Viaka družnej atmosfére na palube Tupoleva, zrejme zapríčinenou častým výskytom letušiek ponúkajúcich dobré červené víno, som si už počas letu vypočul tisíce "cenných" rád, ako sa na Kube správať, kde sa ubytovať a koľko peňazí si zameniť, resp. nezameniť. V priateľskom rozhovore som zotrval s dvoma nemeckými turistami: obaja mali meno Ralph a neskrývali, že jedným z motívov ich opätovnej návštevy ostrova je sexturizmus.

Radu, používať pri akomkoľvek platobnom styku výhradne americké doláre, som sa rozhodol neposlúchnuť, a tak už v letiskovej hale sa mi v rukách zatrblietala moneda nacional, čiže pesos cubanos. Tento nápad som neskôr ohodnotil ako jeden z najlepších. Ako každý správny cestovateľ, urobil som si rozpočet na celú expedíciu, podľa ktorého som nemal minúť viac ako dvadsať dolárov denne. Vedel som, že v Havane sú hotely pridrahé, a preto bude najlepšie ubytovať sa niekde na súkromí. Neodolal som hnei prvej ponuke, 40 dolárov na noc, a to nielen pre pokročilú nočnú hodinu. Rozpočet bol v keli... S mojím spolucestovateľom Petrom sme sa ubytovali v parádnom trojizbovom byte v centre Havany, v časti La Habana Vieja, ktorá sa v roku 1982 dostala pod ochranu UNESCO. Je to stará časť mesta, plná nádherných stavieb koloniálnej architektúry, palácov, kostolov, trhov, revolučných monumentov, budov, z ktorých vraj každý rok okolo tristo schátra a tisíce ľudí musia evakuovať.

Hneď ráno sme nedočkavo vyrazili von, do centra jedného z najkrajších a najpríjemnejších miest, aké som na svojich cestách videl. Priamo pod naším domom sa nás ujali dvaja čierni bratia, ktorí nás nevedno z akých pohnútok zaviedli do Buena Vista Social Clubu a informovali nás, že o druhej poobede bude na neialekom námestí rečniť samotný Fidel, a to pri príležitosti konania sa volieb. Ak som návštevu Kuby nazval svojím snom, vidieť naživo pri prejave samotného Fidela by azda bolo snom v sne. Predtým však bolo potrebné uspokojiť primárnu ľudskú potrebu - utíšiť narastajúci hlad.

Reálny socializmus som si po prvýkrát uvedomil v nádhernom veľkom obchodnom dome, kde boli na ploche asi 250 metrov štvorcových vystavené vo výkladoch a vnútorných vitrínach výhradne dámske vložky. Fascinovaný týmto minimalizmom som sa po obchode prechádzal spolu s miestnymi, ktorí však na podobný sortiment boli očividne zvyknutí. V zadnej časti obchodného domu sa sortiment nečakane zmenil a dámske vložky vystriedali adaptéry vhodné na mlynečky na mäso, ktoré sa však, paradoxne, v surovom stave na Kube voľne v predaji nevyskytuje. Na prízemí OD sa vyskytovala i reštaurácia, ktorú sme si okamžite zamilovali a neskôr opätovne navštevovali. Jedálny lístok tvorilo 432 gramov kurčaťa a 236 gramov ryže. Po niekoľkých desiatkach minút sa pred nami na stole objavilo pečené kura, bohužiaľ bez ryže, ktorá podľa informácie našej čašníeky medzičasom došla. Po konzumácii čistého mäsa a jeho zapití kubánskym pivom dosť neštandardnej chuti sa znova objavila hlavná čašníeka s informáciou, že ryžu už opäť majú a či si ju teda dodatočne želáme. Vidieť túto mohutnú černošku, ktorá sa pomaly ako korytnačka presúva k chladničke vzdialenej asi 50 metrov, aby odtiaľ vytiahla studený pohár, priniesla ho, a potom sa na to isté miesto rovnako čarbavo pobrala zobrať chladené pivo bolo skvelým zážitkom. Táto reštaurácia patrila medzi tie, v ktorých sa dalo platiť výhradne kubánskymi pesos, a tak sme sa vďaka vlastneniu tejto cennej meny mohli často vyskytovať na miestach, kam sa ostatní turisti s dolárovými bankovkami dostať nemohli.

Po naplnení žalúdkov sme sa plní oeakávaní vybrali na námestie, kde sa podľa informácií našich priateľov, mal konať prejav milovaného vodcu.

Večer okolo šiestej sme už sedeli v jednom z typických havanských barov, asi desať metrov dlhý pult a okolo neho zo dvadsať drevených barových stoličiek. Sortiment sa skladá výhradne z kubánskeho rumu a piva, a tak sme ako "brzdu" používali vodu so šumivým vitamínom C, ktorý zabezpečoval našu imunitu. Rum sa pije v minimálnych dávkach, pričom jedna taká minimálna dávka je deci. Ak platíte v kubánskych pesos, nie je takáto dávka ani finančne náročná, vychádza asi na šesť korún. Pri týchto cenových reláciách nie je problém byť grandom. Spomínam si, ako sa pri nás pristavil jeden fotograf (mal takú brašňu a v ruke vývojku) a ako po niekoľkých nami zakúpených porciách už asi o hodinu ležal bezmocný v rohu podniku. Nebola to zlomyseľnosť, možno len taká dobre ukrytá pomsta tým dvom amigom, čo nás nalákali na Fidela live. Keď sme o druhej poobede na spomínanom námestí pristavovali okoloidúcich a presviedčali ich, že o chvíľu iste príde predseda Kubánskej komunistickej strany, pôsobili sme asi bizarne.

V bare hrala -- tak nahlas, ako to len šlo -- domáca "dance hall" skupina La Cruz, pri bare sa ustavične pristavovali černošskí atléti rôznych vekových kategórií oblečení v trenkách a tielkach, predvádzajúci po exnutí každého pohára tie najrozmanitejšie piruety, bezvýhradne prijímajúc tento hudobný štýl. Na okolitých obrubníkoch pofajčievali cigary krásne mladé černošky so svojimi priateľmi, ich mamy o pár metrov ďalej ponúkali rôzne domáce špeciality za jednotnú cenu 1 peso, na rohu ulice opravoval starý chevrolette mladý taxikár. Absolútna pohoda. Potom, ako sa minul vitamín, zmenili sme bar. Otvorený bar na ulici sme vymenili za tmavý bar v tmavej ulici, preplnený čiernymi hombres v bielych tielkach, čo na nás pozerali ako na ľudí zodpovedných za otrokárstvo, a jednou super prsnatou dámou, ktorá neváhala objednať si na náš účet "welcome drink". Bol to však len prvý dojem, adaptovali sme sa veľmi rýchlo, rum sme vymenili za Kuba Libre -- rum s kolou, dali sme sa do reči s klientelou a to, ako sme sa dostali domov, si fakt vôbec nepamätám.

Čo na Kube vnímate najsilenejšie, je všadeprítomná sexualita. Cítiť ju v tanci, v reči, v každej chvíli a takmer na každom mieste. Či už sa pohybujete po baroch, alebo si pýtate lístok na autobus, koniec vety "moja láska" alebo "zlatíčko" je úplne automatický. "Seňora, prosím vás, koľko stojí lístok na autobus?" "Tridsať pesos, láska moja," je bežná odpoveď. Nájsť si na Kube partnerku trvá naozaj krátko. Keď sme sa v jedno popoludnie vybrali pozrieť si e-maily, na chodbe nás pristavila naša 23-ročná susedka, ktorá sa hneď ponúkla navštíviť nás. Šiel som teda na internet sám, kým Peter K. ležal doma na chrbte a venoval sa návšteve. Možno by vás zaujímalo, čo sa tam dialo, ale nájsť v Havane internet je oveľa ťažšie dosiahnuteľná méta ako having sex, preto, prosím, oceňte to, že sa mi to podarilo.

Nasledujúci večer sa nám na ulici usiloval prihovoriť akýsi čudák. Považujúc ho za jedného z tisícov pracovníkov továrne na cigary, ponúkajúcich ich za skvelé ceny, sme sa mu snažili vyhnúť, až kým sme si neuvedomili, že predošlú noc sme s ním popíjali v bare. Pozval nás na fiestu, čo prebiehala kdesi obďaleč, v jednom z miestnych bytov v štvrti La Habana Vieja. Tá párty patrí medzi moje najsilnejšie zážitky. Už z diaľky, asi dvesto metrov od miesta konania, bolo počuť zvuk bubnov a spev, ktorému však okoloidúci nevenovali väčšiu pozornosť. Pri vchode nás privítala pani domáca, asi 30-ročná Kubánka, opäť černoška, naliala nám po deci rumu a posunula nás ďalej do centra diania -- do obývačky. Tam už bola zábava v plnom prúde. Hypnotické rytmy a spevy zúčastnených mali privolať blízkych zomrelých. Takúto čudesnosť som, prisámpánubohu, v komunizme nečakal. Veď my sme nemohli chodiť ani do kostola! Ak chcete ísť na Kubu, aby ste si obzreli dav utláčaných a smutných pracujúcich, ktorí ledva čakajú, kým sa miestni disidenti dajú dokopy a oslobodia ich spod hrozného jarma komunizmu, tak sa poriadne seknete. Nie, ani tam nie je všetko v úplnom poriadku, ale kde je? Ako som bol na tom internete, čítal som o premiérovi "demokratickej" krajiny, ktorý tvrdí, že v prípade jemu nevyhovujúceho výsledku referenda, nebude uznané. A čítal som o vládach, ktoré sa pasujú za spasiteľov sveta, ženú krajiny do vojen, totálne ignorujúc verejnú mienku. Nuž myslím, že radšej tomuto by sa mali venovať páni "demokrati". Ja viem, ľudia z Kuby utekajú, na Floridu, ale koľko Slovákov by rado ušlo na Floridu? Asi nejeden. Tak mi napadá jedna príhoda. V roku 1992 sa Spojené štáty rozhodli uznať, že väčšina kubánskych emigrantov sú ekonomickí emigranti, preto zaviedli ročnú kvótu tritisíc ľudí, ktorí budú prijatí. Fidel neváhal a dal naplniť jednu bárku práve takýmto počtom ľudí, no okrem posádky išlo výhradne o osoby mentálne retardované, opustené, odkázané na starostlivosť štátu...

Fidela som nakoniec videl posledný deň v Havane, ráno v televízii, a tak moju opicu pomáhal liečiť sudánsky potentát, ktorému Fidel na privítanie premietal na stenu grafy, vyrobené pravdepodobne v nejakej kubánskej verzii veľmi starého Excelu. Bolo na nich vidno, ako neustále stúpa kvalita kubánskeho zdravotníctva, školstva, ako rastie všeobecná spokojnosť obyvateľstva, a naopak z roka na rok klesá kriminalita. Fidel dával komentár v španielčine, a tak sa tento čierny bohém nezmohol na viac ako na súhlasné pritakávanie. Obaja sa na záver priateľsky poťapkali a prenos sa skončil. (Inšpirovaný úspechmi ostrova teraz pravdepodobne zháňa licenciu na podobný softvér). Potom nasledoval krátky šot z volebných miestností. Pionieri, zoradení v jednom rade, súdružsky zdravili každého prichádzajúceho voliča, a tak títo cítili azda aspoň akú-takú satisfakciu za skutočnosť, že ich volebný výber nie je veľmi rozmanitý.

All inclusive

Na to, aby ste si vypočítali, aký spôsob prepravy z bodu A do bodu B je najekonomickejší, netreba vyštudovať matfyz, a tak sme si i my jednoducho zrátali, že zo severu ostrova na juh sa najlacnejšie a najpohodlnejšie dostaneme taxíkom. Tie sú, rovnako ako všetko ekonomické bohatstvo, štátne, preto je ešte výhodnejšie dohodnúť sa s niekým načierno. Tak sme to teda urobili i my. V snahe vyhnúť sa horúcemu cestovaniu na poludnie sme sa dohodli s taxikárom ráno na šiestu, netušiac, že predchádzajúca noc sa skončí približne vtedy.

Bežným zvykom v havanských diskotékach je zaplatiť all inclusive vstupné 10 dolárov. Keďže sme sa chceli dôstojne rozlúčiť s dvoma kubánskymi priateľkami, poslednú noc sme zavítali do mierne snobského Casa de La Musica. Zaplatili sme vstupné, objednali si rumy, pričom Peter K. sa, samozrejme, nezabudol ubezpečiť, že teraz, keď sme zaplatili vstupné, môžeme piť skutočne, čo chceme. Čašník suverénne odpovedal: "Si." Bez váhania sme teda objednávali pre nás i pre naše spolusediace. Neviem, či to bolo spôsobené našou znalosťou španielčiny, alebo zámerom pána hlavného, no jeho informácia, že môžeme piť, čo chceme, bola pravdivá iba čiastočne... Neskôr sme totiž museli, pravdaže, platiť znovu. V ten deň sa žiadna all inclusive akcia nekonala. Von sme vychádzali naštvaní.

Vzápätí naše spoločníčky hneď pri východe zatkli. Na rozdiel od domácich, poznajúc svoje občianske práva, nasadli sme do prvého taxíka a rozhodli sa policajtov prenasledovať. Taxikár si síce zapýtal tri doláre, ale keďže je tu bežným zvykom vyjednávať, ponúkol som mu dva. Dvestokilogramový obor sa na mňa otočil a potom, ako znova zopakoval tri, upokojil som sa a vyrovnal s ďalším neúspechom tohto večera, rozhodnutý bojovať za práva našich známych. Ešte pred vchodom na políciu nás zastavil sveta znalý kriminálnik s tvrdením, že ak chceme našim kamarátkam pomôcť, máme držať huby a čakať niekde v parku. Vzali sme si túto radu k srdcu. Asi okolo druhej v noci vyšli z rúk spravodlivosti naše známe. Policajti, vidiac ich predtým v našej spoločnosti, ich upodozrievali, že tak robia za finančnú odmenu, nuž sa rozhodli túto skutočnosť preveriť. Aj keď sme nič hrdinské nevykonali, dámy nám poďakovali a pozvali nás do svojho príbytku priamo v centre mesta oproti najpompéznejšej stavbe Havany -- Capitolu. Išli sme pešo a okrem toho, že sme museli počkať na prechode pre chodcov, kým sa cez ulicu preženie akýsi mladík, ktorého prenasledovali iní mládenci so železnou palicou, sa nič významné nestalo. Byt, do ktorého sme sa dostali, prekonal všetky očakávania. Bol situovaný na 3. poschodí zvonku naozaj pekne pôsobiacej stavby. Spýtal som sa na toalety, na čo ma moja čierna kamoška poslala smerom po chodbe s upozornením, aby som si dával pozor, kam šliapem. O chvíľu som zistil prečo. Ak by som si pozor nedával, ocitol by som sa celkom isto pred dverami do WC, ale o poschodie nižšie... Dom bol kompletne deravý, pričom cestou na spoločné WC som obišiel asi štyri meter krát meter veľké diery, s hĺbkou predpokladám až niekam do pivnice.

V kuchyni nás privítalo niekoľko desiatok švábov, a tak sme sa malé občerstvenie na privítanie rozhodli odmietnuť. V ďalšej miestnosti sa na seba tlačili otec, mama, krstná a čo ja viem akí ďalší príbuzní našich čiernych spoločníčok, ktoré, ako v tej chvíli vysvitlo, boli vlastné sestry. Na tento večer bolo zážitkov a prekvapení dosť, preto sme sa vybrali domov.

Taxikár bol ráno presný ako hodinky, okrem nás v ňom mal ešte akúsi paniu, ktorá sa pri príležitosti cesty do Trinidadu rozhodla navštíviť sestru, čo sme privítali, lebo sestra býva v Santa Clare. Ako každý vie, je to mesto, kde sú už päť rokov umiestnené pozostatky veľkého Che Guevaru. Pomník je to obrovský a ak by ste niekedy šli okolo taxíkom, určite sa tam zastavte, oplatí sa. Cestou do Trinidadu sme sa ešte zastavili pri nejakej horskej studničke, kde sa náš šofér rozhodol napiť a vymočiť, radiac tak aj nám, pretože voda z riečky bola podľa jeho slov skvelou minerálkou ostrova. Peter K. sa opýtal, či pár metrov vyššie nemôže vo vodičke ležať nejaká mrcina, na čo pán šofér pohotovo reagoval, že to ťažko, akúkoľvek mrcinu by totiž do niekoľkých hodín skonzumovali dedinčania.

Vjazd do Trinidadu pripomínal serpentíny v Chorvátsku, čo nerobilo dobre žalúdku Petra K., pána šoféra sme preto niekoľkokrát museli upozorniť, že plynový pedál by mal tlačiť podstatne menej, ak nechce mať zašpinené poťahy. Trinidad je parádny. Z havanského veľkomestského ruchu akoby ste vkročili do mesta zo začiatku minulého storočia. Obrovské naleštené limuzíny v centre mesta iba parkovali, ľudia, ak niekam išli, cestovali na koňoch alebo bicykloch. Tiché a pokojné mesto, v ktorom jedno balenie prezervatívov stojí menej ako 50 halierov a rum je ešte lacnejší ako v Havane. Pôvodne bol raj niekde na území dnešného Iraku, teraz je určite na Kube... Ubytovali sme sa na súkromí, pani domáca bola veľmi príjemná osôbka, preto, ak niekedy pôjdete do Trinidadu, ubytujte sa, prosím, určite u nej! Jediným problémom bola strava. "Domorodci" sa proti nám sprisahali a dohodli sa, že pod päť dolárov sa neje, a tak sa náš rozpočet opäť značne otriasol. Keďže sme si na ďalší deň zahovorili bicykle, spokojní sami zo sebou, pobrali sme sa pohľadať nejaký bar. Večer sme strávili na diskotéke, kde Kubánky tancovali ako bohyne a tá najkrajšia z nich skončila ešte v ten istý večer u Petra K. v náručí. Keby vedľa nej stála Naomi Campbel, určite by ste si to nevšimli, lebo krajšia černoška, ako bola táto kubánska "mujer", sa ešte na svete nenarodila!

Nasledujúci večer sme preklínali náš nápad s bicyklami. Prejsť na bicykli 20 kilometrov smerom k pláži a toľko isto aj nazad pri teplote 40 stupňov a po opici, je znakom straty pudu sebazáchovy. Peter K., ignorujúc Indulonu s UV filtrom, skončil navyše načerveno spálený, s výraznými obrysmi tielka na chrbte. Športy sme sa preto rozhodli prenechať športovcom.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO