Médiá citujú poradcu srbského premiéra, podľa ktorého je vojna legitímnym nástrojom zabránenia separatizmu. Čo znamená táto situácia z medzinárodnopolitického hľadiska? Jochen Bittner v nemeckom Die Zeit zhrnul následky do troch bodov.

Po prvé, Spojené štáty v najbližších týždňoch znásobia tlak na EÚ a NATO, aby politicky a vojensky podporili snahu provincie o nezávislosť. Politicky rýchlym uznaním nezávislosti, vojensky súhlasom s tým, aby v prípade konfliktu zasiahlo asi 16 000 vojakov NATO rozmiestnených v oblasti. „Teraz musíme urobiť ďalší krok“, cituje Bittner šéfku americkej diplomacie Condoleezzu Rice na minulopiatkovom stretnutí ministrov zahraničných vecí krajín NATO v Bruseli. „Nepomôže nám, ak budeme odkladať rozhodnutia, ktoré musíme urobiť.“ Pre Washington je jednoducho otázka Kosova otázkou národného sebaurčenia.

Po druhé, ruský prezident Vladimír Putin bude samostatnosť Kosova a jej uznanie krajinami EÚ chápať ako ďalší útok na sféru vplyvu Moskvy. Len tak bude môcť tento „ďalší krok“ vnútropoliticky predať. Moskva sa historicky považuje za ochrancu Srbska, a to stratí nezávislosťou Kosova ďalšiu časť svojho územia. V modernej histórii Európy je takýto prípad bezprecedentný. A Putin nedá nezávislosti Kosova v Bezpečnostnej rade OSN nikdy oficiálne požehnanie. Pre Moskvu je skrátka otázka Kosova otázka urazenej politickej hrdosti.

A nakoniec, pokiaľ ide o Európu, tá nemá voči Balkánu zďaleka také emocionálne pocity ako Washington či Moskva. Diplomatického sprostredkovateľa z nej okrem toho robí aj geografická blízkosť. Nik v Nemecku, Francúzsku či Taliansku nemá záujem na novom konflikte v bývalej Juhoslávii. Brusel by z rozhádaných obyvateľov Balkánu omnoho radšej urobil pokojných príslušníkov spoločného trhu. Aj preto sa teraz zo všetkých síl snaží zjednotiť postoj členských krajín. V pondelok bolo v Bruseli stretnutie ministrov zahraničných vecí, na ktorom presviedčali šéfov diplomacií tých členov, ktorí by mohli mať škrupule uznať Kosovo. Hovorí sa najmä o Cypre. Prirodzene, ostrov sa obáva, že by sa vytvoril precedens na riešenie separatistických konfliktov – vrátane jeho vlastného problému so Severným Cyprom. Informácie z prostredia EÚ naznačujú, že postoj Nikózie je zatiaľ tvrdý: „Argument, že Európa musí byť v tejto otázke jednotná, nás vôbec nezaujíma.“ Pre EÚ je otázka Kosova otázkou politickej dôveryhodnosti a spoločnej sily.

Ako však uzatvára Bittner, je to pre Európu aj šanca. A to, aby boli európske otázky riešené ako európske. Časy zástupných konfliktov Moskvy a Washingtonu, riešených na pôde východnej Európy, by sa už mali nadobro skončiť. Kosovo je, či sa nám to už páči alebo nie, predovšetkým náš protektorát. Britský minister zahraničných vecí David Miliband to vo víkendovom Herald Tribune vyjadril úplne presne: „Je to súčasť Európy, a tak musia európske krajiny ukázať skutočnú schopnosť viesť. Deväťdesiate roky nám ukázali, kam to vedie, keď má Európa založené ruky.“

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO