Nie je to pravda. Bol to spontánny prejav nespokojnosti železničiarov s tým, čo sa na železnici deje. Nešlo len o dvadsaťpäť regionálnych tratí a o dvesto spojov, ktoré sa redukovali v rámci nového grafikonu, ale aj o budúcnosť osobnej prepravy Slovenskej republiky.
Čím si vysvetľujete spôsob, akým štrajk prezentovali médiá?
Je to otázka vlastníctva médií, spoločenských objednávok u ich majiteľov a vlastníkov. Ja tu nie som na to, aby som analyzoval, komu médiá patria. Ale všetci to vedia veľmi dobre. Vieme to, len nikto o tom nehovorí. Skrátka na Slovensku sa vyvinula situácia v médiách tak, že záujmové skupiny, ktoré dnes stoja za vládou a majú aj väčšinu parlamentu, ovládajú aj väčšinu médií. Podľa toho sa, samozrejme, vytvára obraz spoločnosti. Na začiatku štrajku boli médiá veľmi opatrné, pretože to zrejme aj niekomu vyhovovalo. V záverečných fázach boli usmernené ináč. Ukázalo sa však, že ak v štrajkovej psychóze mediálne znehodnocujete úsilie a občiansku odvahu ľudí, môžete dosiahnuť úplne iný cieľ. Človek sa jednoducho zatne a potom aj keby dostával nejaké objektívnejšie argumenty, prestáva reagovať. Trvá na absolútnych podmienkach. Aj z toho bolo cítiť, že vydržia. Keď už hovoríme o médiách. Začali sa v nich objavovať kačice ako v prípade stanice Petržalka, ktorá sa údajne odtrhla od štrajku. Rakúsky rušňovodič tam prišiel s vlakom, prestúpil do mašiny a odišiel nazad do Rakúska. Nebol to slovenský rušňovodič. Ale v správach bolo: Petržalka sa pustila.
Komu vyhovoval počiatočný opatrný postoj médií k štrajku?
Určite niekomu z dnešnej koalície. Ich rozpory, ktoré ventilujú aj navonok, boli odrazom prvých dní medializácie štrajku železníc.
Ako hodnotíte fakt, že nebola splnená ani jedna z požiadaviek štrajkového výboru?
Môžem sa vyjadriť iba z môjho pohľadu. Ja som ten štrajk neorganizoval. Aj keď máte správne postavené podmienky, za ktoré sa štrajkuje, nebýva zvykom, že sa medzi ne dávajú čísla. Pretože keď dáte do podmienok štrajku taxatívne čísla, môže sa stať, že niet kam ustúpiť. Keby boli napríklad požiadavky smerovali k zastaveniu redukcie regionálnych tratí a zníženiu redukcie osobnej prepravy, bol by vznikol väčší manévrovací priestor pre centrálny štrajkový výbor. Toto vnímam ako isté poučenie.
Druhá strana začala aj po sociálnom dialógu na najvyššej úrovni zamestnávateľov a ministerstva dávať nejaké návrhy. No nedá sa zareagovať na návrhy, ako je napríklad zníženie z dvesto vlakov na sto. V psychóze štrajku sa nedajú prijať. V každom prípade ostatné, čo tam bolo napísané, sedí stopercentne. Ak vláda a zamestnávatelia pod tlakom tohto štrajku prejavili ochotu trochu ustúpiť, treba dávať pozor, aby sa v čase prerušenia štrajku tieto podmienky plnili. Ide napríklad o utvorenie komisie na prehodnotenie rentability dvadsiatich piatich tratí atď. Okamžite by som začal tlačiť na protistranu, aby veci dosiahnuté pod tlakom štrajku pokračovali, kým súd nepovie, či štrajk bol legálny alebo nie. Je tu aj riziko, že vláda si bude chcieť privlastniť dosiahnuté výsledky, ktoré by bez štrajku neboli nikdy možné.
Čo si myslíte o zákaze štrajku súdom?
Som presvedčený, že rozhodnutie súdu potvrdí legálnosť štrajku. Máme svoje autority v oblasti ústavného práva, ktoré nám to signalizujú. Sám minister vnútra Lipšic sa vyjadril, že rozhodnutie o legálnosti alebo nelegálnosti štrajku bude veľmi ťažká vec. Ak je v ústave naozaj napísané, že občanovi a organizácii sa umožňuje robiť to, čo nie je zákonom zakázané, potom akýkoľvek štrajk, ktorý nie je usmernený zákonom, je legálny. Občianske právo na štrajk existuje. Myslím, že to nebude jednoduché rozhodnutie. A najmä, nebude to tak rýchlo. V tomto medziobdobí by mali odborári využiť priaznivú klímu a mali by trvať na splnení podmienok, ktoré im boli ako posledné ponúknuté -- a ktoré chceli už aj akceptovať. No kým povedali "súhlasíme s tým alebo nesúhlasíme s tamtým", prišlo v tom čase rozhodnutie o prerušení štrajku.
Vráťme sa k pomerne tvrdému postoju vlády. Myslím si, že sa tak správala, lebo ju prekvapila reakcia železničiarov.
Určite áno. Ja som vo vrcholovom odborovom hnutí sedem rokov. Vláda bola zvyknutá len na protesty typu manifestácií, demonštrácií a na iné aktivity. Ale na Slovensku sa štrajk ako nástroj presadenia požiadaviek ešte nevyužil. Vláda sa nevedela zorientovať. Bola pod tlakom a z toho vyplývali jej neadekvátne reakcie. Lebo považujem za neadekvátne, keď premiér v sobotu povie, že rozhodne nebude rokovať, pokiaľ bude pokračovať štrajk. Potom sme sa zišli na Úrade vlády a štrajk pokračoval. Len čo opadli emócie v reakciách zo strany vlády, začalo sa hovoriť, že problém regionálnych tratí bol už na tripartite, že som premiéra oslovil listom, aby sa to riešilo ešte pred šesťhodinovým štrajkom. Bol tu aj list prezidenta republiky premiérovi, ktorý mu odporučil prijať patričné opatrenia, lebo hrozia národohospodárske škody. Tento tlak na premiéra zmenil jeho rozhodnutie. Zrejme videl, že by to celé mohlo spadnúť naňho, keďže vláda uvedené problémy neriešila. To sú veci, ktoré sa, samozrejme, dejú v každej krajine. Ale túto zmenu postoja vnímam, ako isté prekvapenie vlády z toho, že to železničiari urobili a naozaj dobre zorganizovali štrajk.
Prečo chcete organizovať celoslovenský štrajk?
Tých motívov je viac. V súčasnosti veľmi dominuje téma Zákonníka práce. Spôsob, akým sa otvoril a akým sa vyjednáva, je čudný, pretože výsledok je dopredu napísaný. Všetko okolo je len vypúšťanie dymových clôn. Je jasné, že Zákonník práce má oslabiť postavenie zamestnanca v podniku a uľahčiť výpovedné dôvody. Odstraňuje ochranu zamestnanca pri výpovedi, odstraňuje mnohé iné veci. Zákonník práce je len istým medzistupňom toho, čo by sa malo diať v rámci tzv. krásnych hesiel flexibility pracovnej sily a mobility pracovnej sily. Tu je naša úloha, aby sme na agende zamestnancov obhájili záujmy domáceho sveta práce. Chodíme po regiónoch a po organizáciách, kde sa dáva hlasovať, či za tento motív sú ochotní zamestnanci organizovane prerušiť prácu na obmedzený čas. Presne tak, ako začali železničiari, teda na isté obmedzené obdobie, potom rokovanie. Presne si stanovíme, čo je neprijateľné pre zamestnanca. Vysvetlíme mu, že ak to neuhájime v rámci týchto aktivít, tak sa zamestnanec stane otrokom v rukách zamestnávateľa. To nechceme dopustiť. V princípe je to o tom, či sa vláda -- akákoľvek, nech je stredová, pravá alebo ľavá -- chce dohodnúť so sociálnymi partnermi, či rešpektuje sociálne partnerstvo, či chce prijímať aj alternatívne rozhodnutia, ktoré sú podložené odbornosťou a štúdiami o dôsledkoch. Ak pôjde arogantne za svojím cieľom, zodpovednosť za škody nenesú tí, ktorí sa búria, ale tí, ktorí vyostrujú situáciu. Keď spočítame nominálne hlasy voličov, tak táto koalícia má podporu 1 300 000 voličov V tejto republike žije 5,5 milióna ľudí.
Máte už časovú predstavu o začatí celoslovenského štrajku?
Celá akcia sa plánuje v súlade s výsledkom odborových rokovaní na ministerstve o Zákonníku práce, ktorý sa má dostať do NR SR v apríli. Všetko to musíme stihnúť do konca marca. Parlament musí jednoducho rokovať pod tlakom. Verejná mienka a zamestnanci by mali byť opäť za nami. Je to skoro také malé Waterloo, lebo keď nevyhráme bitku o Zákonník práce, bude to veľký problém. A to vie aj Dzurindova vláda. Je to veľmi dôležitá téma. Snažil som sa ju v médiách oddeliť od štrajku železničiarov, aby som neznehodnocoval ich úsilie. Ale v konečnom dôsledku štrajk povzbudil verejnú mienku aj v prospech Zákonníka práce. Ak by sme boli stupňovali požiadavky, možno by vôbec nešiel do parlamentu. Koncom marca chceme zorganizovať veľkú medzinárodnú konferenciu o zákonníku. Vystúpia na nej autority pracovného práva v rámci Európy. Ich názory chceme vhodne medializovať a publikovať, aby sme mohli poslancom povedať, čo všetko sa tu chystá robiť. Lebo poslanci nevedia o tejto téme takmer nič. Boli sme na poslaneckých kluboch o nej rokovať, takže viem z vlastnej skúsenosti, ako to tam chodí.
O čo teda ide v Zákonníku práce?
Pre zamestnanca je dôležitý poistný systém. Poistný systém je o tom, koľko dáš, toľko dostaneš. Ak sa dá na trhu práce zlákať, že podpíše zmluvu o minimálnej mzde a zvyšok bude dostávať ako "dlaňovky", tak síce bude mať na okamžitú spotrebu, ale do jeho fondov pôjdu také malé peniaze, že bude nakoniec potrestaný poistným systémom. To je prvý problém. Druhý je znevýhodňovanie štátu. Priame dane pôjdu zo mzdy, ktorá je oficiálne na papieri, čiže sú z nej nízke odvody do štátneho rozpočtu. Tretím problémom je podnikateľ. Náš pracovník dostáva podstatnú časť mzdy v čiernych peniazoch, ktoré podnikateľ odniekiaľ musel dostať. Čierne peniaze nemôže mať legálne podnikajúci človek, ktorý vedie účtovníctvo. Na dlaňovky musí zarobiť mimo účtov, musí ich vo svojich daniach niekde zakryť. Zároveň musí získať hotové peniaze, ktoré mu predtým niekto dal. Ešte aj ten, čo mu ich dal, sa dopúšťa daňového úniku. Ďalší daňový únik je v tom, že nikto za tieto operácie nič neplatí. To sú strašné veci. Čiže štát a poistné fondy na tento systém doplácajú druhýkrát.
Čo sa mení pre obyčajného človeka navrhovanými zmenami v Zákonníku práce?
Napríklad, keď chcel predtým niekto pracovať v samoobsluhe, dali mu minimálnu mzdu. V systéme šiestich platobných tried nemohla mať predavačka 5570 Sk v druhej triede, ale musela dostať 6320 alebo koľko. To je indexované v násobkoch. Vedúca predajne musela byť v štvrtej triede a musela mať povedzme 8600. Že dostávala popri tom dlaňovky, je úplne jasné, pretože žiadna vedúca supermarketu s miliónovými obratmi by nerobila za 8000 korún. Teraz však pán minister Kaník chce, aby všetci boli na rovnakej minimálnej mzde. Ostatné dohodnú zamestnanci medzi sebou a so zamestnávateľom. Takže teraz bude mať zamestnanec 5570 a 5000 dostane pod stolom. To bude jeden z výsledkov Kaníkovej reformy. Druhý výsledok je, že zamestnanec bude natoľko znevýhodnený, že v rámci skúšobnej doby dostával za 3 mesiace minimálnu mzdu. Po troch mesiacoch mu povedali: keď sa zaučíš a budeš spoľahlivý, dostaneš 6000. Teraz bude skušobná doba šesť mesiacov. Posledný deň v šiestom mesiaci vás vykopne. Dokonca je to tak urobené, že toho istého zamestnanca poprosí zamestnávateľ: ja som si to rozmyslel, druhého by som ťa zobral do pracovného pomeru. Samozrejme zasa ti dám skušobnú lehotu 6 mesiacov. V nej ti dám minimálnu mzdu a takto to môže robiť päť rokov. Kam sme sa to dopracovali?
Chcete povedať, že navrhované zmeny podporujú čierne podnikanie?
Kaníkova skupina chce zlegalizovať prinajmenšom zvláštny druh podnikania. Mimochodom, aj pán Kaník podnikal v reštauračnom sektore. Choďte kamkoľvek do reštaurácie a spýtajte sa kuchára, koľko zarobí. Neodpovie. Rovnako ako čašník v ktorejkoľvek krčme v Bratislave. Nikto z nich vám nepovie, koľko zarába. Ja vám poviem, ako zarábajú. Majú minimálnu mzdu a podnikateľ im navrhne: tu máš tringelty a percentá z tržby dostaneš ako ďalšiu odmenu. Ale koľko robí tržba tohto podnikateľa, sa znova nikto nedozvie. Takto by ste mohli postupne zmapovať ohniská daňových únikov. Ľahko zistíte, že na Slovensku je 100 miliárd čiernej ekonomiky, ktorá síce udržuje istú sociálnu rovnováhu, ale je to nelegálny mafiánsky systém. Štatisticky žije šesť percent obyvateľov pod hranicou životného minima. Skutočnosť je iná. Neklamme sa, košíky v hypermarketoch sú plné aj vďaka čiernym "kešovým" peniazom. Míňame si nimi vlastnú budúcnosť. Na druhej strane sa každý druhý podnikateľ tvári, že má červené čísla v daňovom priznaní a na daňové riaditeľstvo príde v triapolmiliónovom bavoráku. Nečudujme sa, že väčšina národa je v takom stave, v akom je. Pomaly to vyzerá tak, že slušný podnikateľ alebo slušný zamestnanec buď odíde z tejto republiky, alebo začne byť zlý. Pretože nevydrží tieto podmienky. Tento štát nevie zabezpečiť hospodársku súťaž. Krivý podnikateľ je, samozrejme, totálne zvýhodnený. Navrhované zmeny v Zákonníku práce chcú zvýhodniť týchto gangstrov. A v najnevýhodnejšej pozícii bude zamestnanec. Ten sa pri päťstotisícovej ponuke pracovných miest nemôže individuálne dohadovať o mzde. Ak to niekto neurobí kolektívnym spôsobom, že napríklad zamestnanec prijatý do hutníckej fabriky musí byť zaradený v triede 5, tak v tom nebude poriadok nikdy.
V tejto krajine je množstvo ľudí, ktorí potrebujú pracovať 60 a viac hodín týždenne, aby sa uživili. Zákonník práce si to predstavuje ináč. Čo ak chce ten človek toľko pracovať?
Nech pracuje. Ani súčasný Zákonník práce v tom nikomu nebráni. Potom by som aj ja porušoval Zákonník práce -- môj pracovný čas je stanovený od 8 do 14 ako povinný a od 14 do 18 mám voľný pracovný čas. Zákonník práce bráni, aby vám niekto nariadil pracovnú dobu ráno od šiestej do polnoci. Stanoví prácu od šiestej do pätnástej. Ale keď chcete pracovať do 16, do 17, do 18 a zamestnávateľ vám v tom nebude brániť, prečo nie? Zákon musí obmedzovať zamestnávateľa, aby mohol nariadiť prácu na dvadsať hodín. Dnes sa bežne pracuje dvanásť hodín denne. Viete si predstaviť, že vám váš zamestnávateľ povie: áno, dám vám osemtisíc korún a vy budete pracovať od 8 do 22 hodiny? Takéto niečo vám do pracovnej zmluvy nikto napísať nemôže. Ste zaradený v triede 7 alebo 5. Máte nárok na mzdu podľa tabuliek. Ďalšie podmienky sú otázkou dohody. Ale nesmie to byť naopak, že vám niekto prikáže pracovať viac než osem hodín za základný plat, bez nadčasových príplatkov. A v cene práce za minimálnu mzdu. Veď to je katastrofa. Robíte 14 mesiacov v roku a mesačne dostávate desaťtisíc korún.
Druhá strana argumentuje tiež nefunkčným sociálnym systémom.
Otázka zneužívania sociálneho systému je osobitný problém. Ja to beriem tak, že aj za komunistov platil princíp kolektívnej viny. Kaník teraz potrestal všetkých nezamestnaných tým, že budú každých štrnásť dní musieť chodiť na úrad. Jedna tretina sú lajdáci, ale dve tretiny chcú pracovať. Nemajú kde. Najprv treba nájsť spôsob, ako odhaliť týchto lajdákov, ale nemožno ich jednoducho šikanovať celoplošnými opatreniami. Viete si predstaviť tú psychóznu atmosféru na úradoch práce? To je katastrofa, veď tí úradníci tam už chodia pomaly s ochrankami. To je ako v 30. rokoch, keď v čase hospodárskej krízy na chodníkoch stáli ľudia a čakali každé ráno na úrade, či bude nejaká práca. Aj ďalšie opatrenia sa tu robia plošne. Povedalo sa, že 260 tisíc korún na auto je veľký príspevok. Tak isto ako 10 tisíc na francúzsku barlu. Ale nie je invalid ako invalid. My sme všetkých hodili do jedného koša. Predstavte si babku, ktorá chodí na invalidnom vozíku a potrebuje si platiť nejakú opatrovníčku, lebo sa nevie ani zdvihnúť. Aj tej znížili peniaze na asistenta zo 600 na 200 korún. To je sociálna eutanázia. Hlavne sú to celoplošne zavedené procesy, ktoré postihnú každého. V tom je problém. V tejto kombinácii zvyšovania cien a zníženia sociálnych štandardov vidím útok na zamestnanecké práva. Na druhej strane, treba povedať, je to živná pôda pre odbory a sociálne hnutie. Vláde sa to vráti nazad ako bumerang.
Myslíte že vstupom Slovenska do únie sa môže niečo zmeniť?
Samozrejme. Nielen môže, ale sa aj zmení.
Prečo si myslíte, že sa to môže zmeniť?
Po prvé, začne u nás pôsobiť ekonomicko-sociálny výbor EKOSOK, ktorý je už etablovaný v Európskej únii. Je to taký sociálny parlament. Direktoriát Ekosoku je už u nás dva roky. Jeho riaditeľom je pán Lenský.(?) Sú v ňom zastúpení zamestnanci, zamestnávatelia, tretí sektor a všetky občianske združenia, ale tiež vysokoškolskí rektori. Len čo budeme členmi únie, bude to orgán monitorovania sociálnej úrovne na Slovensku. Európsky EKOSOK sa už vyjadril v tom zmysle, že na Slovensku sa znižujú sociálne štandardy, a tým sa porušujú sociálne práva, ktoré majú naším vstupom nadobudnúť účinnosť na budúci rok. Sociálna agenda je záväznou agendou Európske únie. Po vstupe bude smerodajná pre všetky krajiny. Mimochodom, v kapitole 11, v rámci ktorej sa vyjednával v Bruseli tento Zákonník práce, bola vynegociovaná aj dnešná sociálna úroveň dávok. Svetová banka mala iba jednu jedinú výhradu a to bolo plošné poskytovanie sociálnych dávok.
Ako ste spokojní so záverečnými vyjednávaniami v Kodani?
To sú veci, ktoré sa síce veľmi nahlas nehovoria, ale treba ich povedať. Slovenská vláda je smerom k Európskej únii vysmiata - všetko prijala vrátane dampingových podmienok v poľnohospodárstve. A teraz chcú poľnohospodári zbierať podpisy, aby mali rovnaké podmienky ako ostatné krajiny V4. Prečo pán premiér prišiel do Kodane a vyhlásil, že Slovensko má už všetko vyrokované? A zrazu Poľsko, Maďarsko a Česi presadili pre svoje krajiny dodatočné podmienky v rámci dotačnej politiky poľnohospodárstva. Štvorka sa dohodne, ideme držať nejaké pravidla hry a ideme tlačiť na úniu, najmä Poliaci, ako veľká agrárna krajina, náš premiér povie: nám už stačí. To je katastrofa. Dnes sa zbierajú podpisy, aby vláda zabezpečila rovnaké podmienky, aké má Poľsko, Maďarsko a Česko. Na druhej strane platí: Prečo sme neprotestovali tak ako Česi, keď hádzali dlažbové kocky do ministerských okien. Na Slovensku to bolo zhruba dvadsať ľudí. Potom sa mohlo aj povedať: vládny návrh má podporu u poľnohospodárov. Taká je realita na Slovensku.
Akú alternatívu si možno predstaviť namiesto dnešnej vládnej politiky?
Dnešná vláda nie je rozumná. Z môjho pohľadu určite nie. Keby sme boli v štandardnej pozícii, tak vám hneď poviem, aká alternatíva by bola poruke. Keby na Slovensku existovala silná sociálnodemokratická alebo doľava orientovaná politická strana, ktorá hovorí o podobných veciach, ako hovorím ja, tak som presvedčený, že vláda by si oveľa viac vážila sociálne partnerstvo. Keby to bola vláda sociálnych demokratov, robila by podobné opatrenia. Nenahovárajme si, že nie. Vieme, aké sú tu ekonomické možnosti, ako je naštartované hospodárstvo. Ale tieto opatrenia by robila sociálne únosnejšie. To je o tom, kam dnes smeruje fiskálna politika. Ak tu bude zavedená rovná daň, tak táto vláda nemôže uspieť. Pretože táto vláda je potom vládou tých, ktorí tú rovnú daň potrebujú, a rovnú daň potrebujú tí ľudia, ktorí sú dnes zdaňovaní 36 percentami a chcú byť zdaňovaní pätnástimi. Prečo pätnástimi? Pretože z dvoch miliónov by zaplatili 300 tisíc a teraz zaplatia 700 tisíc. O tom to je. Ale tých 700 tisíc tento štát potrebuje, lebo potrebuje vykonávať fiskálnu funkciu. Teda vitálne funkcie typu vyvažovania sociálnych rozdielov, ktoré sú tu. Tým vlastne umožňuje slabším, ktorí sa nie vlastnou vinou, ale vývojom spoločnosti stali slabšími, aby mali dostupné služby, aby nepadli na úplné dno. Dno stojí vždy oveľa viac než človek, ktorý to ešte nevzdal. Táto vláda je v područí inej vízie: Bohatší sa majú stať bohatšími a chudobní ešte viac zdevastovanými chudobnými. Táto šoková terapia musí vybudiť občana. O tom to je. A o tom by mal byť aj cit politika, či občan je schopný ešte niečo absorbovať alebo nie. Dnešní ľudia vo vláde na to vôbec nepočúvajú. To je najhorší problém.
V súčasnosti sa pripravuje nový koncept dôchodkovej reformy. Ako zareagujú odbory?
Pán minister Kaník vytvoril vlastnú skupinu. Sú to ľudia, ktorí sú jednoznačne orientovaní. V tej skupine neexistuje nijaké zastúpenie opozičných názorov. Ďalší príklad bigotnosti dnešnej vlády. Klobúk dole pred Magvašim, ktorý síce spozdil reformu s tým, že možno mal nejaké nejasnosti, ale prišiel sem na odbory dva roky predtým, ako chcel spustiť reformu, a povedal: tuto máte nejaké materiály a skúste po svojej línii robiť diskusiu o dôchodkovej reforme. Obory sú miliónová komunita. To je veľmi vplyvný faktor pre podporu alebo odpor voči akejkoľvek spoločenskej reforme. Tento pán minister si robí svoje. Znovu príde s latkou, ktorá bude na štyroch metroch. Reformu bude ochotný spúšťať na meter štyridsať, pretože jeho hranica je meter tridsať. Urobíme alternatívu. Bude tu vypracovaný alternatívny návrh. Potom povieme: občania, ak prijmete vládny návrh, tak miliardy pôjdu do desiatich správcovských spoločností, ktoré to prešustrujú ako v Argentíne. Ak pôjdeme na tento model, bude ho musieť "zazichrovať" štát. Je to jedna zo základných funkcií štátu, aby chránil tých, ktorý už neprodukujú.
Môžeme rátať s tým, že odbory pripravia alternatívnu koncepciu dôchodkovej reformy?
Áno, urobia to.
Odbory sú silné a nemajú moc. To sú vaše slová. Viete si vôbec predstaviť riešenie takej dlhodobej otázky, akou je dôchodková reforma, bez stálej podpory politickej strany, ktorá by túto agendu vedela presadiť v parlamente?
Neviem. Preto si začíname vyjasňovať aj vzťah odborov k politickým stranám. Naše krátkodobé víťazstvá neznamenajú nič, keď sa v tejto spoločnosti nezmení spoločenský systém riadenia sociálnych vecí. Odbory komunikujú s politickými stranami, ktoré majú podobnú agendu. Na druhej strane: kde je záruka, že keď tieto strany zosilnejú a porastú, tak budú riešiť program blízky odborom? Tento problém sme nevedeli vyriešiť na Slovensku za trinásť rokov. Na druhej strane aj tie strany, ktoré mali záujem s nami komunikovať, nás nepresvedčili, že porastú. Pohybujú sa podobným spôsobom na Slovenskej politickej scéne ako ostatné: raz šliapnu doprava, raz dozadu, raz dopredu, potom doľava. Najprv musíme získať istotu, že na Slovensku rastie politický subjekt, ktorý je schopný natiahnuť vzduch a mať vplyv. To znamená natiahnuť referencie, natiahnuť na svoj program ľudí. Takýto problém nemajú české ani maďarské odbory. Pretože tam takýto subjekt existuje. Raz naberá, raz trošku klesne, ale je to strana, ktorá nemá iba desať percent alebo tri, alebo päť.
Zo strán, ktoré by prichádzali do úvahy, ak správne rozumiem, sú tu len dve.
To je pravda. Čo sa týka poslednej situácie tak všetko sa mení. Je to neštandardné prostredie. V českej republike sa sociálna demokracia zdá konsolidovaná, hoci má konflikty. Je to normálne. Bude sa trvalo pohybovať na vrchole, buď bude vo vláde, alebo bude v silnej opozícii. To u nás nemáte.
A čo Hnutie za demokratické Slovensko?
HZDS tiež prechádza dlhodobým procesom. Vzniklo v istých spoločenských pomeroch a v istej situácii. Je tam už istý stereotyp, ktorý z voličstva nevypáčite. Možno, že toto voličstvo by aj po pokropení farárom volilo vodcu a jeho hnutie. Je to tak. Ale faktom je, že sa pozícia tejto strany oslabuje. Má problémy s medzinárodnou akceptáciou. Pomaličky sa scvrkáva a bude scvrkávať ďalej. Či vznikne nové HZDS, ťažko povedať, ale v každom prípade zacláňa na politickej scéne, a to hovorím otvorene. Pretože to nie je vyhranené hnutie. Ja by som ho neoznačil za pravicovú stranu. Pasuje sa do nejakého ľudového spektra. Ľudová strana je iste politický smer, ktorý vieme identifikovať v Európe, ale HZDS nemá čisté politické smerovanie. Jeho voličstvo by v iných krajinách volilo inú stranu. Naša politická scéna pripomína biliard. Tie gule lietajú po plátne sem a tam, ale často neviete, ktorá je ktorá.
Zostáva teda Smer?
Smer sa dnes tvári, že obsadzuje ľavý priestor. Musíme počkať, lebo sa môže kedykoľvek ako rýchla strana orientovať iným spôsobom. Ešte stále nie je isté, kam sa chce orientovať. Teraz sa účelovo radí doľava, čo úplne chápem z politologického hľadiska: treba obsadiť tento priestor. Lenže na Slovensku sa kadečo ešte môže stať. Za rok, za dva sa aj Smer možno bude správať inak. Nebojím sa zopakovať, čo sa tu všeobecne hovorí, že túto stranu podporujú lobistické skupiny a podnikatelia. Ideologicky by mohol byť Smer aj komunistický: keby raz vyhral voľby, tak bude naďalej podporovaný týmito lobistickými skupinami, lebo to nie je o ideológii, ale o istom ovplyvňovaní.
To sa dnes týka každej strany. Alebo nie?
Súhlasím.
Založíte vlastnú stranu?
S tým nie sú u našich susedov dobré skúsenosti. Solidarita založila stranu, ale treba povedať, že Solidarita je odborové hnutie založené na kresťanských hodnotách. Vytvorili síce politickú stranu, ale pravicovú politickú stranu. Takže im to trošku poškodilo. Stratili polovicu členstva, to znamená, že ich ľudia, len čo pocítili fungovanie pravicovej odborovej strany v poľskej ekonomike, z odborov odišli. Toto by nebol najlepší model.
Založíte teda vlastnú ľavicovú stranu?
Nič nie je nemožné, ale nemyslím si, že momentálne je spoločenská objednávka na založenie takejto strany. Možno istí politológovia signalizujú, že by také niečo bolo možné. Veď program každej strany z tejto štvorkoalície oslabuje vplyv odborov. Odborové hnutie nemá dnes personálne zázemie na to, aby založilo stranu a nemá na to ani dostatok síl, pretože má samo so sebou problémy. Odbory žijú dvanásť rokov v tom istom stereotype a už sa začína verejne vnímať, že sa musia zmeniť. To je robota pre ľudí, ktorí tomu rozumejú. Kde by mali zohnať politikov, ktorí budú robiť ešte stranícku politiku za odbory? Takže skôr vidím alternatívu v tom, že si odbory musia vybrať medzi stranami. To je šanca. Strana, ktorú podporia v najbližších voľbách, by im mala vrátiť všetko, čo vzali zamestnancom, viď maďarskí odborári a socialisti. Za štyri roky im Orban zobral v Zákonníku práce sedem kľúčových práv zamestnancov. Maďarskí odborári podporili znova socialistov a prvý krok socialistov po voľbách bolo spätné vrátenie týchto práv -- nie odborom, ale zamestnancom. Toto môže byť stratégia aj na Slovensku. Ak máme jasného súpera proti sebe a musíme vedieť žiť s pravicovou stranou, tak som toho názoru, že treba utrpieť čo najmenšie straty a podporiť niekoho, kto ich zmietne. To je jediný model, ktorý dnes preferujeme. Je jasné, že v odboroch dnes prebieha vážna diskusia, pretože odborári, chcú aby sme sa nejako stranícky kreovali. Veľmi ťažko vnímajú takéto približovanie sa a lavírovanie okolo tejto témy. Musí vzniknúť istý konsenzus v rámci celej štruktúry, ako a kedy vstúpime do straníckej politiky.
V akom časovom horizonte budú vedieť odbory povedať, kto má dať zamestnancom to, čo im zobrali?
To je o tých guliach na biliardovom stole. Najprv musíme jasne vedieť, že sa niečo stabilizovalo. Musíme to cítiť. Potom budú nasledovať veľmi ťažké rokovania, v ktorých sa vytypuje takýto subjekt. Keď ho vytypujeme, nebudeme tú guľu chcieť iba sledovať, ale budeme do nej chcieť aj ťukať. To znamená, že musíme preniknúť do toho politického subjektu. Žiaľ, nemáme personálne sily na vytváranie straníckeho sekretariátu, ale viem vyzvať niektorých ľudí, aby sa bližšie primkli k tomuto politickému subjektu, aby dokonca deklarovali členstvo. Tým nechcem povedať, že strana bude pod kontrolou odborov, ale vznikne v nej istý mechanizmus vyvažovania. Bude to v záujme zamestnancov, bude to v záujme dôchodkovej reformy. Keď toto všetko prevezme agenda strany a bude jasné, že do toho hovoria aj odbory, tak verejnosť sama pochopí isté spojenectvo. Tým bude strana vybratá.
Musí to byť strana, ktorá uspeje v budúcich parlamentných voľbách?
To je základný predpoklad.
A musí to byť strana, ktorá už uspela v minulých parlamentných voľbách?
Súhlasím. Presne tak by som to mohol povedať aj ja.
Zbohatli ste ako predák odborov?
Zbohatol som, lebo nasávam strašne veľa energie. Ale pokiaľ ide o materiálne statky, tak som vôbec nezbohatol. Moje majetky už pozná celé Slovensko. Som na rovnakej úrovni, ako keď som do odborov vstúpil. Pretože ja nie som mamonár. Nikdy som nebol. Nepodnikal som a neviem, či to nie je na škodu. Možno by som si aj tie podnikateľské zručnosti mal vyskúšať. Predtým za socializmu som bol síce vo vedúcich riadiacich funkciách, ale bol to štátny podnik. Takže to nebolo typické podnikanie. Vždy som bol v službách. Teraz som v službách ľudí, ktorý ma volili na post prezidenta odborov.
Otázka na záver: Dostali odbory nové sebavedomie?
Politika odborov nebola vždy veľmi šťastná. V niektorých obdobiach som určite spravil aj množstvo chýb. No nezabúdajme, odbory sú o ľuďoch, ktorí sú v nich. Pretože odbory, to je zvláštna komunita, ktorá funguje na základe toho, akí živí sú jej aktéri. To nie je o vodcoch ako povedzme v politických stranách. Iste, odborársky predák musí byť charizmatická osoba, ktorá povie: ide sa a ľudia sa pohnú. Ale to je len jeden stupeň fungovania oborov. Ten najdôležitejší je dole. Aj pri vzniku železničiarskeho štrajku ľudia začali cítiť, boli sme prikrčení, zaštrajkujme. Na konci bola celá krajina hore nohami. Niekto vyhlásil, ak by štrajkovali školy, nič by sa nedialo. To nie je pravda. Ak na základných školách zaštrajkujú školáci tri dni, ľudia nepôjdu do zamestnania, veď ich deti nemôžu zostať samy doma. Automaticky musia s nimi byť rodičia. Autobusová doprava zastane tiež. Je to reťazová reakcia. A je to zasa o tom istom ako v prípade železničiarskeho štrajku. Jasne sme povedali, že aktivity budú pokračovať. Nevyužiť túto atmosféru pre posilnenie odborového hnutia by bol nezmysel.
Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO
|
