Pohnuté dejiny dvadsiateho storočia dali spočiatku veľký priestor modernistom. Prudký rozvoj Bratislavy, rýchly nárast počtu obyvateľov a napĺňanie nových potrieb bola šanca, ktorú aj patrične využili. Zanechali nám architektúru na slušnej, minimálne stredoeurópskej úrovni, odvážne urbanistické riešenia, administratívne, ale aj obytné štvrte, ktoré doteraz patria k tým najpríjemnejším na bývanie (samozrejme aj vďaka slušnej remeselnej práci). Na vlastné oči sa môžeme presvedčiť, ako veľa vypovedá architektúra o svoje dobe, o bohatstve spoločnosti, materiálnom i kultúrnom. Vedľa ukážok medzivojnovej moderny ešte kde- tu vidno prikrčené skromné domčeky, nielen ako svedkov voľakedajšej zástavby, proporcií priestoru, do ktorého zasadili stavitelia svoje nové diela, ale i ako svedkov odvahy a rozmachu našich predkov. Ešte i obdobie slovenského štátu nezaznamenalo úpadok architektúry, tak ako tomu bolo u vtedajšieho veľkého brata.

Tým sa však nadlho skončila doba priaznivá pre modernistov. Už sa menila spoločenská klíma. Začala sa síce budovať "nová" spoločnosť, ktorá potrebovala "novú" architektúru, ale tak ako sa rýchlo ukázala falošnosť ideí novej spoločnosti, tak sa rýchlo ukázala falošnosť koncepcie architektúry a urbanizmu, ktoré ju mali vyjadrovať. Paradoxne, ešte "stalinské" obytné domy patria v súčasnosti k tomu lepšiemu, čo nám roky socializmu zanechali. Neskoršie stavby dopadli horšie. Na kvalite architektúry sa samozrejme podpísali aj vtedajšie technológie i kvalita práce reálneho socializmu, ale koncepcia "sídlisk" mala systémové chyby. Ostala nám architektúra vo všeobecnosti odmietaná, ktorá diskredituje nielen obdobie svojho vzniku, ale, žiaľ (a neprávom) i všeobecnejší koncept "modernosti", aj keď sama má k modernosti na hony ďaleko. Ako reakcia nastala éra "tradicionalistov".

Odmietnutie predchádzajúceho režimu, hľadanie identity "nových Slovákov" sa ukazuje mimoriadne žičlivým časom pre tradicionalistický gýč, či už v podobe podnikateľského baroka, či len o chlp menej drastických "historizujúcich" slohov. Ak sa sem- tam podarí postaviť niečo, čo sa vzoprie tejto schéme, spustí sa taký mediálny krik ušliapnutých malomeštiakov, že si nabudúce každý ešte raz rozmyslí, či (si) postaví modernú architektúru s výrazom alebo sa radšej prispôsobí dobovej nálade a vkusu -- zvlášť v prípadoch, keď majú byť náklady hradené z verejných či poloverejných zdrojov.

Tu však prichádzame k hlbšiemu problému Bratislavy, či priam k súčasti jej génia loci. O Prešpurákoch sa síce tvrdí, že hovorili troma jazykmi (či skôr ich zmesou), ale charakterizuje ich aj čosi iné. Temer 150 rokov chodili okolo ruiny hradu (ktorý dal meno ich mestu) než sa odhodlali s ňou niečo urobiť. Niežeby plánov nebolo dosť, ale akosi na ne nikdy nedošlo. Zbúrať, na mieste nepostaviť nič, alebo naopak postaviť novú dominantu, univerzitu alebo také voľačo, či hrad len zrekonštruovať a podobne. Asi nie je veľa miest v Európe, kde by sa tak dlho nevedeli obyvatelia rozhodnúť, čo so svojou dominantou (s výnimkou obyvateľov okolitých domčekov, ktorí vedeli čo s ňou a postupne ju rozoberali na stavebný materiál). Prítomnosť ruiny-neruiny nevyhnutne formovala myslenie, cítenie a vnímanie obyvateľov mesta. Lebo osud hradu nie je nijako výnimočný. Bratislava je plná "ruín", plná prelúk, ešte od vojny vybombardovaných území ležiacich v bezprostrednej blízkosti centra. To musí mať svoje príčiny. A dôsledky.

Isté je, že v našich končinách má životný cyklus všetkého akosi zrýchlené tempo. Jedna vec je fanfarónsky investovať peniaze, niečo vytvoriť a úplne iná je potom sa o to starať. Pravidelne, poctivo, menej "viditeľne".  Toto najviac vidno na veciach, ktoré sú určené na dlhodobé používanie. Mestské parky sú najbezbrannejšou obeťou: občas sa ešte nájdu peniaze na ich zbudovanie, ale tie začnú chýbať, keď sa treba starať o stromy, kríky, o drobnú architektúru. Po čase úpadok nadobudne také rozmery, že neostane iné, len park vyklčovať, vybudovať s mladými stromčekmi odznova. Osud domov nie je o nič jednoduchší. Stačí pár rokov bez údržby a už sa objavujú neodolateľné chúťky búrať, zbaviť sa nepríjemného svedka vlastnej neschopnosti či nepríjemnej minulosti. Koľko prelúk či celých "volných" zón vzniklo týmto spôsobom. A keď sa konečne nájde niekto, kto by chcel ranu zaceliť, domy znovu postaviť, s plnou silou vytryskne iný rozmer nášho naturelu. Začne sa diskutovať, čo by to malo byť, ako by to malo vyzerať, na čo a komu by to malo slúžiť. A najmä ako by to rozhodne nemalo vyzerať. Tradicionalisti chcú, verní svojmu presvedčeniu, niečo také, čo tam už bolo -- repliku, kópiu, či aspoň stavbu v duchu predchádzajúcej. Je im jedno, či by mala nová stavba zmysluplné poslanie, či by nebola len ďalšou ukážkou (obľúbeného) falšovania dejín. Modernisti to majú horšie. Diskusia sa vedie v atmosfére, kde v súvislosti s architektúrou má slovo "moderný" pejoratívne vyznenie. Strašia ním tí, ktorí by do iného ako do moderného auta nesadli, iné ako moderné šaty či elektroniku si nekúpili, ale i tí, ktorí s chuťou vyhadzujú všetko staré zo svojho okolia. Je jasné, že takéto diskusie len veľmi pomaly vedú k záverom.

Pred časom sa mal v centre Bratislavy stavať odvážny dom. Bolo už schválené územné rozhodnutie, ale to sa do veci vložili tradicionalisti. Začali biť na poplach, burcovali verejnú mienku, zorganizovali petíciu. Nakoniec uspeli. Dom sa nestavia a Bratislavčania naďalej denne obchádzajú dielo buldozérov, špinavú, páchnucu parcelu plnú odpadkov. Možno sa organizátori svätej vojny proti modernej architektúre tešia zo svojho víťazstva. Nemyslia na to, ako toto škaredé miesto formuje estetické cítenie ich spoluobčanov, tak ako všetky tie odpudivé miesta posúvajú prah citlivosti Bratislavčanov voči svojmu okoliu. A práve táto znížená citlivosť ostáva základným predpokladom pre devastáciu mesta. Je to príbeh, ktorý sa opakuje stále dokola. Diskusiu nevzbudzuje ohavná, odpadkami a burinou zarastená plocha či absurdné parkovisko, ale stavba, ktorá by na jeho mieste mala vzniknúť. Radšej nič, radšej zachovajme status quo, provizórium, unimo bunky, než by sme sa mali definitívne rozhodnúť. Takto ostáva nádej -- pre modernistov i tradicionalistov -- rozhodnutie sa posunie napotom a oba tábory dúfajú, že to bude v ich prospech.

Najznámejšie súčasné bojisko medzi tradicionalistami a modernistami nesie meno Podhradie. Pomaly štyridsať rokov uplynulo od chvíle, keď zanikla malebná štvrť plná romantických zákutí a svojrázneho obyvateľstva. Jej definitívny koniec bol pomerne rýchly, ale zrel dlhší čas. Pôvodné obyvateľstvo sa vymenilo, domy sa prestali udržiavať, a tak stavba nového mosta prišla ako šikovná zámienka, ako sa zbaviť zlého svedomia. Ostala planina. Štyridsať rokov sa nielen lamentuje nad škodou, ktorá tým mestu vznikla, ale štyridsať rokov sa vedie aj spor, čo s ňou. Z času na čas sa objavia návrhy, či dokonca vypíše súťaž, ale jej výsledky sa spochybňujú prv než sú vyhlásené. Patovú situáciu svojsky vyriešilo mesto -- v duchu tradičnej nerozhodnosti. Pokúsilo sa "bremeno" zodpovednosti prehodiť na niečie iné (rozumej mocnejšie) plecia. Parcely Podhradia rozpredalo v nádeji, že súkromný investor diskusiu uzavrie. Predaj sa uskutočnil dokonca skôr, ako mesto schválilo územný plán. No ani táto finta nepomohla. Nový majiteľ vypísal verejnú súťaž, ale na návrhy (nielen na víťazný) sa okamžite spustila smršť kritiky zo strany tradicionalistov. Vytiahli sa emócie, nostalgia, hriechy i "hriechy" modernej architektúry atď. Odpor nadobudol taký rozmer, že otcovia mesta sa museli chtiac či nechtiac vtiahnuť späť do sporu. Nechcú si pohnevať ani rozvášneného malomeštiaka, konzervatívneho odporcu všetkého okrem historizujúcich štýlov, no nechcú sa ani zosmiešniť pred obcou architektov. Riešenie sa zatiaľ odkladá. Uvidíme na ako dlho. Zatiaľ tomuto miestu dávajú tvar, tak ako zvyčajne v Bratislave, tí, ktorí na ňom pôsobili poslední. Bitku medzi tradicionalistami a modernistami opäť vyhrávajú buldozeristi.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO