Ostro sledovaní

Viktor nás čoraz častejšie zásoboval správami, ako polícia navštívila niektoré farmy. Aj tak sme verili, že k nám by prísť nemuseli. Prišli. Zvláštnou zhodou okolností práve v čase, keď som mal po prvýkrát dovolenku kvôli zápisu v škole na Slovensku. Namiesto mňa tam s Orim bola štyri dni jeho priateľka.

Jedného rána dorazili dvaja civilisti v modrom aute a šli sa pozrieť rovno na pole. Ori šiel za nimi a opýtal sa ich, čím im môže poslúžiť. Ukázali mu policajné odznaky a požiadali ho a jeho priateľku o doklady. Všetko mali v úplnom poriadku a policajti šli s fotoaparátom a metrom zdokumentovať pole. Prišiel Viktor. Ochotne ich sprevádzal, všetko im vysvetľoval. Návšteva polície vôbec ničím nepripomínala tie, na ktoré sme boli zvyknutí z domova. Všetko si dôkladne prezreli a odobrali vzorky vrchných častí -- na Viktorov veľký žiaľ -- najkrajších ruží. Viktor im povedal, že asi 50 kilometrov odtiaľ, v inom kantone, má ešte jednu rovnako veľkú farmu. Bola to prekvapivá poznámka, no ešte čudnejšia bola reakcia obidvoch pánov. Vraj to ich už nezaujíma, rozlúčili sa a odišli.

O dva dni som sa vrátil. Ori ma poučil, ako sa mám správať pri ďalšej „náhodnej“ návšteve. Vysvetlil mi, že nie je dôvod znepokojovať sa. Až na to, že by mohli prerušiť našu vydarenú brigádu, nám z ich strany nehrozilo nijaké nebezpečenstvo (ak nerátam vyhostenie z krajiny). Prezradil tiež, že najlepšie je odpovede na ich otázky popliesť, skomoliť a domotať. S tým, že im jednoducho nerozumieme.

Ubehli ďalšie štyri týždne, rastliny sme začali postupne zbierať a sušiť. Zber prebehol v dvoch etapách. Prvá, asi 80 percent poľa, nám zabrala približne dva dni. S Viktorom a jeho bratrancom sme pracovali 18 hodín denne a ešte nám prišiel na pomoc susedný farmár na traktore, aby povozil ruže z poľa do stodoly. Keď už bola plná, odviezol dve kopcovito naložené vlečky na svoj kilometer vzdialený statok. Ruže cestou vypadávali -- na nesmiernu radosť alebo pohoršenie okoloidúcich. Nasledovalo nekonečné vešanie rastlín dolu hlavou, pri ktorom bol Viktor nevyčerpateľná hnacia sila. Osemnásť hodín behal, vešal a zastavil sa len párkrát na kávu.

Ruže, ktoré ostali na poli, boli iného druhu. Do dozretia potrebovali ešte mesiac. Stodola, preplnená sušenými rastlinami, sa premenila na strašidelnú továreň. Bola plná ventilátorov a obrovských plynových a benzínových ohrievačov vzduchu, na okná sme nalepili čierne igelitové vrecia, aby nebolo nič vidieť, čo pôsobilo ešte desaťkrát hrozivejšie. Dvere sme stále zatvárali, takže náhodný okoloidúci videl iba zatesnenú, ináč nevinnú budovu, ktorá dňom a nocou neprestajne hučala a z výfukov pri oknách vypúšťala teplý čierny dym. A aby to celé bolo ešte menej podozrivé, z času na čas sa pristavila biela dodávka, ktorú si Viktor prenajal, aby mohol prevážať všetky stroje a pohonné látky. Dorazil väčšinou za tmy, zaparkoval pred bránou stodoly a potom sme stále niečo nakladali a vykladali, všetko rýchlo a najmä nenápadne. Keby som túto scénu sledoval ako náhodný pozorovateľ, bol by som presvedčený, že vidím teroristickú skupinu v jej hlavnom úkryte, ako vyrába atómové zbrane. Ale robili sme, ako chcel Viktor. Koniec koncov on nás za to divadlo aj celkom pekne platil. Scény, v ktorých sme boli hlavní aktéri, nadobúdali absurdné rozmery. Ale, „čo narobíš“...

Papierenský priemysel

Po týždni bola prvá úroda vysušená. Nastal čas naskladať rastliny do veľkých kartónových škatúľ. Elektrickou motorovou pílou sme ich krájali na požadovaný rozmer, dali do škatúľ a tie sme poukladali do malej miestnosti -- skladu. Tie, čo sa nevošli, sme odviezli k farmárovi, ktorý nám pomáhal aj pri zbere. Na našej farme ostalo asi 90 kartónov nasušených rastlín -- okolo 120 kg spracovanej suroviny. Podľa Viktorových oficiálne potvrdených papierov bola určená na výrobu papiera.

Lenže ďalšia policajná návšteva tomu nechcela uveriť. Prvýkrát došli dva dni po zbere dvaja civilisti, lenže iní ako naposledy. Zastihli ma na neďalekej pastvine, ako kreslím do skicára kravy nášho suseda. Ori spal. V aute mi skontrolovali doklady, potom som im mal ukázať farmu. Opýtali sa, kde sú uložené rastliny. Ukázal som im sklad. Prebehli ho pohľadom, poprosili ma, aby som odkázal Viktorovi, že nesmie odtiaľ dozajtra nič vyniesť von a že zajtra sa tu s ním stretnú.

Nasledujúci deň sme s Orim odišli do mesta a nechali Viktora na farme samého napospas nechcenej návšteve. Strávili sme v meste celý deň, kým nám zavolal, že sa konečne môžeme stretnúť. Hneď, ako vošiel do dohodnutého podniku, bolo jasné, že sa to neskončilo podľa jeho predstáv. K nešťastnému úsmevu pribudol ešte napoly zúfalý, napoly fanatický výraz posledného výkriku, ktorým chcel celému svetu (no myslím, že najviac samému sebe) dať jasne najavo, že boj, na ktorý sa dal, dotiahne dokonca. Povedal nám, že mu zobrali všetko, čo našli, a povedali, že ak dokáže, že bude z toho vyrábať papier, vrátia mu to a budú dozerať, ako to celé spracuje. Ak sa mu to nepodarí, má na krku obvinenie z trestnej činnosti za vyrábanie omamných látok. Dostal čas dva týždne.

My s Orim sme sa vrátili na farmu a dozerali na zvyšok rastlín, ktoré boli ešte na poli. Medzi fanúšikmi v okolitých dedinách sa už rozchýrilo, že úroda dozrela, tri štvrtiny poľa sú zozbierané a keď chcú ešte čo-to ukoristiť, majú poslednú možnosť. Pole sa premenilo na turistickú atrakciu a denne sme naháňali a odháňali štyri-päť skupiniek tínedžerov, a ešte sa vždy niekomu podarilo niečo ukradnúť. Boli neplnoletí, a tak sa aspoň v noci nič nedialo. Vtedy ich zrejme rodičia nikam nepustili. Takže okolo druhej nadránom sme chodili -- už s menej pokojným svedomím -- spať. Potom nás však niekto okradol. Aj s koreňmi vytrhli štyri rastliny a z ďalších štyroch ošklbali všetko, čo sa dalo. Museli sme to chtiac-nechtiac zamaskovať. Ako sme tak kráčali po poli, kopcovito naložení ružami, zrazu sa nad nami zjavil obrovský vojenský vrtuľník. Bol tu už párkrát aj predtým, robili tak letecké kontroly fariem. Doteraz sme ho však sledovali iba zo stodoly. Zrazu sa zjavil nad nami a ostal krúžiť vo výške asi 30 metrov, až kým sme nevošli dnu. Vtedy som si po prvýkrát predstavil, ako sa asi môže cítiť Viktor, ktorý bol o každom vrtuľníku a lietadle na obzore presvedčený, že sleduje práve jeho. Boli sme len kúsok od športového letiska, mal to teda ťažké.

Kto chytá v „žite“

Večer, práve keď bol na farme aj Viktor, ktorý sa celé dni horúčkovito informoval o všetkých existujúcich spôsoboch výroby papiera, chytil Ori na poli dvoch chlapcov. Viktor na nich veľmi nepríjemne kričal a držal ich asi pol hodinu. Vyhrážal sa, že zavolá políciu, tak silno bol presvedčený o svojich právach. Bolo mi ich ľúto. Vždy, keď sa na chvíľu vytratil, pokúšal som sa s nimi nadviazať rozhovor, dával som im cigarety a tvrdil, že všetko bude v pohode. Nakoniec si ich Viktor naložil do auta a šiel s nimi domov za ich rodičmi. Pre šestnásťročných to bol dosť zlý trest. Aby sa to nezopakovalo, rozhodli sme sa urobiť nočným návštevám koniec.

Nasledujúci večer sme striehli v poli. Vybavený baterkami s gumenými čižmami na nohách sme vyčkávali potme, pripravení vystrašiť zlodejov tak, aby sa už nikdy nevrátili. Práve keď sme sa chystali na chvíľu ohriať dovnútra, zbadal som na obzore štyri siluety. Z úkrytu sme sledovali, ako sa približujú, stoja, čakajú, opäť sa približujú a hlavou mi vírilo množstvo myšlienok. Vedel som, že o niekoľko minút k nám dorazia a niečo sa zomelie. Oni boli štyria, my dvaja, navyše ja s mojou povahou nie som stvorený na roztržky a násilie.

Počkali sme pokiaľ prišli k poľu. Rozložili si na zemi obrovské cestovné tašky a s nožnicami v rukách sa chystali strihať. Vtedy Ori s krikom a za svetla baterky vybehol z úkrytu, hneď po ňom ja a a pustili sme sa za na smrť vystrašenými školákmi. Všetko, čo mali v rukách, zahodili na zem a utekali o život každý iným smerom. Po dvoch minútach dobehli k autu, naskočili dovnútra a čakali, čo sa bude diať. Už sme si na nich iba posvietili baterkami a bolo nám jasné, že sa viac neukážu. Sedeli tam bledí, prestrašení a bezradní.

O niekoľko dní sme vyzbierali posledné rastliny z poľa, vysušili ich a po dohode s Viktorom sme odcestovali. Ori na vojenskú správu, ja do Bratislavy. Moja prítomnosť v škole však nebola veľmi nutná, priateľka sa so mnou počas môjho pobytu vo Švajčiarsku rozišla, a tak som sa opäť vydal na cesty.

Namiesto záveru

Zo zdĺhavého procesu vyšetrovania vyšiel Viktor ako víťaz. Keďže je tvorivý umelecký typ, začal z ruží produkovať sériu ozdobných a úžitkových predmetov, určených na komerčný predaj aj umelecké prezentácie. K pôvodne plánovanému papieru pridal množstvo sošiek, kravát, ozdôb, kancelárskych potrieb a ďalších produktov, ktoré mu po viacerých konzultáciách na inšpektoráte a prokuratúre nakoniec povolili vyrábať. Pravidelne chodí na políciu a dostane tri kilogramy sušených ruží na spracovanie. Po týždni ide ukázať produkty, ktorých množstvo musí korešpondovať s množstvom dodanej suroviny. Odnesie si ďalšie tri kilogramy. Ako človek presvedčený o ceste, na ktorú sa vydal, vynaliezavo hľadá možnosti napredovať a bojuje proti tendenciám štátu označiť ho za nezdravý jav v spoločnosti.

Ori sa po krátkom pobyte doma, počas ktorého sa s ním rozišla jeho priateľka, vrátil do Švajčiarska. V blízkosti Álp si načas prenajal bývanie. Ja som sa zasa usadil v Bratislave, aby som ukončil štúdium a potom sa mohol vybrať za ním. Farma ostala opustená a ak Viktor nedostane príležitosť pokračovať, jej majiteľ sotva nájde niekoho, kto si ju prenajme. Všetko je však otvorené a nik z nás nevie, či sa naše cesty ešte niekedy v budúcnosti nestretnú.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO