Stav médií je iba prejavom fungovania spoločnosti

22. 9. 2006 / Igor Daniš

Nechcem sa vraciať k rozoberaným kauzám masmédií, ale chcel by som pdotknúť k tomu niekoľko ešte nezaznených poznámok: V ČT ako aj v iných masmédiách, ale u nich to môže byť pochopiteľné (presne tak sa skutočnosti dejú aj na Slovensku), na vyjadrenie objektívnosti sa poskytuje hlas tzv. nezávislým analytikom. Tí sú však zástupcovia súkromných spoločností, ako banky, investičné spoločnosti apod., sledujúcich vlastné záujmy. Je zarážajúce, že novinári si to neuvedomujú. Samozrejme na zabezpečenie objektivity, okrem poskytnutia názorov dvoch protichodných strán alebo palety názorov, by nezávislí analytici mali pochádzať z akademických kruhov, kde sa predpokladá ich zamestnanecká finančná závislosť na viacerých zdrojoch -- štát, súkromné spoločnosti, študenti. Druhá poznámka smeruje k podivu, prečo novinár nepracuje jedným zo základných princípov: Padni komu padni. Prečo im tento princíp nie je prirozdenou cestou (vzdelávaním, výchovou) vštepovaný? Prečo vlastne túžia byť novinármi.

Nespomínajúc zahltenie mediálneho prostredia výmenami vedomostí a názorov čitateľov pripomínajúcich debaty Kosa a Malinu (aby som si vypožičal skvosty z Příběhu inžinýra lidských duší od Škvoreckého).

V ČT je síce vyzdvihovaný V. Moravec, ale ani on neprekonáva myšlienkový marazmus tejto inštitúcie. Je síce bezprostredný, požívajúci rešpekt, ale jeho otázky nevybočujú z rámca nadbiehania odpovede. Českí novinári nekladú logické otázky o fungovaní toho či onoho systému, ale citujú názory ostatných novinárov alebo politikov. Českí novinári nejdú po faktoch, ale sledujú vopred pripravený kľúč podávania otázok. Českí novinári sa správajú ako keby všetkému rozumeli, pričom z ich práce (mimo základnej spravodajskej) sa takmer nič nového nedozvieme -- čo by malo byť prvoradou úlohou ich profesie. Českí novinári "kvázi" otázkou konštatujú stav alebo vyslovia (subjetkívny) názor, v drtivej väčšine blízky jednému politickému uskupeniu alebo nepriaznivý opačnému politickému uskupeniu, a následne sa opýtajú hosťa či súhlasí s daným stanoviskom a názorom: Analytici konštatujú, že .... Čo s tým mienite urobiť? Dobre, strana X stále odmieta Vaše konštruktívne návrhy. Ako si s tým ale(!) poradíte? Atď. To sa netýka iba politickej scény, podobným spôsobom sa rozhovory vedú i v iných oblastiach. Ak sa z rozhovoru divák alebo čitateľ nič prekvapivé, nové, odhaľujúce nedozvie, potom k čomu taký "komunistický", "aparátčnický" rozhovor vlastne slúži?

Pokiaľ v ČT nie sú peniaze na zamestnanie dostatočného počtu ľudí, ktorí by vyhľadávali a triedili informácie a pripravovali kvalitné podklady (informácie, súvislosti, vývoj), nenechávali všetko na schopnostiach mladých novinárov, ich úsudkoch a vedomostiach (možno i napriek želaniu šéfredaktora), ako si potom ČT dovolí rozširovať svoje vysielanie o ďalšie kanály? Čo je vlastne jej poslaním?

V "správnych" českých médiách som ale ešte nevidel takú nehoráznosť ako si dovolil na Slovensku seriózny denník Sme (stále nám ide o seriózne spravodajstvo), keď v minulosti dvojstrannu venovanú výlučne spravodajstvu o smrti švédskej ministerky ZV Anne Lindhovej popretkávalo reklamou na dôchodkovú reformu sloganmi typu: S nami si užijete starobu, S nami budete žiť dlhšie a pod. (Požiadal som vtedy šéfredaktora - bývalého disidenta a spisovateľa, o ospravedlnenie z neuveriteľnej amorálnosti, nestalo sa.)

Nerád sa vraciam k voľbám, ktorých výsledok na Britských listoch výstižne pomenoval Jiří Pehe, ale k tomu neuveriteľnému humbuku a rozdeleniu spoločnosti. Je nutné z hľadiska poznánia národa a jeho vlastností dodať, že v ich ideovej podstate sa nejednalo o nijak zvlášť závratné myšlienkové spory o smerovaní spoločnosti. Český národ hrdý na svoju vzdelanosť a chytrosť iba kopíruje staré myšlienky, snáď už aj ideologické klišé, na pravicovej scéne alebo trvá na úspešných konzervatívnych pozíciach ľavicovej politiky. Až na nový element na politickom nebi vo svete - Strany modrej trávy. Pýtam sa: Navrhujú jednotlivé strany a ich ideológovia (filozofovia; ako ďaleko sa nachádza Miloš Zeman od Helmutha Schmidta) výnimočný, odlišujúci model pre spoločnosť ako sú označované modely napr. vo Švédsku, Fínsku alebo v Singapure. Kde je ospevovaná česká tvorivosť, chytrosť? Nie je politika prejavom stejnorodého myslenia, preberania myšlienok, podobne ako sa prejavuje celá spoločnosť, kde myšlienková sloboda (nemienim tým slobodu napodobňovania a bohorovania vzorov z cudziny) je vždy s pohŕdavým úsmevom odsunutá na vedľajšiu slepú koľaj. (Na Slovensku okrem potierania myšlienkovej slobody, či skôr úplného nepochopenia myšlienkovej slobody, sa k tomu navyše pripojuje nutnosť diktovať čo a ako robiť a hovoriť -- ako sa s tým jedinec vysporiada, v tom potom tkvie jeho sloboda. Česká spoločnosť postrádaním tohto "nedostatku" je omnoho slobodnejšia.).

České verejné myslenie vôbec nie je vystavené celosvetovým diskusiám. Nahmátkou spomeniem knihu Normana Finkelsteina Prúmysl holokaustu, ktorá bola do češtiny preložena šesť rokov po vydaní, prekladoch do množstva jazykov a svetovej diskusie o jej obsahu. Z umleckej literatúry sa do češtiny prekladá iba torzo. Pritom nijaká cenzúra - nepriateľ, nekladie neprekonateľné prekážky. Čo sa vie v Čechách (alebo aj na Slovensku, pretože tu existuje spoločný trh), o čom píše, čo odhaľuje a čím priťahuje a šokuje napríklad Houellebecq. Sú dostupné na československom trhu filmy Costa-Gavrasa alebo Julia Medema? Ako môžeme hovoriť o kríze súčasnej českej literatúry, keď česká literárna verejnosť vie minimum o súčasnom španielskom, francúzskom alebo talianskom literárnom dianí?

Ostatne čitatelia Bristkých listov (či LtN) rozdiel v témach a v diskurzoch prebiehajúcich v Česku a vo svete môžu pozorovať denne.

Máme iné problémy: Ešte 20 rokov po páde komunizmu sa v spoločnosti vedie hon na čarodejnice a to na bývalých spolupracovníkov tajnej polície. Uvedomme si, že už nejde o spôsoby cudzincov -- teda nemeckých fašistov, ruských komunistov a ich prívržencov, ale vlastné české. Po prvé, spolupracovníci ŠTB neboli priamymi aktívnymi pracovníkmi ŠTB. Po druhé, nie je isté, či skutočne v rámci byrokratickej aktivity boli dotyční ľudia spolupracovníci (škandály spojené s omylmi, riadenými manipuláciami a fanatickými zavrhnutiami prebiehajú aj na Slovensku). Po tretie, nižší manažment KSČ ako aj radoví členovia boli hlavní kádrováci ľudí, určovali ich bytie, mala v náplni práce bonzovanie a udavačstvo, boli privilegovanou triedou. Prečo nie sú ich mená uvádzané na verejnosti? Po štvrté, zmyslom lustrácií bolo poskytnutie rovnosti príležitostí, dať šancu nepriveligovaným. Šance vo verejnom živote sa vyrovnali po dvoch troch rokoch. Kontraproduktívne bývalí privilegovaní odsunutím z politického kolbišťa sa vrhli na podnikanie, odkiaľ ovplvňujú politiku omnoho efektívnejšie. Či snáď môže politickú stabilitu a demokraciu narušiť napríklad nevylustrovaná osoba na zastupiteľstve v stredne veľkom meste?

Vráťme sa do minulosti: Ekonomická transformácia prezentovaná hlavným ideológom Klausom bola založená na ospevovanej m Posledný vývoj a stav v masmédiách a zvlášť verejnoprávnych by sa nemal brať len ako nevyzralosť a manipulovanie verejnou mienkou, dočasný zlý stav žurnalistiky momentálne čakajúci na prebratie sa z kómy, pretože to by sa v dlhobejšom rámci -- tak ako sa to deje, nemohlo obísť bez širšieho konsenzu medzi elitami a bez širšej celospoločenkej akceptácie. Inak by si konať ako konajú dotyční "opinionmakers" nemohli dovoliť. yšlienke uťahovania opaskov, nevyhnutnej deštrukcie (bez deštrukcia a rozbitia nebude pokrok! ), nie ideách zlepšovania, upravovania, zeefektívňovania, stupňovania, stavania. Čo to bol/je za nezmysel? Aká švejkovina to bola? Najprv hladovať a ničiť, potom rásť?! Okrem toho, Klausove idey a heslá boli štandardnosť, normálnosť, stejnorodosť, priemernosťt; a v rámci nich(!) slobodný rozvoj. (Musím sa však priznať, že ako mladík som bol vstúpencom tejto ideológie.)

Áno, česká spoločnosť, myslenie je založené na stejnorodosti, kopírovaní cudzích myšlienok, známkovaní. Tvorivosť? Chce snáď niekdo tvrdiť, že veľký záujem o Čechy pretavaný do turistického ruchu, je spôsobený českými pamiatkami, dielami českého umu?

V čom spočíva domnelá výnimočnosť českosti? Navýstižnejším jeho vyjadrením je postava Václava Havla a jeho osudu v 20. storočí. Václav Havel absurdný dramatik (a jeho diela mám rád), vodcovská postava odboja (disent), začo sme mu dodnes všetci vďační, v slobodných pomeroch obyčajným priemerným politikom bez zaujímavých myšlienok. Václav Havel nebol zo svojej podstaty, vnútorne, absurdným dramatikom života ako je dodnes chápaný vo svete, ale sociálnym absurdným dramatikom (ako raz správne poznamenoval nemenovaný maďarský spisovateľ). Od pádu výnimočných okolností -- komunizmu, píše knihy, ale niet čo čítať. Jeho slová sú ale brané na piadestál. Je svetovou autoritou. A tak počúvame myšlienky priemerného intelektuála, ktorého kolegom sa inak v normálnych pomeroch priestoru nedostáva.

Výnimočnosť Václava Havla bola určená vonkajšími okolnosťami. Keď zmizli, stratil sa aj on. Obdobne česká výnimočná identita (myslím na umenie, literatúru, myslenie, vzdelanosť, dejiny) bola určená vonkajšími okolnosťami (Nemeckom, Ruskom, komunizmom, Slovenskom). Keď zmizli, odhalila sa neuveriteľná priemernosť.

Milan Kundera v polemike v roku 1968 v článku "Radikalismus a exhibicionismus" písal o Havlovom neustálom preťažovaní nádeje a normálnosti.. Okrem iného napísal: "Václav Havel byl od počátku své mladosti jednoznačně odmítán česko-stalinským světem, do něhož se zrodil, a také on tento svět jednoznačně odmítal: nevcházel s ním na žádný kompromis....ale právě Havel napsal výbornou Zahradní slavnost....Pozice člověka, který stojí tváří v tvář nenormálnímu světu a klade mu (s rafinovanou naivitou) své normální otázky, aby ho takto demaskovat, to je základní Havlova sebe-vize, jeho prvotní sebeprojekt, jeho, jak by řekli existencialisté, púvodní volba. Tato pozice je plodným (i jediným) zdrojem jeho dramatického vidění, je to něco, bez čeho by Havel nebyl Havlem. Da-li se však "nenormální svět" loni v lednu do pohybu, Havel tomuto pohybu nemúže přiznat významnost, převratnost či objevnost, protože by jeho základní postoj (sebeprojekt) ztratil své oprávnění.....Však také Havel nemá ny mysli jakýkoli čin, nýbrž -- jak se říka -- riskantní čin...Takto se postoj púvodně ryze mravný (odmítnutí nespravedlivého světa) zvrátil v ryzí mravní exhibicioinsmus....Na rozdíl od rozumných (což v jeho řeči znamená zbabělých)...Předhánějí se tu vedle sebe v podivuhodném sousedství dlouholetí obžalovatelé režimu, pohánění neukojitelnou žízní po mravním zadostučinéní, i bývalí modrokošilatí horlivci, pohánění pocitem špatného svědomí a touhou překřičet svou minulost. V těchto závodech se výkony měří velice primitivním kritériem: vyhrává ten, kdo se prokáže činem (slovem) radikálnějším, smělejším, riskatnějším..."

Dnes namiesto Havla môžeme dosadiť celú českú spoločnosť. Nádej zanikla, normálnosť vládne.

Vytisknout