Nemáme dôvod tváriť sa, že sme spokojní

20. 11. 2009 / Juraj Marušiak

To však neznamená, že máme dôvod tváriť sa, že sme spokojní. Ak má Slovensko napredovať ďalej, nemôže byť zahľadené samo do seba. Nemôže sa porovnávať so sebou samým spred desiatich alebo nebodaj dvadsiatich rokov. Musí sa porovnávať s vyspelým svetom a klásť si výzvy do budúcnosti. Ak sloboda nemá stratiť svoj obsah, musí byť považovaná za samozrejmosť, za ten inštitucionálny a kultúrny rámec, v rámci ktorého a s využitím ktorého občania presadzujú svoje záujmy a potreby. Takisto nezávislá štátnosť existuje nie preto, aby sme za ňu donekonečna niekomu vzdávali vďaku, ale je pre nás nástrojom, prostredníctvom ktorého sa má Slovensko stať dôstojným miestom pre život všetkých jeho občanov bez ohľadu na národnosť, politické presvedčenie, rasu, pohlavie, ale aj sociálne postavenie.

Aj keď sa to môže mnohým zdať ako nedávna minulosť, v skutočnosti dvadsať rokov predstavuje život jednej generácie. Dvadsať rokov trvala prvá Československá republika, dvadsať rokov predstavovalo epochu medzi nastolením komunistického monopolu moci a prvým pokusom o jeho povalenie, dvadsať rokov takisto trvalo od okupácie krajiny po definitívny koniec normalizačného režimu. Dvadsať rokov je veľa v živote krajiny i v živote jednotlivca.

Práve vďaka slobode, ktorá sa po novembri 1989 stala každodennou súčasťou nášho života, si nemyslíme, že dvadsiate výročie zamatovej revolúcie by malo byť príležitosťou pre sebauspokojenie. Získaná sloboda, bez ktorej a mimo ktorej si nedokážeme predstaviť budúcnosť svoju ani svojej krajiny, nám dáva právo byť nespokojní. Práve vďaka tomu, že chceme a dokážeme myslieť a konať slobodne, vidíme, koľko Slovensku chýba k tomu, aby sa obsah cieľov, ktoré si spoločnosť v novembri 1989 vytýčila, naplnil reálnym obsahom.

Práve naopak, znepokojuje nás narastajúca apatia, nechuť uvažovať o nových výzvach. Politické elity aj médiá sa nás každodenne snažia presviedčať, že neexistuje alternatíva k existujúcim riešeniam. Z politiky sa vytráca obsah, politický zápas prestáva byť súperením odlišných predstáv o budúcnosti krajiny a zvrháva sa na súboj finančných a podnikateľských skupín. Reálny dialóg sa nahrádza politickým marketingom. Hoci Ústava SR garantuje slobodu slova, namiesto diskusie o zásadných otázkach, ktoré majú dlhodobý vplyv na budúcnosť štátu aj jednotlivca, ako bola napr. dôchodková reforma, sme svedkami jej absencie a snahy o jej potieranie. Sú občania, vystavení masívnemu tlaku propagandy a zosmiešňovaniu každého odlišného názoru, alebo rozoštvávaniu obyvateľstva na národnostnom princípe skutočne slobodní? Je tragické, že sa k takýmto metódam uchyľujú politické sily, ktoré za svoju agendu považujú ochranu slobody a ľudských práv, alebo ochranu národno-štátnych záujmov Slovenska.

Partikulárne záujmy sú permanentne povyšované nad záujmy občanov, ako sme toho svedkami nielen pri arogantom postupe moci v prípade vybudovania skládky odpadov v blízkosti ľudských obydlí v Pezinku. Znepokojuje nás najmä to, že príslušníci navzájom prepojených politických a podnikateľských elít nenesú žiadne dôsledky ani za tie činy, ktoré sú v evidentnom rozpore so zákonom. Znepokojuje nás, že azda žiadna významnejšia „kauza“ uplynulých dvadsiatich rokov nebola dostatočne vyšetrená, nieto ešte potrestaná. Naopak, politické špičky sabotujú prijatie základných noriem, ktoré by posilnili dôveru občanov v štát, ako napr. zákon o preukazovaní pôvodu majetku. Znepokojuje nás nízka dôvera občanov vo vymáhateľnosť práva a celkovo v justíciu, keď sa pre prieťahy v súdnictve, činnosť exekútorov, šikanovanie nepohodlných sudcov a korupčné škandály osôb, ktoré by mali garantovať fungovanie právneho štátu, mnohí občania musia zamýšľať, či je vôbec naplnené jedno zo základných ustanovení Ústavy SR, hovoriace o rovnosti všetkých pred zákonom a či toto ustanovenie ich najvyšší predstavitelia vôbec poznajú.

Pokiaľ politické elity v čase narastajúcej ekonomickej krízy nepovažujú za svoju prioritu otázky ekonomického vývoja, nediskutujú o tom, ako zabrániť prehlbovaniu sociálneho a ekonomického prepadu a ako naštartovať vyváženejší rozvoj krajiny, ale za svoju prioritu považujú súperenie o prostriedky z európskych fondov, musíme sa opýtať, do akej miery im záleží na osude vlastnej krajiny. Ako je možné, že sú občania neustále šikanovaní narastajúcou byrokraciou v situácii, keď štát nielenže zlyháva pri plnení tých ustanovení Ústavy SR, ktoré hovoria o bezplatnom prístupe k školstvu a zdravotníctvu, ale otvorene odmieta zodpovednosť za sociálne postavenie svojich občanov? Je možné ešte hovoriť o slobode, pokiaľ politické špičky tvrdia, že jedinou funkciou štátu, ktorý existuje z daní všetkých občanov, je jeho represívna funkcia?

Popri rovnosti, bez ktorej je sloboda jednotlivca nemysliteľná, sú to aj hodnoty solidarity, ktoré garantujú občanovi jej každodenné naplnenie. Nárast egoizmu vyvolávaný politikou prehlbovania sociálnych rozdielov môže v budúcnosti viesť k takej polarizácii spoločnosti, ktorá bude viesť k posilňovaniu represií a k úplnému vyprázdneniu obsahu pojmov sloboda a demokracia.

Sme teda konfrontovaní s reálnou hrozbou, že občania o slobodu, získanú v roku 1989, napokon prídu. Nenechajme si preto nahovoriť, že rozhodovanie o našich najzákladnejších záujmoch, ako sú otázky ekonomiky, sociálnej politiky či vlastnej bezpečnosti, sú výlučnou doménou odborníkov, ktorí sa nemusia nikomu za svoje konanie zodpovedať. Autori podobných myšlienok totiž útočia na základné posolstvo novembra 1989, ktorým bolo „vziať veci do vlastných rúk.“

Práve výzva, aby sme vzali veci do vlastných rúk, je to, čo bolo aktuálne rovnako pred dvadsiatimi rokmi, ako aj dnes. Rovnako ako pred dvadsiatimi rokmi, aj pre dnešok platí, že svoju slobodu a ľudskú dôstojnosť nebudeme mať, pokiaľ o ne nebudeme viesť každodenný zápas. Naším úmyslom je vyzvať občanov k dialógu o budúcnosti Slovenska. Cieľom má byť obnova dôvery občanov vo vlastnú budúcnosť, v štátne inštitúcie, ktoré žijú z ich daní, a v prvom rade – dôvery ľudí samých v seba. Pokiaľ základom fungovania spoločnosti nie je dôvera, zákonite sa ním stáva strach a represia. Práve takémuto režimu občania v novembri 1989 povedali „dosť.“

Vzhľadom na to, že súčasné politické elity zlyhávajú pri plnení tých úloh, ktoré považujeme za ich prvoradé poslanie a ktoré v našich očiach predstavujú naplnenie myšlienok novembra 1989, našu výzvu adresujeme nie im, ale všetkým občanom Slovenska, ktorým osud vlastnej krajiny nie je ľahostajný.

Signatári:

Martin Braxatoris (Bratislava), Zdenek Dekický (Želiezovce), Ján Hradiský (Slovenská Ľupča), Tomáš Kakula (Bratislava), Juraj Marušiak (Institut politických věd, AV SR, Bratislava), Miroslav Pazdziurko (Liptovský Mikuláš), Vladimír Sečanský (Bratislava), Peter Šimšík (Levice)

Vytisknout