To nič, že mu pri zahraničnopolitických katastrofách jeho predchodcu a hroziacom ekonomickom kolapse krajiny iná možnosť v podstate neostáva. Dôležité je, že v neistom svete hospodárskej krízy a rastu nových mocností môžeme opäť uveriť v bezpečnú náruč transatlantického spojenectva. Bonus -- nie ako lokaji, ale partneri.

Pri takýchto hektických udalostiach môžeme pomaly zabudnúť na to, že pre NATO sa až tak veľa nezmenilo. Pripravovaná strategická koncepcia bude ďalším tackavým pokusom o hľadanie verejne prezentovateľného dôvodu vlastnej existencie. Proces rozširovania je dávno vo vleku geopolitických hier o sféry vplyvu, a vnútornej politiky pristupujúcich krajín, úloha Aliancie ako policajta a garanta mieru sa scvrkla na jej misiu v Afganistane. V ktorej s najväčšou pravdepodobnosťou zlyhá. Hľadanie zmyslu bytia je o to ťažšie, že moc sa vo svetovom systéme nezadržateľne presúva k iným centrám.

Načo NATO? Pre vlády krajín, ktoré sa snažia o vstup, je členstvo oficiálnym certifikátom "demokratickosti" a "prozápadnej orientácie". A tak trochu veria, že bude bezpečnostnou garanciou. Pre európskych členov je najmä zárukou, že si to Washington nerozmyslí a nevráti sa k unilateralizmu. Pre USA je novoobjavený entuziazmus pre alianciu spôsobom ako upokojiť, a nakloniť si európskych partnerov. Pre väčšinu nových mocností, hlásiacich sa k slovu, je predovšetkým prežitkom. Každý má inú odpoveď. A to je pre Severoatlantickú alianciu problém.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO