Každý, kto čo len trochu pozná zákony fungovania americkej vojenskej mašinérie, vie, že Američania sa už nemôžu vzdať vojenskej agresie do Iraku. Priveľa do tejto vojny investovali a nemôžu sa len tak jednoducho vrátiť so stiahnutým chvostom. Nezastaví ich ani OSN, ani odpor svetovej verejnosti. Spojené štáty, zvyknuté diktovať svoju vôľu svetu, arogantne pošliapu medzinárodné právo a zaútočia. Vojna je na spadnutie a je možné, že kým sa tieto riadky dostanú k čitateľovi, v Iraku sa už bude bojovať. Nenásytný moloch vojny sa teda predsa len dočká.

Povedali by sme -- nič nové pod slnkom! Veď to všetko tu už bolo. A predsa sa zdá, že svet nevstúpi znovu do tej istej vody ako kedykoľvek predtým. Súčasný predvojnový stav signalizuje niektoré nové momenty a to ma oprávňuje k tvrdeniu, že vojna v Iraku sa stane veľkým Pyrrhovým víťazstvom USA.

Vari najvýraznejším novým momentom irackej krízy je čoraz sebavedomejšia Európa, ktorá si uvedomuje svoju silu a už nechce hrať úlohu amerického protektorátu. Bez ohľadu na to, že Veľká Británia, Španielsko, Taliansko a niektoré menšie európske štáty podporujú vojnové dobrodružstvá americkej administratívy, hnací nemecko-francúzsky motor zjednotenej Európy nezadržateľne odbúrava komplexy európskej menejcennosti. Dochádza aj k zbližovaniu tohto tandemu s Ruskom, ktoré, zdá sa, prežilo pád do priepasti a začína závratnou rýchlosťou stúpať. "Europeizácia" Ruska je signálom formovania novej Európy. Jednou z extrémnych alternatív tohto procesu môže byť vytvorenie eurázijského bloku, siahajúceho od Atlantiku po Pacifik. Teda najväčšieho mocenského bloku na svete, ktorý by zahrňoval zjednotenú Európu a súčasné Rusko. Lenže tu už vstupujem na nebezpečnú pôdu špekulácií a tak sa vrátim do reality. V každom prípade však Rusko bude zohrávať čoraz významnejšiu rolu v európskej politike a ekonomike.

Ďalším pozitívnym momentom vojny v Iraku je predzvesť skorého zániku NATO. Ani renegáti vo vládach Slovenska či iných krajín, usilujúcich sa "prebúrať" za každú cenu do NATO, neodvrátia zákonitý krach tohto reliktu studenej vojny. Teda vojna v Iraku signalizuje začiatok konca paktu NATO. Avšak nielen Európa spôsobí vrásky na čele americkým jastrabom. Je tu aj Ázia, v ktorej sa formuje nová mohutná hrozba pre americkú hegemóniu. Okrem Číny, ktorá je už stabilne protiváhou americkej politiky sily, sú tu aj ďalšie štáty, ktoré vlastnia jadrové zbrane, napr. Pakistan. Na kľude Američanom nepridáva ani KĽDR. A to už ani nehovorím o tom, že vojna v Iraku posilní averziu moslimov voči USA. Vojna teda bude celkom určite začiatkom konca americkej globálnej hegemónie. Vytvára sa zaujímavá situácia. Na jednej strane anglosasko-sionistický blok s podporou ojedinelých spojencov, na druhej strane zvyšok sveta. Spojené štáty sa dostávajú do čoraz výraznejšej medzinárodnej izolácie a to je moment, ktorý má svoje pozitíva i negatíva. Vytvára sa vyvážený mnohopolárny svet, čo spôsobí otupenie arogantnej americkej agresivity. Nové usporiadanie sveta však prináša aj hrozbu nových pretekov v zbrojení. Takúto tendenciu už ohlásil ruský prezident Vladimír Putin a v podobnom duchu sa vyjadrili aj čínski predstavitelia. Je len otázkou času, kedy bude túto snahu kopírovať Francúzsko, Nemecko a ďalšie mocnosti. Tento trend zrejme výrazne posilní amerických konkurentov. Keďže Spojené štáty sú už v podstate prezbrojené a dostávajú sa do medzinárodnej izolácie, z nových pretekov v zbrojení budú ťažiť predovšetkým ruské, čínské a západoeurópske zbrojovky. Tento vývoj prinesie oživenie ekonomík v týchto krajinách.

Svet sa definitívne zmení. Spojené štáty strácajú dych a myslím, že ani zďaleka nebudem zlým prorokom, keď poviem, že hviezdy USA pomaly a isto hasnú. Ekonomika trvalo stagnuje a krajina je na pokraji ekologickej katastrofy. Čoraz viac ju sužujú živelné pohromy ako "vedľajší" následok arogantného prístupu Američanov k životnému prostrediu. Ani vojenskopriemyselný komplex, tento hnací motor americkej ekonomiky, nemôže priniesť dlhodobé oživenie vyčerpanej ekonomiky. Vojenské výboje 100 -150 milárd dolárov sú totiž po počiatočnom prínose pre ekonomiku priveľkou záťažou pre každú svetovládnu veľmoc. Niečo iné je ovládať neveľmi vzdialený štátik, akým je trebárs Panama, a úplne iná záležitosť je vydržiavať armády, vzdialené tisíce kilometrov od materskej krajiny.

Mnoho ambicióznych dobyvateľov v minulosti sa pokúšalo ovládnuť svet. Nepodarilo sa to však ani Alexanderovi Macedónskemu, ani rímskym cisárom, ani Stalinovi. Všetky svetovládne ríše napokon skončili neslávne. Ani Spojené štáty, ktorých obyvatelia tvoria približne 4 percentá svetovej populácie, nemôžu ovládnuť celý svet. Postiracký svet už nikdy nebude taký ako predtým. Vojna v Iraku síce prinesie relatívne krátkodobé oživenie americkej ekonomiky, ale po ňom bude nasledovať nová stagnácia. Zatiaľ sa môžu americkí jastrabi tešiť. Možno ich čaká ešte jedno triumfálne víťazstvo v Iraku. Pyrrhovo víťazstvo s horkou príchuťou blenu!

Potom bude zákonite nasledovať úpadok arogantnej svetovládnej superveľmoci spoza Atlantiku a vzostup novej superveľmoci na "starom kontinente." Obrovský hospodársky rozmach zaznamená aj Ázia, kde je motórom Čína. Takže bumerang, ktorý hodia Spojené štáty do Iraku, sa vráti s nezmenšenou silou na hlavy amerických daňových poplatníkov.