V mene boja proti terorizmu sú oslabované ľudské práva. Vládne agentúry ľahšie získavajú prístup k všetkým súkromným údajom, pravidlá ich použitia sa stávajú ešte nejasnejšie. Do boja má byť zapojená aj najmodernejšia technológia.

Už onedlho budú všetkých návštevníkov prichádzajúcich do USA fotografovať a brať im odtlačky prstov, ktoré sa potom porovnajú s centrálnymi databázami podozrivých osôb. Vyvíja sa technológia, ktorá by dokázala identifikovať človeka podľa spôsobu chôdze -- na veľvyslanectvách by potom boli nainštalované kamery, ktoré by dokázali určiť, kto sa pričasto "poneviera" okolo, aby ho potom mohli bližšie "preveriť".

Ďalšia technológia má v dave identifikovať podozrivé osoby pomocou fotografií tváre. Jeden z výskumov je zameraný na snahu zistiť, aké typické vzory správania majú v elektronickom styku teroristi. Pomocou sledovania záznamov o tom, akým spôsobom sa niekto uchádza o víza, pracovné povolenie, vodičský preukaz, ako si prenajíma auto, kupuje letenky, aký je stav jeho konta, zdravotný stav a podobne, by potom mala potenciálneho útočníka odhaliť skôr, než udrie.

Noví nepriatelia

Svet sa po 11. septembri zmenil -- táto často opakovaná fráza je v mnohom pravdivá. Väčšinou sa poukazuje na renesanciu unilateralizmu a expanzívnej politiky v medzinárodnej politike, na vystupňované úsilie o upevnenie hegemonistickej štruktúry. No minimálne rovnako silné následky mali útoky na Svetové obchodné centrum a Pentagón i pre vnútornú politiku. Pocit ohrozenia -- sprvu prirodzená reakcia na situáciu, neskôr umelo živená psychóza -- viedol ľudí k "zomknutiu sa okolo vlajky". Na vysvetlenie politických krokov stačí jednoducho "vnútorná bezpečnosť".

Paranoidné správanie sa stáva normou. Koniec studenej vojny bol aj koncom veľkých hrozieb -- "kapitalistického imperializmu" na jednej a "komunizmu" na druhej strane. Svet však neostal nadlho idylickým miestom spolupráce (ak ním niekedy vôbec bol) -- vonkajšia hrozba je jedným z najúčinnejších nástrojov mocenskej centralizácie. Bol stvorený "moslimský fundamentalizmus" a myšlienka boja civilizácií. Ako pri každej správnej paranoji, aj túto sprevádzal aj druhý znak -- nepodložené, ale o to pevnejšie presvedčenie o vlastnej dôležitosti -- civilizačnej nadradenosti.

Vlna novej paranoje neobišla nijakú krajinu. Zatiaľ čo sa establishment usiloval obmedziť jej najhoršie a nekontrolované prejavy (lynčovanie imigrantov neprospieva imidžu a môže sa rozrásť a rozvrátiť celú spoločenskú štruktúru), šikovne zároveň využíval situáciu na upevnenie vlastnej moci. Mnohé nedemokratické režimy zakrývajú protiteroristickým bojom decimáciu politickej opozície, Európska únia sprísňuje imigračné zákony (čím zároveň "reaguje" na rastúcu xenofóbiu v jej spoločnosti), najviac sú však, zdá sa, postihnuté Spojené štáty.

Strach

Vo vojenskom tábore demokracia neexistuje. Pojem osobnej slobody (hoc úzko definovanej) má však v Spojených štátoch hlboké korene. Nie pre nejakú výnimočnú "dobrotu" vlády. Ako pre akúkoľvek inú oligarchiu aj pre ňu je sloboda jednotlivca skôr prekážkou. Je tam však silná občianska spoločnosť. Na prekonanie jej odporu je potrebná atmosféra strachu, v ktorej ľudia ľahšie prijmú "ochranu". Vytvorili ju médiá plné obrázkov o všadeprítomnom nebezpečenstve i politici, ktorých jazyk bol plný pojmov ako "os zla", "civilizačný konflikt" a podobne. Lenže analýza, ktorá by príčinu videla len v "sprisahaní médií a politikov", by bola nutne povrchná. Predstava o vonkajšom nepriateľovi vyhovovala i intelektuálnej (a mravnej) lenivosti kultúry, ktorá uverila, že našla nespochybniteľný recept na trvalé šťastie. Väčšina aj v zásade chcela uveriť, že je obklopená nepriateľom. Stály strach bol pohodlnejšou možnosťou než priznanie, že problémy pramenia aj doma. Vo filme 25. hodina povedala jedna z postáv o svojom kamarátovi z detstva, ktorý mal ísť do väzenia za obchodovanie s tvrdými drogami: "Mám ho rád ako svojho brata. No všetko, čo dostal, si zaslúžil. Žil luxusne z nešťastia iných." Hovoril to nad ruinami dvojičiek -- teda nielen o svojom priateľovi, ale i o krajine. A také priznanie je ťažké.

"Jemná diktatúra"

Atmosféra strachu však bola len prvým krokom. Koncom roka 2001 a minulý rok ju Bushova administratíva postupne inštitucionalizovala do zákonov, ktoré umožnili špehovať ľudí bez ich vedomia, uvoľnili pravidlá prístupu k osobným údajom, z celých skupín prisťahovalcov urobili potenciálnych zločincov len na základe ich etnického pôvodu, umožnili výkonnej moci zasahovať do súdnictva a podobne. Zároveň sa vytvorili vládne inštitúcie, ktorých úlohou mal byť oficiálne boj proti terorizmu na "domácom fronte", no nejasné pravidlá a obrovské prostriedky im dávali možnosť špehovať takmer kohokoľvek a kdekoľvek. Vytvorenie orwellovského systému "občianskych hliadok" a "občianskych policajných rád", ktoré majú do "predchádzania nebezpečenstvu" zapojiť takmer 10 percent obyvateľstva je len jedným z najkrajnejších výstrelkov.

To všetko je však len hrubá sila. V konečnom dôsledku je pomerne ľahko odhaliteľná a dá sa preto proti nej postaviť. Zapojenie najmodernejšej techniky má všetko úsilie previesť na vyššiu úroveň -- ideálnou "jemnou diktatúrou" je, keď si človek stálu kontrolu ani neuvedomuje. Vie, že môže byť potenciálne všade, nedokáže však odhaliť, kedy je jej cieľom. Automatická identifikácia ľudí pomocou charakteristických čŕt ich tváre, či spôsobu ich chôdze a porovnávanie s databázami teroristov, snaha o rozpoznanie "typického vzorca správania sa zločinca" a tým o zabránenie zločinu skôr, ako sa stane, a podobné technológie, ktoré tradične patrili do sci-fi literatúry, vytvárajú obrovský potenciál pre "totálnu kontrolu". V spoločnosti, ktorá sa bojí vonkajšieho nepriateľa a zároveň samej seba, nie je možný nielen akýkoľvek občiansky odpor, ale ani občianska diskusia.

Experti na nové identifikačné technológie tvrdia, že je to perspektívny trh s veľkým potenciálom rastu, že ľudia sú ochotní vymeniť časť slobody za bezpečnosť. To môže byť dobrá správa pre investorov, pre ostatných je to však mrazivý odkaz. Z neho mám zasa paranoju ja...

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO