Manželke Rosario som poslal knihu "Geológia Kuby pre každého", ktorá je vynikajúcou biografiou prírody nášho ostrova počas stámiliónov rokov; kniha má krásne ilustrácie. Je to skutočný klenot dvanástich autorov, kubánskych vedeckých výskumných pracovníkov. Veľmi sa jej páčila.

S Danielom sme dlho hovorili o "slávnom" summite Amerík, ktorý sa bude konať 17.,18. a 19. v Puerto Espaňa, hlavnom meste Trinidad a Tobaga.

Tieto summity majú už svoje dejiny, ktoré sú vskutku dosť temné. Prvý z nich bol v Miami, hlavnom stredisku kubánskej kontrarevolúcie, blokády a špinavej vojny proti Kube. Uskutočnil sa v dňoch od 9. do 11. decembra 1994. Zvolal ho Bill Clinton, zvolený za prezidenta v r. 1992.

ZSSR sa rozpadol, a náš štát sa nachádzal uprostred špeciálneho obdobia. Počítalo sa s pádom socializmu aj v našej krajine, tak ako sa to stalo vo Východnej Európe.

Kontrarevolucionári si už balili kufre, aby sa víťazne vrátili na Kubu. Bush-otec prehral voľby hlavne v dôsledku neúspešnej vojny v Iraku. Clinton sa pripravoval na obdobie porevolučnej Kuby v Latinskej Amerike. Washingtonský konsenzus bol v plnej platnosti.

Špinavá vojna proti Kube bola takmer pred svojím víťazným zavŕšením. Studená vojna sa skončila víťazstvom Západu a svetu sa otvorila nová cesta.

Na summit v Miami v r. 1994 prišli nadšení prezidenti z Južnej a Strednej Ameriky, pozvaní Clintonom.

Na čele delegácie bol argentínsky prezident Carlos Ménem, s ním prišiel pravicový sused, prezident Uruguaja Lacalle, Eduard Frei s Kresťanskej demokracie Chile, bolívijský prezident Sánchez de Lozada, Fujimori z Peru, Rafael Caldera z Venezuely. Nebolo nič zvláštne, že prišiel aj Itamar Franco a Fernando Enrique Cardoso , jeho prezidentský nástupca, Semper z Kolumbie a Sixto Durán z Ekvádoru.

Zo Strednej Ameriky tam boli Calderón Sol z politickej strany ARENA v San Salvadore, a Violeta Chamorová, ktorá v rámci špinavej protisandinovskej vojny dostala kreslo prezidentky Nikaraguy vďaka Reaganovi a Bushovi.

Mexiko na summite zastupoval Ernesto Zedillo.

Summit v Miami mal za strategický cieľ, splnenie imperialistického sna -- dohodu o voľnom obchode -- od Kanady po Patagóniu.

Hugo Chávez, prezident Venezuely sa zúčastnil prvýkrát na summite v Quebecu v r. 2001. Nezúčasťňoval sa ich ani George W. Bush, ktorý zohral temnú ulohu na medzinárodnej sfére.

Dejiny chceli, aby náš národný hrdina José Martí a bojovník za nezávislosť Kuby, zažil prvú veľkú hospodársku krízu kapitalizmu USA, ktorá trvala až do r. 1893. Bol si vedomý, že ak sa Latinská Amerika ekonomicky spojí s USA, bude to znamenať koniec kultúry a nezávislosti národov tohoto kontinentu.

V máji 1888, prezident USA poslal národom Ameriky a Havajského kráľovstva v Pacifiku pozvánku Senátu a Komory reprezentantov na medzinárodnú konferenciu, na rozhovory o reálnosti prijatia spoločnej striebornej meny, ktorá by bola povinným platidlom pri recipročných obchodných transakciách vo všetkých štátoch Ameriky.

Určite, že všetci členovia Kongresu si preštudovali dopodrobna dôsledky takého opatrenia.

Takmer po dvoch rokoch medzinárodná americká konferencia, ktorej časťou boli aj USA, odporučila zaviesť medznárodnú menovú jednotu, a aby ako základ tejto meny, bola vyrazená jedna alebo dve kovové mince, ktoré by sa mohli používať v krajinách Ameriky.

Nakoniec, po dlhšom čase, tak ako to popisuje José Martí, delegácia USA to predložila Medzinárodnej menovej komisii ako "fascinujúci sen, ktorý by sa nemohol uskutočniť bez súhlasu ostatných štátov sveta". Odporučila, aby sa na razenie mincí používalo zlato a striero.

Bola to akoby predtucha toho čo príde za 55 rokov, keď Bretton Woods udelil USA privilégium vydať papierové devízy, a zároveň používať zlato a striebro.

Vtedajšia hospodárska kríza podnietila Josého Martího ku vypracovanie politickej analýzy -- nič fascinujúcejšie som predtým nečítal -- ktorá bola publikovaná v New Yorku v časopise Revista Ilustrada, v roku 1891, a v ktorej sa rozhodne zasadzuje proti takému riešeniu.

Daniel, počas návštevy, mi odovzdal niektoré body, ktoré sa diskutujú predtým, ako budu zahrnuté do záverečnej deklarácie summitu v Puerto Espaňa.

OEA udáva tóny z pozície stáleho tajomníka summitu Amerík: túto úlohu jej pridelil Bush. Dokument má 100 paragrafov -- zdá sa, že táto inštitúcia má záľubu v okrúhlych číslach -- myslí si, že tým ho urobí dôležitejším. "Bod za každý krásny rým tejto poézie".

V skutku tam bolo veľa neakceptovateľných konceptov. Bude to krst ohňom pre národy Karibiku a Latinskej Ameriky. Žeby sa jednalo o návrat späť? Blokáda a okrem toho vyčlenenie po 50 rokoch vytrvalosti?

Kto bude zato zodpovedný? Kto sú, čo požadujú teraz naše vyčlenenie? Je to nepochopiteľné, že časy, kedy nás vyčleňovali, sú už dávno za nami? V deklarácii, podpísanej hlavami štátov, musia byť určite dôležité rezervy, aby bolo možné pochopiť, že aj napriek modifikáciám, dosiahnutým po tvrdých debatách, existujú idey, ktoré sú pre nich neprijateľné.

Kuba vždy preukázala ochotu ponúknuť -- aj pri nových skutočnostiach -- maximum spolupráce v diplomatických aktivitách s krajinami Karibiku a Latinskej Ameriky. Vedia to dobre tí, ktorí to majú vedieť, ale nemôžu od nás žiadať, aby sme boli ticho, keď sa jedná o zbytočné a neprípustné ústupky.