Nič nového pod slnkom. Pomocné programy OSN pre tretí svet štandardne zohľadňujú rodový aspekt už desaťročia, čo v konečnom efekte viedlo k pozitívnym výsledkom a zlepšeniu situácie žien. V mnohých krajinách ako Kanada, Austrália ale i Namíbia a Južná Afrika sa robí tzv. gender budgeting, keď sa napr. štátny rozpočet hodnotí aj z hľadiska rodového. To, čo sa niektorým (mužom) zdá ako byrokratický nezmysel odhaľuje pri podrobnejšom pohľade prerozdelenie zdrojov a vlastne moci v spoločnosti. Ako by vyzeral taký gender budgeting na Slovensku? Stačí len krátky pohľad na náš štátny rozpočet a rýchlo zistíme, v akej spoločnosti žijeme. Kto má v rukách moc i peniaze. Kým mužsky dominantné rezorty ako obrana, vnútro, doprava či priemysel nemajú zvyčajne problémy s prideľovaním prostriedkov, feminizované rezorty ako školstvo či zdravotníctvo, živoria. Kým na vyslanie našich udatných čisto-mužských chemikov s čisto-humanitárnym poslaním do nečistej vojny sa poľahky našlo 330 miliónov korún, len o niečo vyššia diera v rozpočte dopravy znamenala zrušenie regionálnych tratí a ťažký dopad na mnohé regióny a samozrejme aj (alebo najmä) ženy, ktoré autá spravidla nevlastnia. Kým manažéri v štátnych podnikoch majú platy na úrovni ministrov, štátni/e zamestnanci/kyne v rezortoch školstva a zdravotníctva patria na rebríčku k najnižšej zárobkovej úrovni. Dá sa potom čudovať, že príjem žien je napriek rovnakej vzdelanostnej úrovni o tretinu nižší ako mužov? Čo na tom zmenia koncepcie o rovnosti príležitostí a novopremenované výbory či komisie, keď sa na ich činnosť nenájdu žiadne prostriedky? Presne tak -- nič. Samozrejme, poslúžia ako aliby smerom k EÚ, ako ukážka toho, s akým elánom sa naša (čisto mužská) vláda venuje záujmom žien.

Jedno je totiž jasné -- spôsob prerozdeľovania prostriedkov sa nezmení v prospech žien, pokiaľ sa nezvýši ich zastúpenie v rozhodovacích procesoch. Na tento problém tiež existuje riešenie -- gender mainstreaming. Stratégia na uplatňovanie rodového hľadiska. V skratke to znamená, že pri všetkých relevantných rozhodovaniach sa majú zohľadniť rodové pomery a ich vyrovnávanie. Napríklad na posty učiteľov by sa mali uprednostniť muži (aby sa vyrovnali rodové pomery vo feminizovanom školstve) alebo na posty vysokých štátnych úradníkov zase ženy (aby sa vyrovnali rodové pomery v mužsky dominantných riadiacich pozíciách). A tu sa väčšinou dobrá vôľa mocných mužov k zrovnoprávneniu žien končí. Kým ide o vyhlásenia vo všeobecnej deklaratórnej rovine (najmä pred voľbami), je postavenie žien ústredný problém našej politiky. Akonáhle ide o konkrétne opatrenia, nájde sa tisíc argumentov, prečo sa to nedá. Kvóty sú pritiústavné, lebo vraj zvýhodňujú ženy (ako môže byť zvýhodnená väčšinová skupina s menšinovým 30% zastúpením?), vláda je čisto-mužská, lebo múdrych a schopných žien u nás jednoducho niet (tie sedia v kanceláriách a vypracovávajú stratégie a materiály, ktorými sa potom muži prezentujú), antidiskrimninačný zákon netreba, lebo v našej legislatíve diskriminácia neexistuje (zato existuje v praxi vo všetkých oblastiach, rovnako ako korupcia a kriminalita, na odstraňovanie ktorých boli tiež prijaté zákony), peniaze na koncepciu rovnosti príležitostí nie sú, lebo potrebujeme na iné (napr. na tenisové haly alebo prázdne antikorupčné kampane s upírmi, ktoré pijú krv rovnako ako korupcia), interrupcie treba zakázať, lebo oplodneného vajíčka má vyššie práva ako dospelá žena (a ženy sú tu na to, aby rodili deti a nestarali sa do mužských záležitostí) a tak ďalej, a tak ďalej.

Vstup do Európskej únie má mnoho výhod. Ale na jednu sa teším mimoriadne -- slovenskí muži v nej budú menšinou.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO