Ak prebehne operácia Concordia hladko, budúci rok by mala únia prevziať na seba aj omnoho ťažšiu úlohu -- udržanie mieru v Bosne. Zatiaľ je konečným cieľom vybudovanie 60-tisícovej jednotky rýchleho nasadenia, akéhosi základu európskej armády. Pre všetkých eurooptimistov to môže byť mimoriadne dobrá správa (vývoj posledných týždňov im totiž dôvody na dobrý spánok nedal), no realizmus núti vyhnúť sa urýchleným záverom a interpretáciám prameniacim skôr zo želania, ako zo skutočnosti.

Z núdze cnosť

Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika (SZBP) sa vytvára ako protiváha unilateralizmu USA (nie preto, že by to tak bolo plánované, ale skôr kvôli situácii, v ktorej vzniká), nie ako alternatíva k NATO. Samozrejme, už dohoda z Nice hovorila o jej autonómnosti. Vzájomná previazanosť je ale zrejmá. Ak nechce byť európska bezpečnostná štruktúra budovaná odznova (a na to žiaden európsky štát peniaze nevyčlení), musí sa opierať o možnosti vytvorené v rámci aliancie. A tak majú dnes európske krajiny, paradoxne, väčší záujem na udržaní funkčnosti NATO, než Spojené štáty.

Nakoniec, to nie sú len úvahy. V Macedónsku budú európske sily využívať vojenské plánovanie a vybavenie aliancie. V prípade, ak by sa situácia výrazne zhoršila, celá operácia prejde späť pod NATO.

V eurooptimistickom opojení možno ľahko zabudnúť na ďalší podstatný detail. Sťahovanie sa Spojených štátov z Balkánu a nahrádzanie ich síl európskymi nie je žiadnym "geostrategickým" víťazstvom starého kontinentu. Skôr by sa to dalo nazvať "z núdze cnosť". Európska únia, ak nechce, aby konflikty v regióne opäť vypukli, sa musí vysporiadať s faktom, že Washington už nemá chuť udržiavať poriadok na jej zadnom dvore. Svojich "boys" potrebuje na dôležitejšie (výnosnejšie) misie.

Ani Európa nie je stredom sveta

Netreba zabúdať na fakt, že od 300 vojakov hliadkujúcich v Macedónsku je dlhá cesta k 60 tisícom schopným zasahovať na Kaukaze či v Afrike. A predovšetkým je to cesta drahá -- politicky aj finančne. Bez ohľadu na ochotu pripustiť si to, vybudovanie spoločnej zahraničnej politiky a spoločnej vojenskej sily je jednoznačným krokom k európskemu superštátu. Väčšina európskych politických elít však zatiaľ nedokázala prekonať tieň národného štátu. V momente, keď si budovanie európskeho sna bude žiadať ďalšie zdroje, môžu sa ho rýchlo vzdať.

Vybudovanie európskej zahraničnej politiky a armády nie je, samozrejme, samoúčelné. Má slúžiť ako nástroje prenášania európskych postojov do okolitého sveta, ako nástroje jeho pretvárania na európsky obraz. Nepôjde len o demokraciu, ľudské práva, multilateralizmus a diplomaciu namiesto vojny. Medzi európske záujmy patrí aj prístup k trhom, nerastným zdrojom, možnosti investícií a podobne. Európske postoje na medzinárodnom poli nemusia prameniť z toho, že európski politici sú "lepší", či "schopnejší vnímať svet aj očami iných". Môžu byť prostým výsledkom európskej vojenskej slabosti.

V diskusii o budúcnosti SZBP sa často berú do úvahy len dvaja hráči -- Európska únia a USA. Ak odložíme nabok Rusko a Čínu, s ktorými menej povrchné analýzy predsa len počítajú, ešte vždy tu existujú štáty, ktoré by sa dali zjednodušene označiť ako rozvojové - tretí svet. Zdalo by sa, že by mali jednoznačne uvítať posilňovanie európskeho postavenia v globálnej politike, ktoré oslabuje americký hegemonizmus. Nie je to vždy tak. Ich ambivalentný postoj k myšlienke jednotnej a silnej Európy pritom nepramení len z historickej skúsenosti s kolonializmom. Európa je často považovaná za silu presadzujúcu udržanie existujúceho systému, v ktorom (aspoň formálne) platí medzinárodné právo a prostriedkom riešenia sporov je diplomacia. Nie vo všetkých prípadoch to však rozvojovým krajinám musí vyhovovať. Akcent na ľudské práva a demokraciu chápu ako povýšenecké presadzovanie európskych predstáv, v konečnom dôsledku oslabujúce ich vlastné režimy. Ochrana životného prostredia je v rozvojovom svete videná ako zámienka pre neférové obchodné bariéry, obmedzovanie šírenia zbraní hromadného ničenia ako obrana systému, v ktorom niektorí môžu mať prostriedky na zabíjanie, iným, v ich menejcennosti, to zase dovolené nie je. Naviac príklady ako európska spoločná poľnohospodárska politika sú pre rozvojový svet jasným signálom, že európski štátnici nezaspávajú a nebudia sa premýšľajúc pritom, ako pomôcť trpiacim tohto sveta.

Armáda nie je konečné riešenie

Je pravdepodobne nevyhnutnou nepríjemnosťou, že sa európska spoločná zahraničná a bezpečnostná politika musí tvoriť ako odpor voči americkému hegemonizmu. Spojené štáty sa (vedome, alebo nevedome) zbavujú svojich spojencov a tak je únia nútená vytvárať si alternatívne štruktúry. V opačnom prípade by sa len prehlboval dnešný trend -- Washington svojim jednostranným rozhodnutím určuje vývoj, vytvára si ad hoc koalície a NATO (teda jeho európska časť) má na starosti len "upratovanie po konflikte".

Práve spôsob, akým sa SBZP vytvára, a napäté ovzdušie vojny však situáciu komplikuje. Okrem nekritického optimizmu sa treba vyvarovať aj "nafúkanosti", ktorá Európskej únii, respektíve jej členským štátom hrozí. Iracká kríza ich stavia do pozície spravodlivých, bojujúcich za medzinárodnú stabilitu a proti právu silnejšieho. To je ale skôr dôsledok konkrétnej situácie, než nemenná charakteristika európskej politiky. V mnohých iných oblastiach -- napríklad v medzinárodnom obchode - sleduje Európska únia svoje ciele rovnako bezohľadne ako USA.

Naviac, keďže sa spoločný európsky postoj tvorí z potreby postaviť sa proti americkému unilateralizmu, hrozí, že únia skĺzne do zúženého ponímania bezpečnosti. Vytvorenie silnej európskej armády síce môže pomôcť EÚ získať silnejšie postavenie, no sotva prispeje k vyriešeniu globálnych problémov.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO