Starostlivé zinscenovanie prechodu moci naznačuje aj spôsob, akým Brown nastúpil na čelo Labouristickej strany (a tým si otvoril dvere k premiérskemu kreslu). Cez víkend sa neuskutočnili žiadne skutočné voľby – Brown nemal protikandidáta. Kandidát ľavicového krídla strany, John McDonnell, kritik Blairovej politiky a podporovateľ Robina Cooka, ktorý odišiel z postu predsedu Dolnej snemovne na protest proti invázii do Iraku, bol bezpečne odstavený ešte v kampani. Pravdepodobne by nemal šancu na úspech (hoci pár dní po oznámení kandidatúry mu niektoré prieskumy dávali až 20 % podporu v kolégiu voliteľov), no jeho protikandidatúra mohla aspoň vyniesť na povrch niektoré nepríjemné otázky o Iraku, britskom ekonomickom a sociálnom systéme, či Brownových plánoch a vyvolať politickú debatu. Takto bola kampaň len PR akciou jedného muža – pod heslom „Gordon Brown pre Britániu“ – so zastaveniami vo Washingtone (u „veľkého spojenca“), Bagdade (symbolická „ukážka odvahy“) a teatrálnym finále v Manchestri.

Lojálny podporovateľ

Brown bol po celé svoje pôsobenie vo vláde lojálny Blairovej politike. Hlasoval za útok na Irak a z postu ministra financií ho podporil aj dostatočnými zdrojmi. Ronan Bennett v komentári pre denník The Guardian cituje jeho vyhlásenie z roku 2005, kedy počet civilných obetí v Iraku rástol, krajinu trhalo sektárske násilie a legitimitou invázie otriasali dôkazy o falošných argumentoch za jej podporu, no i škandály okolo mučenia v spojeneckých väzniciach: „Myslím, že to, čo sme spravili, bolo potrebné. A to, čo musíme naďalej robiť v medzinárodnom boji proti terorizmu, je nevyhnutné.“

Brown, podobne ako Blair, tiež patrí medzi podporovateľov britského projektu zbrojenia, ktorého neviditeľnejším (a najnezmyselnejším) prvkom je plán stavby nových nukleárnych ponoriek Trident. V čase, keď obmedzený rozpočet neumožňuje dostatočne financovať sociálne programy, neváha vydať 75 miliárd libier na stavbu jednej ponorky. Argumentom je „národná bezpečnosť“ vo svete „ohrozovanom islamským terorizmom“. Nik zatiaľ nevysvetlil, ako znížia jadrové ponorky riziko vyvolávané biedou a politickou nestabilitou v málo rozvinutých regiónoch sveta, segregáciou spoločnosti „bohatými“ krajinami, či hroziacimi environmentálnymi katastrofami... Zdá sa, že v pohľade na medzinárodné prostredie bude Brownova Británia stále viac „americkým Marsom“ než „európskou Venušou“.

Dve tváre „úspechu“

Za najväčší Brownov úspech sa však považuje „postavenie silného sociálneho systému a konkurencieschopnej, dynamickej britskej ekonomiky“. Pravdou je, že po ekonomickej a sociálnej mizérii konca thatcheristickej vlády priniesli labouristi pozitívne zmeny. Britská ekonomika dokázala naskočiť na ekonomický boom sektora služieb (najmä finančných služieb) a vykazuje veľmi dobré makroekonomické výsledky. Lenže je očividné, že z tohto hospodárskeho rastu neprofitujú všetci rovnako – niektorí dokonca vôbec.

Podľa oficiálnych štatistík je jedna pätina obyvateľov v pásme chudoby – v roku 1979 to bolo 13 %. Situácia je ešte horšia medzi etnickými menšinami – v pásme chudoby žije 58 % Britov ázijského pôvodu, a 40 % Britov afrického pôvodu. V roku 2006 narástol počet chudobných detí o 200 000 a dosiahol celkovo 3,8 milióna. To všetko pri zvyšujúcom sa počte milionárov a raste ich kombinovaného bohatstva. Hoci „chudobný v Británii“ a „chudobný v Afrike“ zďaleka neznamená to isté, čísla jasne naznačujú rozširujúce sa rozdiely v príjmoch i životnej úrovni. Hoci Blairova vláda zaviedla minimálnu mzdu a daňové zvýhodnenia pre najchudobnejších, nárast nepriamych daní (ktoré financujú výpadky v príjmoch spôsobené nízkymi priamymi daňami, najmä pre najbohatších) v skutočnosti robí rodiny s najnižším príjmom ešte chudobnejšími.

Britská ekonomika ako celok profituje z faktu, že Londýn je jedným zo svetových finančných centier. Lenže musí za to aj platiť. Daňová politika skutočne „vychádza v ústrety“ najbohatším investorom, a to až do tej miery, že vyvoláva znepokojenie aj medzi tými, ktorí z nej profitujú. Nicholas Ferguson, šéf veľkej britskej investičnej skupiny SVG Capital, pred niekoľkými týždňami pre Financial Times povedal, že sa cíti „nepohodlne“ kvôli faktu, že platí nižšie dane (v percentuálnom vyjadrení), ako jeho upratovačka. Zdá sa, že ani v tomto nemožno v britskej politike očakávať zásadný obrat. Brown – premiér bude rovnaký ako Brown – minister financií.

Euroskeptickejšia Británia

Ak v niečom môžu nastať zmeny, tak je to európska politika Británie. Brown je považovaný za „euroskeptickejšieho“ lídra ako Blair. Hoci vzťah odchádzajúceho premiéra s mnohými európskymi partnermi naštrbil konflikt okolo irackej vojny a neochoty Británie pristúpiť na niektoré návrhy na prehĺbenie európskej integrácie (napríklad rezervovaný vzťah k euroústave, ktorý sa premietol aj do posledných rokovaní o Reformovanej zmluve), každý v zásade chápal, že Blair predstavuje v britských pomeroch „európsku alternatívu“. Nie je jasné, ako bude Brown, ktorý je napríklad odporcom britského vstupu do eurozóny, presviedčať neochotnú britskú verejnosť a podnikateľov o výhodách európskej cesty. V prípade, že klesajúca schopnosť Únie dohodnúť sa na spoločnom postupe povedie k realizácii scenára „viacrýchlostnej integrácie“, je pravdepodobné, že sa Británia nepripojí k „integračnému jadru“, ktoré bude prehlbovať spoluprácu v nových oblastiach.

Okrem toho tu existuje ešte jedno riziko – ak sa aj lídri EÚ zhodnú na Medzivládnej konferencii na novej, Reformovanej zmluve (čo je dosť pravdepodobné), Brown sa môže ocitnúť v situácii, kedy bude musieť z vnútropolitických dôvodov vypísať referendum. Hoci Británia v rokovania prakticky presadila svoje požiadavky, pri rozpačitom vzťahu premiéra k hlbšej integrácii a euroskeptickej opozícii, je výsledok referenda pomerne jasný. EÚ bude opäť tam, kde sa ocitla po neúspešných referendách o euroústave vo Francúzsku a Holandsku.

Keď dvaja robia to isté...

Podčiarknuté a spočítané – Blairovým odchodom éra jeho politiky nekončí. Brown bude pokračovať v politike, ktorá labouristom zdanlivo vyniesla tri volebné víťazstva, napriek tomu však nemusí byť zďaleka taký úspešná ako jeho predchodca. Nemá jeho charizmu, vojna v Iraku zásadne skomplikovala vzťahy s médiami i verejnosťou a na čelo Konzervatívnej strany sa dostal David Cameroon, líder, ktorý môže byť úspešnejší než jeho predchodcovia. Blairova éra sa tak možno skončí až porážkou Browna.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO