre celú Latinskú Ameriku -- seriózny partner.

Stretáva sa s ním a spolupracuje aj brazílsky prezident Lula da Silva (ktorého paradoxne chvália MMF i Svetová banka), čílska prezidentka Michelle Bacheletová a mnohí ďalší lídri, vrátane predstaviteľov západnej Európy. Spomeňme len bilaterálne a multilaterálne stretnutia v rámci samitu Európa -- Latinská Amerika, ktorý sa pred časom konal vo Viedni.

Naopak, s Putinom, ktorý otvorene potláča opozíciu, v ktorého krajine jeho kritici násilne umierajú a ktorého v demokratickej Európe vážne podozrievajú z likvidácie bývalého agenta KGB a jedného z najvýraznejších prezidentových kritikov, sa pokojne stretáva G. Bush. A to už plateným slovenským "demokratom" neprekáža.

Takže, o čo im vlastne ide?

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO