Poskytnutie úveru africkým krajinám a súčasne zabezpečenie väčšiny projektov prakticky na kľúč sa osvedčil Číňanom aj v Tanzánii, Gabune, Etiópii, Pobreží Slonoviny, Togu a Mali. Nemajú problém so zabezpečením dostatku pracovných síl. Prichádzajú s vlastnými robotníkmi, technikmi, inžiniermi, projektantmi. A keď sa projekt dokončí, dodávateľ zaškolí aj domáci obslužný personál. A toto všetko dostanú africké krajiny za zlomok ceny, ktorú by museli zaplatiť európskym alebo americkým dodávateľským firmám.

Pekingu však nejde v Afrike len o zabezpečenie základných surovín pre svoj priemysel. Afrika je pre čínske podniky aj odbytovým územím. Ich výrobky sú lacné a preto zodpovedajú kúpnej sile väčšiny Afričanov. V boji o Afriku sú na strane Číňanov základné strategické výhody. Krajina má devízové rezervy vyše 1,4 bilióna USD, prebytok čínskej zahranično-obchodnej bilancie bol vlani vyše 170 miliárd USD. Medziročný rast čínskej ekonomiky je už viac rokov najmenej 9-% a v poslednom období dokonca viac ako 10-%.

Krajina má obrovský rezervoár pracovných síl. Ako veľká výhoda sa v čínskom prípade v boji o čierny kontinent ukazuje riadenie veľkých firiem "jedným dirigentom". Na rozdiel od sólových vystúpení amerických podnikov, čínske môžu konať synchrónne. O európskych konkurencii dvom hlavným súperom, Číňanom a Američanom, sa v Afrike v podnikateľskej sfére nedá prakticky hovoriť.

EÚ donedávna zápasila s formulovaním zásad spoločnej politiky voči africkým krajinám. Ale tam, kde nie sú vyjasnené politické prístupy, nemôže byť reč ani o koncepčnej blokovej hospodárskej politike. A kde chýba hospodárska politika neexistuje ani energetická politika. Čínsko-africké vzťahy nie sú zaťažené nijakým dedičstvom minulosti, na rozdiel napríklad od Európy. Otázkou je či sa rozvoj vzťahov s Afrikou má riešiť veľkými ťažkopádnymi summitmi.

Individuálny nemoralizujúci a dynamický prístup Číny k africkým štátom je preto oveľa efektívnejší.

Plné znění článku TASR: "Čína jasne víťazí pri získavaní ropy z Afriky" ZDE