Z pozície predsedu stopäťčlenného Konventu o budúcnosti Európskej únie hovoril jasne o podobe únie potom, ako sa jej inštitúcie a členské štáty v otázkach európskej politiky budú môcť oprieť o vlastnú ústavu. Spoločenstvo pätnástich doteraz samo seba opisovalo ako neustávajúci intenzívny integračný proces, postupujúci podľa konkrétnych možností a vôle svojich členských krajín. Giscard vidí Európu budúcnosti rovnako, jej vývoj sa ústavným dokumentom nekončí, a to nielen v geografickom smere.

Okrem toho, že vývoj irackého problému nepridal na optimizme pri formulovaní princípov a fungovania spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, musí predsedníctvo Konventu nájsť odpoveď aj na niekoľko závažných otázok.

Giscard zatiaľ necháva otvorenú nielen otázku konečnej fázy európskeho integračného procesu. Jeho návrh na oddialenie ukončenia práce Konventu vyvolal množstvo otáznikov v európskych kabinetoch, s pochopením sa nestretol najmä v Grécku. Premiér Constantinos Simitis a jeho minister zahraničných vecí George Papandreu prirodzene chcú, aby bol návrh prvej európskej ústavy predložený podľa plánu -- ešte počas gréckeho predsedníctva, 20. júna v Solúne.

Najkontroverznejšie témy (inštitučná reforma, spoločná zahraničná a bezpečnostná politika) sú zaradené na koniec agendy. Keďže prvým rozhodnutím Konventu bolo, že predloží jednotný dokument (podľa laekenského mandátu mal možnosť predložiť aj niekoľko návrhov), je jeho práca sťažená hľadaním kompromisu. Postoj Veľkej Británie v irackej kríze jednoznačne skomplikoval rokovania, rovnako ako rozpoltenosť kontinentálnej Európy v zahraničnej politike. Zhodnúť sa na budúcom európskom prezidentovi, sekretárovi či ministrovi zahraničných vecí bude po irackej skúsenosti väčším problémom ako doteraz.

Na strane Grécka sú vplyvné štáty ako Nemecko a Francúzsko, čím sa Giscard dostáva pod veľký tlak. Pokiaľ prácu nedokončí, rozhodnú vo zvyšných otázkach hlavy vlád a štátov únie na júnovom zasadaní rady. Zásadne proti posunutiu termínu je taliansky premiér Silvio Berlusconi, ktorý si nechce nechať ujsť príležitosť, aby sa jeho krajina mohla pýšiť historickou udalosťou ratifikácie európskej ústavy -- Taliansko predsedá únii v druhom polroku 2003 a miestom vstúpenia dokumentu do platnosti by mal byť Rím.

Zvýšenú pozornosť vyvolal druhý článok ústavy definujúci hodnoty únie -- úcta voči ľudskej dôstojnosti, princípom slobody, demokracie, právneho štátu a ľudských práv. Najsilnejšia frakcia Európskeho parlamentu, konzervatívna Európska ľudová strana, sa s podporou niekoľkých členov Konventu (predovšetkým talianskeho vicepremiéra a predsedu pravicovej "Alleanza Nazionale", Gianfranca Finiho a slovenského sekretára ministerstva zahraničných vecí Ivana Korčoka) usiluje presadiť zmienku o Bohu ako jednej z hodnôt únie. Konkrétny text, podporovaný pápežom Jánom Pavlom II., ktorý sa stretol s prezidentom Konventu, aby ho presvedčil o historickom poslaní kresťanstva v Európe a jeho dôležitej roli v európskych dejinách, by mal znieť: "K hodnotám únie patria hodnoty tých, ktorí veria v Boha ako zdroj pravdy, spravodlivosti, dobra a krásy, ako aj tých, ktorí v neho neveria, ale rešpektujú tieto univerzálne hodnoty čerpajúc z iných prameňov."

Reprezentanti Holandska, severských krajín a Francúzska spolu so samotným prezidentom Konventu sú zásadne proti a takisto je pre nich neprijateľná alternatíva zmienkt o Bohu len v preambule ústavy. Sú to krajiny, v ktorých sa tradične prísne dbá na oddelenie náboženstva a štátu. Na druhej strane Írsko, Grécko, Nemecko, Poľsko a Slovensko vo vlastných ústavách hovoria o kresťanstve ako základe terajších hodnôt spoločnosti a kresťanské kultúrne dedičstvo je súčasťou ich preambúl. Ústavné dokumenty Dánska, Fínska, Portugalska, Rakúska, Španielska a Veľkej Británie menujú konkrétne náboženstvá, v ústave Malty je rímsky katolicizmus dokonca oficiálnym štátnym náboženstvom.

Otázka Boha nebude pre plénum Konventu len právnickou, ale i morálnou výzvou. Zástancovia takejto zmeny sa pri navrhovaní textu inšpirovali poľskou ústavou, ktorej vypracovanie práve pre nejednotnosť vo formulácii zmienenia Boha trvalo takmer desať rokov (bola dokončená v roku 1997).

Niektorí členovia Konventu sa obávajú o kvalitu jeho ďalšej práce. Pokiaľ nedostane viac času, hrozí celému projektu neúspešný záver. V lepšom prípade by sa mu podarilo sformulovať všeobecné ciele a hodnoty únie, zhrnúť kompetenčný katalóg a sprehľadniť jej fungovanie. V takých závažných otázkach ako je spoločná zahraničná a bezpečnostná politika, by sa však dostal na vedľajšiu koľaj. Keďže väčšina zúčastnených krajín neplánuje referendum o prijatí európskej ústavy, je Konvent jediným (aj keď nie dokonalým) demokratickým mechanizmom jej prijatia a zároveň legitimujúcim prvkom číslo jeden. Jeho odsunutie na vedľajšiu koľaj by znamenalo, že na rozhodovacom procese EÚ sa zjavne nič nezmenilo. Demokratické nádeje by ostali nenaplnené.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO