Dovolím si tvrdiť, že November 1989 vrátil postkomunistické spoločnosti z mýtu do reality. Pojem mýtus používam v mierne posunutom zmysle. Mýtom tu nemyslím samotné rozprávanie, príbeh, ktorý je v novšej naratívnej teológii a filozofii rehabilitovaný -- v jeho schopnosti vypovedať o skutočnosti viac ako iba logické konklúzie. Mýtom, ktorý bol na krátky čas v Novembri prekonaný, myslím spoločenský príbeh, o ktorom sa verí, že je nevyhnutný, takpovediac "osudový". Takto sa dlho ponúkal mýtus sociálnej spravodlivosti, a to v presne vymedzenej podobe, v krajinách s ústavne zakotvenou vedúcou úlohou komunistickej strany. Z mnohých známych dôvodov postupne strácal silu, až sa stal nedôveryhodným. Oproti predstave takéhoto nevyhnutného príbehu znamená pre mňa prijatie reality -- odvolajúc sa na K. Poppera -- prijatie otvorenosti ľudskej existencie, zodpovednosť za slobodnú tvorbu vlastných dejín, spoločnosti, ktorá vo svojich trendoch a možnostiach má zostať zásadne otvorená. Radosť z prehupnutia sa z "osudovej" nevyhnutnosti do užívania reality v otvorenej spoločnosti bola v našom prostredí však pomerne krátka. Namiesto socialistického mýtu nastúpil čoskoro mýtus liberálnej demokratickej spoločnosti s jej "deus ex machina", ktorým mala byť neviditeľná ruka údajne slobodného trhu. Najznámejšou prezentáciou viery v tento liberálny mýtus bolo začiatkom deväťdesiatych rokov dielo amerického politológa F. Fukuyamu Koniec dejín. Ďalším mýtom, ktorý sa usiloval o pozornosť, bola predstava niektorých kresťanov (nie kresťanstva ako takého) o večne platných zásadách Božieho poriadku, ktoré treba politicky presadiť, ak má jestvovať svet. Výrazom tohto presvedčenia boli a sú opakované pokusy zaviazať parlamentnými zákonmi všetkých občanov danej spoločnosti k zachovávaniu určitého typu morálky. Tragédie dejín (vojny, koncentráky, diktatúry...) sa v tejto kvázikresťanskej koncepcii však dajú len ťažko ospravedlniť, takže sa nutne podceňujú, alebo vysvetľujú nevernosťou človeka voči poriadku ustanovenému Bohom. Oba mýty hrešia proti realite. Oba porušujú Popperovu tézu otvorenej spoločnosti, dúfajúc, že majú pravdu -- nech sa v dejinách deje, čo sa deje! Oba, kritizujúc sa navzájom, kritizujú padlý mýtus komunizmu, pričom nedokážu podrobiť kritike vlastný koncept.

Väčšina z nás okrem týchto "osudových" mýtov pozná aj starý mýtus, ktorý sa nachádza na začiatku Biblie: Príbeh o Adamovi a Eve, o ich nevinnosti a hriechu i o ich nádeji. Otázku, prečo by mal byť práve tento príbeh v porovnaní s inými mýtmi pravdivejší či funkčnejší, zodpovedám jednoducho: lebo je otvorený. Alebo inak. V realite, reálnej demokracii sa máme ako v raji -- môže i nemusí sa hrešiť. Navyše, vždy je tu šanca na nový začiatok. V mýtickom socializme alebo mýtickej demokracii sa to nedá. Dá sa len podriadiť nadčasovým zákonom dejín -- či už za nadčasový zákon dosadíme prírodu, dejiny, čas alebo tajomné božstvo. Navyše, tí, čo sa podriadiť odmietajú, sú vyhadzovaní na smetisko.

* * *

Keď sa spätne obzrieme na uplynulé deväťdesiate roky, môže nás zaraziť, v akom veľkom kontraste sa prežívali oproti očakávaniam, ktoré vyvolal pád berlínskeho múra a rozklad komunistickej totality. Nová realita, zaiste, priniesla uvoľnenie napätia, v ktorom sa žilo v Európe od konca druhej svetovej vojny, umožnila nebývalé prúdenie kapitálu a investícií, a predovšetkým ponúkla miliónom obyvateľov strednej a východnej Európy šancu na slobodný život. Ak však niekto čakal, že po odstránení "železnej opony" sa naštartuje proces nadnárodnej solidarity a spolupráce na obnove Európy, že sa ukáže nejaké obnovné tvorivé nadšenie, podobné tomu po roku 1945 (aj keď na Západe a Východe v značne rozdielnej podoby), musí byť sklamaný. Nepoznám občianske sviatky, ktoré by občania spontánne, prirodzene oslavovali. (V noci z 31. decembra na 1. januára sú ľudia v uliciach kvôli šampanskému a silvestrovskej veselici.) Nepoznám politicky relevantné osobnosti, ktoré by svojou prirodzenou autoritou prepájali západnú a východnú Európu. Neviem o umeleckých dielach, ktoré by sa stali pomníkom radosti z oslobodenia a znovunájdenia sa našich národov.

Príčinu vidím v zlyhaní veľkých mýtov, ktorým by sa oddalo veriť. Prvý sa odporúčal mýtus sociálnej spravodlivosti. V súčasnosti ho medzi nami reprezentujú len často dosť naivne vyznievajúci dedičia komunistickej strany, ktorí tvrdia, že nepatria rodičom, od ktorých pochádzajú. Mýtus liberálnej demokracie sa vyčerpal najrýchlejšie -- akoby si vystačil tým, že pomohol vytvoriť štandardné demokratické mechanizmy a štruktúry. Mýtus kresťanský zasa kríva na zamenení svojej najsilnejšej stránky -- solidarity (v mojom výklade politickej lásky) -- za morálku a poriadok.

Uplynulé desaťročie tak znamenalo úpadok všetkých veľkých mýtov a nástup vyhraneného individualizmu. (V rámci neho v niektorých oblastiach aj viac alebo menej obmedzeného nacionalizmu.) Politickým individualizmom myslím záujmový partikularizmus, ktorý nepresahuje rámec záujmov jednej rodiny či firmy, jedného regiónu, štátu a národa, ako aj všeobecný nárast individualisticky chápanej existencie, kde osobná kariéra a vlastné zabezpečenie má prioritu pred všetkým ostatným. Výzvy k obetavosti pre kolektív, národ, ľudstvo sa v tomto kontexte stali nielen neaktuálnymi, ale pre mnoho ľudí priam komickými. Postmoderní filozofi na margo situácie hovorievajú o období malých príbehov, o spochybnení dôvery v racionalitu subjektu, a teológovia zasa o pokračujúcom trende privatizácie náboženstva a individualistickom prístupe na náboženský trh, kde si konzumenti vyberajú nie podľa úcty, ale chuti.

Súčasní politickí predstavitelia sa ani nezačervenajú, keď v médiách obhajujú svoje konanie hľadiskom ekonomického profitu alebo politickej akceptácie mocnejšími partnermi. (Príkladom môže byť diskusia o Iraku. Málokto argumentuje poukázaním na hodnoty, cítenie s trpiacimi, či na reálne riešenie problémov. Minister zahraničných vecí SR sa pýta: Zdvihne za nás ruku senátor z Illinois, ak nepodporíme útok na Irak? A súdruh Ševc: Bude mať z ropných nálezísk niečo aj SR alebo len kapitalisti z USA?)

Slovensko deväťdesiatych rokov v tomto širšom kontexte nástupu politického individualizmu a akceptovaného egoizmu nevnímam ako priveľmi výnimočné. Predstavitelia a priaznivci veľkých príbehov (demokracia, liberalizmus, socializmus, kresťanstvo) boli síce v uplynulom období tvrdo konfrontovaní s primitívnymi politickými javmi (divoká privatizácia, nacionalistické, populistické i nedemokratické tendencie), tieto javy sa však nevymykali zo všeobecne vládnucej atmosféry. V slovenských pomeroch len dostali nebezpečnejšiu podobu v spojení so sociálnym a náboženským dedičstvom, ktoré najmä na vidieku podporuje sklony k izolacionizmu, fóbiám a rezignácii.

* * *

Ak sa dnes obhliadam a pýtam sa, z akých vízií či z akej viery žijeme, zdá sa mi, že pravidelne narážam len na krátkodobé ciele, ktoré nevyžadujú vieru ani nadšenie, skôr pragmatizmus a diplomaciu. Museli sa však mýty sociálnej spravodlivosti, kresťanskej solidarity a liberálnej demokracie nevyhnutne vyprázdniť? Túto otázku kladiem v nádeji, že nie sú celkom vyprázdnené, aj keď sú momentálne v defenzíve.

Od počiatku, ako sa po roku 1989 začala v našom zemepisnom priestore utvárať spoločnosť, ktorá dostala prívlastok demokratická a občianska, a my sme začali hľadať pozitívne príklady rozvíjania takejto spoločnosti v zabehaných západných demokraciách, ma rušil nekritický optimizmus, ktorý naše spoločenské snaženie sprevádzal. Pripomínal mi optimizmus francúzskych encyklopedistov a revolucionárov 18. storočia s ich samozrejmým predpokladom "rovnosti, bratstva, slobody" pre všetkých. K určitému vytriezveniu z nediferencovaného vítania "konca dejín" v zmysle Fukuyamovej tézy o definitívnom víťazstve liberalizmu prichádza ako-tak len v ostatných rokoch. "Pomohli" k tomu tragédie na Balkáne a Kaukaze, neistý vývoj v mnohých oblastiach tzv. tretieho sveta, nebezpečenstvo terorizmu, ako aj šíriace sa rozčarovanie nad unilaterálnou politikou pravlasti slobody a demokracie -- USA. U nás, na Slovensku, sme boli výdatne zneistení fenoménom mečiarizmu so všetkými jeho dlhodobými dôsledkami.

V rámci mojej teologickej konfrontácie som sa v poslednom desaťročí stretol so širším načrtnutím problému. Zaujali ma tie teologické smery, ktoré sa vyrovnávajú so stavom (post)modernej spoločnosti, s jej kritikou a hodnoteniami. Hodnotenou spoločnosťou sa myslí liberálna demokratická spoločnosť, ktorá sa nachádza vo fáze hľadania záruk či predpokladov svojej liberálnosti a demokratickosti. Teológia, ktorá sa intenzívne zaujíma o vzťah medzi náboženstvom a politikou a úprimne chce prispieť k hľadaniu záruk pre liberálnu demokraciu, dostala názov Politická teológia, niekedy tiež Nová politická teológia, aby sa tak vedome odlíšila od autoritatívnych riešení Politickej teológie predvojnového mysliteľa, filozofa v oblasti práva, Carla Schmitta. Zrod Novej politickej teológie sa datuje ku koncu šesťdesiatych rokov, jej rozvoj trvá podnes. Nová politická teológia viedla dlhý čas plodný dialóg najmä s predstaviteľmi Frankfurtskej kritickej školy. Reprezentatívny predstaviteľ tohto prúdu Jürgen Habermas podrobil kritike novovekú koncepciu racionality a nastolil požiadavku komunikatívneho rozumu, ktorý bude zárukou diskurzu či diskurzívnej etiky a predpokladom spoločenskej dohody demokratickej spoločnosti.

Aj vďaka tejto kritike a pri konfrontácii predstáv o fungujúcej modernej spoločnosti s našou realitou a našimi pokusmi na Slovensku o liberálnu demokraciu som sa sám začal pýtať, či sme pri úsilí o "správnu" spoločnosť nepodľahli historickému optimizmu, a začal som sa pýtať na predpoklady demokracie. Hlavný predstaviteľ súčasnej Politickej teológie Johann Baptist Metz prichádza pre mnohých s prekvapujúcou, predsa kľúčovou otázkou: Nakoľko je udržateľné prísne oddelenie náboženstva od modernej liberálnej politiky? A bolo vôbec striktné oddelenie náboženstva od politiky v priebehu moderny skutočne realizované? J. B. Metz je presvedčený, že spochybnenie liberálneho oddelenia náboženstva a politiky vôbec nemusí viesť k nepriateľstvu voči osvietenstvu a demokracii. Práve naopak. Súčasný, o komunikáciu sa usilujúci diskurz a pokusy o konsenzus by mali byť podľa Metza doplnené kritickou mocou pamäti, spomienky. Pod spomienkou myslí predovšetkým spomienku na obete dejín, na ľudí, ktorí zahynuli, aby sa mohol uplatniť niečí "osudový" mýtus.

Metz hovorí o náboženstve, že sa musí stať súčasťou diskurzu o politike a demokracii. Nemôže byť mimo neho ako vo fundamentalistických spoločnostiach, kde v mene výlučnosti božskej moci (mon-arché) diskurz neexistuje. Po skúsenostiach s liberálnou demokraciou deväťdesiatych rokov je mnohým jasné, že nejestvuje len fundamentalizmus náboženský, ale aj občiansky. V nich len božskú mon-arché nahradila mon-arché nedialekticky pochopeného mocenského subjektu. Autentický biblický monoteizmus nie je podľa Metza monarchický monoteizmus výlučnej moci, ale monoteizmus, ktorý je otvorený pre vnímanie ľudského utrpenia. Podľa Metza je autorita trpiaceho človeka predpokladom demokratického diskurzu. "Rešpekt pred cudzím utrpením je podmienka všetkej politickej kultúry," zdôrazňuje Metz.

Nedosvedčujú Metzove názory aj naše slovenské skúsenosti z deväťdesiatych rokov? Alebo z inej strany. Nie je pomerne slabá podpora liberálnej demokracie medzi nábožensky orientovaným obyvateľstvom Slovenska aj dôsledkom toho, že svoje náboženské presvedčenie ponechávajú mimo diskurzu a ich politická angažovanosť nie je dostatočne sprevádzaná vnímaním cudzieho utrpenia? A tiež, môže byť zárukou rozvoja liberálnej demokratickej spoločnosti na Slovensku len samotná nádej na "západné" fungovanie trhu a spoliehanie sa na priazeň fungujúcich demokracií? A predovšetkým, nemali by sme do svojich politických koncepcií nejako začleniť rešpekt pred cudzím utrpením -- napr. celkom aktuálny rešpekt voči ľuďom, ktorí po rokoch transformácie strácajú svoje nádeje?

Poľský kňaz a filozof Józef Tischner, ktorý bol duchovným otcom hnutia Solidarita, hodnotil deväťdesiate roky v Poľsku ako obdobie straty nádeje. Najmä kresťanom, ktorí zdôrazňovali úlohu morálky v spoločnosti, kládol otázku: Ako môžeme zabrániť človeku, ktorý stratil nádej, aby nevraždil, neklamal či nekradol?

To, čo môže zachraňovať, je reálny, nie "osudový" príbeh. Reálny čiže otvorený, a to otvorený pravdepodobne viacerými smermi.

* * *

Absenciu veľkého príbehu, ktorý by ľudí napĺňal nádejou a motivoval k obetavému konaniu pre celok, momentálne na Slovensku suplujú pragmatické ciele dosiahnuteľné v krátkodobom horizonte, ako je napr. vstup SR do EÚ či do NATO. Ak som kriticky spomínal veľké novoveké príbehy (mýty), ktoré zohrali dôležitú úlohu v Európe posledných storočí a formovali ju, nechcel som tvrdiť, že vôbec nejestvujú či nepôsobia. Uvažujem o nich v nádeji na ich obnovu. Obnova je možná prijatím Popperovej kritiky, čiže prekonaním predstavy o "osudovej" nevyhnutnosti vlastného mýtu a prijatím predstavy o zásadnej otvorenosti vlastnej koncepcie. Tým nemyslím nič konjukturálne a permisívne, ale naozaj slobodné, otvorené zmýšľanie a konanie, ktoré rešpektuje dejiny ako nami (spolu)vytváraný tok. Samotné zameranie či inšpirácia pri tvorbe dejinnej situácie sú popri rozhodnutí sa pre túto otvorenosť druhoradé, či už budú viac kresťansko-demokratické, liberálno-demokratické alebo socialistické.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO