Oľga Pietruchová, predsedníčka OZ Možnosť voľby:
Áno, túto výzvu jednoznačne podporujem. Mám obavy z toho, ako ľahko sa akceptovalo použitie vojenskej sily, dokonca sa hovorí o nasadení jadrových zbraní. Pritom rozsah konfliktu, ktorý môže vyvolať vojna v Iraku, sa dá len ťažko odhadnúť -- od rýchlej vojenskej operácie po zrážku civilizácií.
Nepochybne Husajn nepatrí k akceptovateľným vládcom, ale takých je na svete ešte vždy veľa. Podporovala som nasadenie ozbrojených síl voči Talibanu, ale vojna proti Iraku sa mi zdá vykonštruovaná, bez reálnych dôvodov ospravedlňujúcich vraždenie civilistov, žien a detí, ktorému sa v nijakej vojne nedá vyhnúť. Osobne som presvedčená, že po Afganistane sa predstaviteľom zbrojárskeho priemyslu USA a sponzorom amerického prezidenta zapáčil zvýšený obrat ich koncernov. No a potom je tu ešte ropa. Tam niekde treba podľa mňa hľadať skutočné motívy konania Bushovej administratívy.
Monika Beňová, podpredsedníčka Výboru NR SR pre
európsku integráciu: Deklaráciu Európskej ženskej loby môžem nepriamo len podporiť, pretože jej cieľ sa prakticky zhoduje s postojom Smeru k otázke Iraku. Prioritou Smeru je totiž práve tlak krajín a celého medzinárodného spoločenstva na dosiahnutie cieľa, odzbrojenia režimu S. Husajna, politickými prostriedkami a v rámci platných noriem medzinárodného práva, teda výlučne cez rozhodnutia OSN, respektíve Bezpečnostnú radu OSN.
Súhlasíte s tým, ako žena, aby sa Slovensko zapojilo do vojenskej akcie proti Iraku? Ak áno, za akých podmienok?
Oľga Pietruchová: Nie, nesúhlasím, ani ako žena, ani ako slobodný človek. Bola som zaskočená postojom vlády, ktorá sa bez ohľadu na názor verejnosti jednoznačne priklonila na stranu USA. Deklarovanie toho, že "Slovensko môže konečne zaujať principiálny postoj" mi pripadá trápne, veď principiálny postoj sa dá zaujať aj jasným NIE, ako to robí Nemecko. Skôr mám pocit, že vláda spláca USA rôzne formy podpory od pozvánky do NATO a jej potrebnej ratifikácie americkým Senátom cez pomoc pri zbavení sa Mečiara až po milióny korún, ktoré z USA natiekli do predvolebných grantov MVO a pomohli pravicovým stranám k víťazstvu vo voľbách.
Nepáči sa mi, že ako krajina vstupujúca do EÚ necítime ani štipku solidarity voči našim budúcim partnerom. Nemecko a Francúzsko patria k najväčším prispievateľom do rozpočtu EÚ, my iba natŕčame ruku a kričíme, že chceme viac. Tešíme sa z nemeckých a francúzskych investícií, ale nemáme ani toľko slušnosti, aby sme s nimi diskutovali o ich argumentoch a ich postoji k vojne v Iraku. Mám pocit, že postoj vlády nesvedčí o principiálnosti, ale skôr o jej servilnosti a nedostatku suverenity tohto štátu.
Monika Beňová: Tak ako Smer ako strana i ja ako podpredsedníčka Smeru som jednoznačne vyjadrila postoj, že vojenská akcia môže byť len tým posledným riešením, po vyčerpaní všetkých ostatných politických riešení a takisto výlučne po výslovnom rozhodnutí BR OSN v ďalšej, samostatnej rezolúcii.
Existuje podľa vás v otázke vojny a mieru rodová diferenciácia v pohľade mužov a žien?
Oľga Pietruchová: Určite. Dejiny ľudstva sú dejinami vojen a dejinami mužov. Ženy spravidla nevychádzajú z vojen ako hrdinky, nik im nedáva vyznamenania za zásluhy a nestavia pomníky. Ony a ich deti bývajú len obeťami, masakrované, ponižované a znásilňované. Životy ich synov sú často zbytočne obetované na oltár zištných záujmov tých, ktorí vojnu rozpútali. Najvýstižnejšie to okomentovala moja pätnásťročná dcéra vetou: Keby boli pri moci ženy, ľudia by nezomierali vo vojnách.
Monika Beňová: Je všeobecne známe, že ženy ako matky a manželky vnímajú vojnu negatívnejšie, keďže sú v nej nasadzovaní a ohrozovaní ich synovia či manželia. No nestavala by som to do takéhoto rodového rozdelenia. Postoj, že vojna nie je nijaké riešenie, či aspoň to najhoršie možné riešenie, dominuje u drvivej väčšiny ľudí, bez ohľadu na to, či ide o ženy alebo mužov.
Pozn. redakcie: Do ankety sme oslovili desať poslankýň NR SR. Žiaľ, do uzávierky z nich odpovedala len M. Beňová.
Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO
|
