Predovšetkým preto, lebo naša zahraničná politika -- navyše dlhé roky absolútne nevýrazná a bez akejkoľvek zmeny -- nie je pre slovenských občanov zaujímavou témou. Ešte tak bilaterálne slovensko-maďarské vzťahy, lenže tie sa vzhľadom na existenciu veľkej národnostnej menšiny dotýkajú nejedného vnútorného problému SR. Ľudia na Slovensku majú nepreberné množstvo vlastných problémov a nikto neverí, že by od nás v medzinárodnej politike niečo záviselo.

Tento postoj našich občanov sa nezmení zo dňa na deň, už aj preto nie, lebo vychádza z poznania reality. Nadregionálne pôsobenie malej krajiny v čase, keď je hlavnou otázkou medzinárodnej politiky hľadanie rovnováhy v unipolárnom svete ovládanom USA, nemá absolútne nijaký význam. Ľuďom je preto v podstate jedno, s kým a prečo sa Robert Fico stretne, rovnako, ako im bolo ukradnuté, s kým sa stretával Mikuláš Dzurinda. Jediné, čo ich občas štvalo, bol výrazne rektálny prístup Mikuláša Dzurindu a Eduarda Kukana k Georgovi Bushovi.

Nafukovanie Ficovej cesty do Líbye a Venezuely, ako aj jeho účasť na oslave výročia kubánskej revolúcie, je chabým pokusom oslabiť stále silnejšiu pozíciu Smeru na domácej politickej scéne. Pravicová opozícia už nevie, čo robiť, aby prestala strácať a aby Smer prestal získavať. Ani v tomto prípade však jednoducho nevie ponúknuť serióznu alternatívu a posledná tlačovka Mikuláša Dzurindu svedčí o tom, že napríklad SDKÚ si ani neuvedomuje, prečo ju väčšina slovenských voličov nemá rada a nakoľko jej zahraničná politika prispela k volebnému neúspechu.

Útoky na Fica pre jeho zahraničnú politiku môžu premiéra iba upokojiť, lebo svedčia o tom, že pravica naďalej odmieta spoznať Slovensko a jeho obyvateľov. A kým sa to nezmení, môže Fico pokojne spávať.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO