Výstavy sa tak značne líšili množstvom exponátov, ale aj samotnou koncepciou. Hlavným kľúčom k rozvrhnutiu pražskej expozície boli témy: vojenská, revolučná, veľké stavby socializmu, predstavitelia strany a štátu a podobne. Okrem tohto základného členenia dostali priestor i naivní umelci, či umeleckí remeselníci vo voľnej tvorbe. Táto časť pôsobila najkomickejšie -- zvlášť keď rozhodujúcou inšpiráciou bola (azda i vlastná) insitná sakrálna tvorba. Počtom vystavovaných diel oveľa skromnejšej bratislavskej expozícii dominovalo chronologické radenie exponátov, pričom na rozdiel od neporovnateľne väčšej pražskej výstavy obsiahli väčší časový záber. Ten mal siahať od roku 1948 po rok 1963 s neveľmi presvedčivým odôvodnením hornej hranice ako prvých konfrontácií prezentovaných v oficiálnych priestoroch (1964). Mimochodom, zo samotného roku 1963 na výstave nenájdeme jediný exponát, ak nerátame J. Alexyho Prvý máj na Malinovského ul. v Bratislave, datovaný 1962 -- 1964. Pražská výstava sa naopak omnoho prirodzenejšie obmedzila na prvú, ideológiou najzaťaženejšiu dekádu socializmu. Obe výstavy sa líšili i kvalitou výberu exponátov. Na rozdiel od pražskej pestrej a premyslene vyberanej ponuky, v Bratislave prevládala metóda "čo dom dal" -- väčšina exponátov podchádza z GMB a časť zo SNG. Skrátka malá, ale naša.

Podujať sa zorganizovať výstavu venovanú socialistickému realizmu a neostať na povrchu nie je jednoduché. Máloktorý z pojmov vtedajšej komunistickej ideológie bol napriek neustálemu omieľaniu taký nejasný. Po rokoch Václav Černý spomína: "Poklonil bych se po pás, v úcte bych poklekl před tím, kdo by mě, než se dostaví konec mých dnů, přesne vysvětlil, co to je, ten socialistický realismus." Vymedzenie témy výstav už samo predurčuje, že sa ponesú viac v rovine kultúrno-politickej než v rovine umelecko-historickej. Na oboch expozíciách badať úsilie o bližšie priblíženie doby, jej atmosféry a spoločenskej objednávky, ktoré formovali diela socialistického realizmu (termín vznikol roku 1932). V Prahe sa do samotnej expozície dostali hojné citáty A. A. Ždanova, prevažne z práce "O umení", v úprave poplatnej vtedajšej dobe (žltý text na červenom plátne). No jadrom tohto rozmeru výstavy tvorili najmä sprievodné akcie venované architektúre, móde, literatúre, filmu, hudbe, seminárom, debatám, vychádzkam a exkurziám. Výstava má navyše kvalitnú webovú stránku v angličtine a samozrejme nechýba katalóg.

Priblíženie atmosféry doby našiel divák v Bratislave len v prvoplánovej rovine: zopár zarámovaných ideologických prejavov, na jednom videu film Mladé srdcia (1952) na druhom dokumenty Sme tvorcami svojho šťastia (1954), Víťazná pieseň (1954), z lacnej "veže" tínedžerského dizajnu znejú budovateľské piesne, medzi exponátmi sú zakomponované verše Bendovej, Kostru, Lajčiaka, Turana, Válka a beseda k výstave. Atraktívnosťou témy prilákaný cudzinec by márne hľadal čo i len názvy vystavovaných diel v anglickom preklade. Ten sa ušiel jedine krátkemu úvodnému textu Ivana Jančára -- kurátora a riaditeľa GMB v jednej osobe.

Výstavy sa časovo prekryli o jediný deň, nimi vymedzené obdobia o desať rokov, no najväčší rozdiel spočíva v ich vyznení. Bratislavský divák odchádza domov s pocitom, že to, čo videl, je skutočne len veľmi povrchným "obzretím za dobou, možno aj momentom v čase, keď emócie predsa len ustúpili a možno sa s väčším odstupom a iným pohľadom pozrieť na našu minulosť". A pokiaľ ide o samotný obsah pojmu socialistický realizmus, kurátor na inom mieste úvodného textu vlastne celkom úprimne odhaľuje svoju bezradnosť, ktorá sa nutne preniesla i do priestorov galérie: "Je paradox, že mnohé formálne porovnateľné diela nachádzame aj v mnohých iných krajinách, ktorých zriadenie bolo v úplnom protipóle s komunistickou doktrínou. Bol to však možno len zlý vkus či potreba realistického stvárnenia vonkajšej reality. V našich podmienkach to však, žiaľ, bola ideológia, ktorá určovala charakter umeleckej (či "umeleckej", umeleckej?) tvorby." Návštevník sa ťažko ubráni pocitu, že výstava je obeťou nadprodukcie I. Jančára, keď sústredenie sa na menej projektov (kurátorských, knižných a pod.) by ich kvalite iste pomohlo.

Pražská výstava sa vybrala poctivejšou cestou. Prezentovala nám obdobie, v ktorom nebolo málo tých, ktorí úprimne verili, že budujú lepšiu spoločnosť. Mladých ľudí, ktorí v omamnej vidine veľkého cieľa ani nespozorovali, že začali kráčať iným smerom. Ukázala nám márnu snahu ohromných talentov (ale i "talentov") ako--tak sa strafiť do rozmazaného a navyše i pohybujúceho sa cieľa s názvom socialistický realizmus. Správna rana pritom bola, ak už nie životne, tak spravidla existenčne dôležitá. A keď sa nakoniec "podarila", tak viac než o kvalite umenia hovorila o ochote tvorcu ísť s dobou. Ak pražská výstava bola o množstve premárnených talentov, z bratislavskej sme mali skôr pocit provinčného odvaru, pocit povrchného úškrnu nad tvorcami či riaditeľmi galérií, ktorí za ich diela platili.

Ak kurátor vo svojom texte hovorí že "táto výstava je obrazom doby", možno si ani neuvedomuje, že i tej súčasnej. Obe výstavy vypovedajú o stave našich spoločností, o tom, kam sa dostali za posledných desať rokov. Hovorí o výstavných možnostiach, o peniazoch, ktoré dávame na kultúru, o čase povrchného mediálneho úspechu, o tom, ako rozdielne vnímame spoločnú minulosť, o tom, akú hlbokú ryhu v nás zanechala, ale i tom, ako sa s ňou usilujeme na oboch brehoch rieky Moravy vysporiadať. (Za povšimnutie stojí rozdiel v názvoch výstav.)

Iný je pohľad z krajiny, na ktorej čele stojí bývalý vysoký predstaviteľ komunistickej strany, z krajiny, ktorej štátna, verejná sféra a školstvo sú prešpikované spolupracovníkmi ŠtB a aparátnikmi všetkých stupňov, z krajiny, ktorá vo všetkých smeroch vyrovnávania sa s minulosťou zaostáva za svojimi susedmi. A iný je pohľad z krajiny, kde podchvíľou počúvame o trestnom stíhaní horlivého pohraničníka či funkcionára, z krajiny, na ktorej čele stojí, keď už nie disident, tak aspoň nie zaslúžilý člen Strany.

Je to rozdiel, ktorý vidíte i cítite -- aj na výstavách, čo sa podujali popasovať so socialistickým realizmom.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO