17. 2. 2003
O charaktere a hodnotáchMarián Repa
Iste to poznáte i vy: niečo si prečítate alebo počujete a zrazu sa vám vybaví asociácia, spomienka na niečo dávno minulé. V súvislosti s petíciou umelcov a intelektuálov proti vojne v Iraku, zverejnenej na stránkach dennej tlače, sa mi pri jednom mene vybavila spomienka na drobného muža, ktorý prišiel na prvú hodinu dejepisu a na tabuľu napísal veľkými písmenami HISTORIA MAGISTRA VITAE. Motto sme si všetci zapísali do zošita hneď na prvú stranu. A vtedy sa pre mňa začal jeden veľký príbeh. Bolo to ešte za minulého režimu, no ten učiteľ na to vôbec nedbal. Oficiálne učebnice sme pokojne odložili nabok, boli nám nanič. Ten chlapík nám prednášal naozajstnú históriu, nie prorežimné bájky. Otvoril nám oči, a tak sme sa dozvedeli o udalostiach v päťdesiatom treťom v NDR, o päťdesiatom šiestom v Maďarsku i o šesťdesiatom ôsmom v Československu.
|
p>Keby sa bol býval "prispôsobil", nemusel učiť iba na strednej škole, ale isto mohol prednášať aj na hociktorej univerzite. No žiť v pravde bolo pre neho viac ako kariéra. Radšej chodil do hôr a jaskýň po okolitom Liptove, kde hľadal pokoj na písanie. Keď sme sa po maturite lúčili, bolo to už po nežnej revolúcii, napísal mi do svojej knihy: "Spomeňte si na November '89." Nezabudol som ani na November a ani na neho. To sa vlastne ani nedá. Ten učiteľ a básnik sa volá Ivan Laučík a dodnes učí v Mikuláši. Nezmenil sa a stále nie je ochotný sa prispôsobiť "tým správnym" názorom. Tvrdohlavo ako osamelý bežec si ide po svojej vlastnej trati. Azda aj preto sa jeho meno objavilo pod petíciou medzi ďalšími umelcami, ktorých si pamätám z Novembra '89.
V pamäti mi utkvela ešte jedna spomienka: totalitný režim sa vtedy zrútil a my sme spolu diskutovali nad prvým vydaním Lettre International o eseji, či sa dá žiť bez nepriateľa. Zdá sa, že niektorí bez nepriateľa naozaj žiť nedokážu, a tak komunizmus na tomto poste vystriedal "radikálny" islam. Vojna je už na spadnutie a v mene "západných hodnôt" ide svojou troškou prispieť aj Slovensko. Zaujímavé, že zrazu o hodnotách hovoria aj naši politici, ktorí v kontexte domácej politiky o ne ani nezavadia. Nie je takéto pokrytectvo na smiech? Iste je, pretože za vznešené slová schovávajú iba svoje obavy o náš vstup do NATO. Pritom miešajú hrušky s jablkami. Jedna vec je postoj USA a druhá postoj NATO ako celku. Pokiaľ náš vstup do aliancie je potrebný z hľadiska jasného prihlásenia sa k západnému civilizačnému okruhu, naša účasť na operácii v Iraku môže iba zvýšiť počet odporcov aliancie. A to predsa nikto nechce. Názor viac ako 57 percent občanov proti našej účasti v konflikte nemožno ignorovať. Do budúcnosti sa to nemusí vyplatiť. Ak svoj "návrat do Európy" myslíme skutočne vážne, prečo máme asistovať americkej "oiligarchii" pri jednom z jej ďalších vojnových dobrodružstiev? Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO |