Podľa čl. 37 ods. 4 Ústavy SR "právo na štrajk sa zaručuje. Toto právo nemajú sudcovia, prokurátori, príslušníci ozbrojených zborov a ozbrojených síl a príslušníci a zamestnanci hasičských a záchranných zborov."

Priamo z ústavy je teda právo štrajkovať odňaté v taxatívne vymenovaných prípadoch.

Navyše, v čl. 51 ods. 1 sa hovorí, že "domáhať sa, okrem iného, aj práva štrajkovať možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú". V slovenskom právnom poriadku neexistuje zákon, ktorý by upravoval štrajk vo všeobecnosti. Jediný právny predpis, ktorý upravuje len určitý druh štrajku je zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní.

V § 16 je upravený "štrajk v spore o uzavretie kolektívnej zmluvy" teda konkrétny druh štrajku.

Ďalej § 20 tohto zákona určuje, v ktorých prípadoch je štrajk nezákonný. Opäť sa tieto ustanovenia vzťahujú len na prípad štrajku v spore o uzavretie kolektívnej zmluvy, o ktorý nešlo v prípade štrajku železničiarov.

Vzhľadom na obmedzenie práva na štrajk upravené v čl. 51 Ústavy SR by sa mohlo na prvý pohľad zdať, že železničiari pri realizácii svojho práva štrajkovať stáli mimo zákona, keďže práva na štrajk sa možno domáhať len na základe zákona. O tento výklad sa opierali navrhovatelia v predmetných sporoch. S touto interpretáciou by bolo možné súhlasiť vtedy, keby išlo v prípade štrajkujúcich o štátne orgány, pretože podľa čl. 2 ods. 2 ústavy "štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon". Totiž štátna moc realizovaná prostredníctvom štátnych orgánov pochádza od občanov a štátne orgány ju majú a môžu používať len v takom rozsahu, v akom im bola zverená právnym poriadkom.

Lenže čl. 2 ods. 3 Ústavy SR hovorí, že "každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá". V prípade železničiarov nemožno aplikovať postup podľa čl. 2 ods. 2 ústavy, pretože aj keď sú organizovaní v odboroch, a tieto jednotlivé federácie majú právnu subjektivitu, sú to právnické osoby súkromné, nie štátne orgány a preto prichádza do úvahy jedine aplikácia čl. 2 ods. 2 ústavy. Keďže neexistuje zákonná norma, ktorá by železničiarom zakazovala štrajkovať a v čl. 37 ods. 4 ústavy majú toto právo zaručené, išlo v prípade štrajku vyhláseného 31. januára 2003 o 23,00 hod. o štrajk zákonný, legálny a dovolený.

Otvorenou zostáva otázka, či všeobecný súd môže v občianskom súdnom konaní zasiahnuť do hospodárskeho, resp. sociálneho práva občanov garantovaného ústavou a toto obmedziť a či vôbec rozhodnutie o prerušení štrajku je vykonateľné.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO