Celú diskusiu vlastne naštartoval článok M. Dokulila, podľa ktorého "mluvit a psát paušálně dál o jakési "východoevropské" zóně, zahrnující střední Evropu od Aše až kamsi na Balkán (ne-li po Ural?), je nezodpovědné, nepravdivé a dokonce ideově (ne-li také ekonomicky!) škodlivé." (zvýraznenie: M. Dokulil) Pretože, ako sa zdá, ak nás bude Západ považovať za Východ, má to pre touto "nespravodlivosťou" postihnuté štáty dokonca ešte aj negatívne kurzové následky. Podľa autora článku by, ako sa zdá, bolo vhodnejšie, ak by nás -- t.j. západných Slovanov -- (autor asi nepovažuje Českú republiku za civilizačne diferencovaný štát od Poľska alebo Slovenska) Západ považoval za člena svojej vlastnej kategórie, t.j. Západu... Už na prvý pohľad je paradoxné, že ak by sa tak stalo, vznikla by prinajmenšom zvláštna situácia, a to len z hľadiska čisto kultúrneho: Na jednej strane "Západ" -- integrujúci románsky, germánsky a (západo)slovanský kultúrnym prvok, na druhej strane "Východ", pre ktorý by takto "zostalo" už len z východnej časti toho slovanského sociokultúrneho prvku Európy. Dodajme, že mechanizmus identity pracuje s dichotomickým princípom ("naši--cudzí"), teda dichotomický model (Západ -- Východ) je realistickejší ako trojbodový. Princíp (ne)adekvátnosti však v rovnakej miere platí aj pre takýto prípad.

Na tento článok zareagovalo niekoľko ďalších, ktoré sa -- zjavne v snahe vyhnúť sa otvorene frustrovanému prístupu toho predchádzajúceho -- snažili urobiť problém príslušnosti do istej miery podružným. Problém je, že otázka identity nie je až taká podružná, pretože je jednak odrazom, jednak má dosah, na celkom "reálne" inštitucionálne vzťahy, a to -- v rámci možností -- značne deterministicky.

Aby sme sa mohli vecne zaoberať problematikou našej či kohokoľvek inej "identity", resp. príslušnosti, je nutné poukázať na dve zásady, ktoré by sme mali vziať do úvahy.

1. Aktuálne ideologicky deklarované "kultúrne identity" väčšinou nemajú nič spoločné s reálnou identifikáciou (v sociokultúrnych súvislostiach) jednotlivých -- inštitucionálnych a zároveň sociokultúrnych -- prvkov, spravidla geopolitického systému. Tak ako naša bývalá príslušnosť ku "pokrokovým národom" -- čiže Kazachstan alebo Čína -- nezodpovedala veľmi reálnym kategóriám, nezodpovedá im ani naša príslušnosť ku "Západu" -- teda USA, Británií, Nemecku, ale aj Litve, Lotyšsku a Estónsku... ak si túto kategóriu definujeme takto široko, no tak sa tam určite zmestí aj spomínaný Kazachstan... Tento problém je vyjadrením skutočnosti, že reálne, geopolitický systém určitého zoskupenia často presahuje jeho vlastný rámec -- často sme perifériou niečoho, čo ale (práve vďaka tomu, že sme len perifériou) nie je to isté, čo "MY". "MY" to je centrum -- alebo periféria, no nikdy to nemôže byť to isté naraz -- to by sme museli celú geopolitiku postaviť doslova na hlavu... Na aktuálne ideologicky definované identity teda môžeme zabudnúť -- ak sa pravda chceme problémom zaoberať vecne.

2. Formálne organizácie (ako je EÚ, NATO, RVHP, Varšavská zmluva) nevypovedajú o reálnej štruktúre geopolitického systému -- o tom, ktoré štáty sú centrálne postavené (metropoly) a ktoré sú periférne (závislé), teda vlastne nevypovedajú o skutočnom delení a o skutočných hraniciach medzi jednotlivými kategóriami štátov. Na formálne organizácie teda takisto môžeme zabudnúť -- ak chceme reálnu geopolitickú štruktúru rozoberať vecne.

Čo je podstatné, hore naznačené dva prvky "identity" -- "identita" v sociokultúrnom zmysle, a "inštitucionálna pozícia" (v tomto prípade v geopolitickom zmysle -- príslušnosť ku štátu, bloku), teda príslušnosť ku "objektívnej", inštitucionálnej kategórií, spolu úzko súvisia, resp. sa kryjú. To je nakoniec všeobecne známe. Akým spôsobom sa to prejavuje konkrétnejšie, i ku tomu sa dostaneme v tomto článku.

Kto sme my v Európe? Pohľad z kultúrneho a historického hľadiska

Česi, Slováci a Poliaci ako všetci vieme, patria k západným Slovanom. Nitky štátnych tradícií týchto národov sa stretajú vo Veľkej Morave, prvom štátnom útvare západných Slovanov, ktorý možno považovať za "veľmoc" -- treba dodať, že aj posledným... Pre všetky tieto národy je charakteristické, že historicky boli veľmi často a veľmi dlho súčasťou nemeckých (alebo ak chcete východo--germánskych) imperiálnych štátov (Rakúsko--Uhorsko, resp. Habsburská monarchia, počas II. Svetovej vojny "Tretia ríša"). Tento osud je typický pre Česko a Slovensko, ktoré boli súčasťou Rakúsko Uhorskej monarchie -- alebo "žalára národov", ako ho neskôr, iste nie celkom od veci, definovala štátna ideológia ČSR. Poľsko bolo naproti tomu niekoľkokrát delené, a to medzi Pruskom, Rakúskom a Ruskom. Fakt dlhodobého závislého postavenia západných Slovanov neskôr viedol ku vytvoreniu radu geopolitických koncepcií zo strany ich západných susedov, ktoré vnímajú slovanskú časť strednej Európy ako perifériu Západu, resp. niektorej zo západných veľmocí (Nemecka) -- tzv. "mitteleuropa".

Skutočnosť príslušnosti ku germánskym impériám nakoniec v čisto empirickej rovine uznáva aj autor článku, ktorý ako prvý -- z reťaze následne sa zapojacich do diskusie na BL -- načrtol problém vnímania stredoeurópskeho priestoru ako PROBLÉM. Len teoretická interpretácia tohto faktu je dosť problematická -- fakt existencie určitej reálne existujúcej a diferencovanej zložky ako periférie nejakého impéria, ju nerobí súčasťou impéria, ale práve naopak, od impéria oddeľuje. Takisto problematické je, ak neberieme v úvahu, že priestor sa nedelí na základe geometrického, ale na základe socio--kultúrneho (resp. politického) kľúča. Autor správne spomenul, že sme boli súčasťou Rakúsko--Uhorska, podstatné však je, že sme boli touto súčasťou (germánskeho štátu) ako slovanská (t.j. nie germánska) a (teda logicky, no hlavne fakticky) ako periférna časť. Teda boli sme súčasťou impéria, v ktorom ale vládol niekto iný, od nás zjavne diferencovaný -- to je aj príčinou onej formulácie o "žalári národov".

Závislosť

Štáty SVE -- "Strednej a Východnej Európy" (náš politologický výraz pre nás samých) -- sú tiež v súčasnosti väčšinou učebnicovým príkladom periférneho, závislého postavenia. Ekonomiku týchto štátov (banky a strategické podniky) kontrolujú západné štáty, pričom treba zdôrazniť, že zavedenie tohto stavu nemožno vysvetliť akýmsi "prirodzeným" vývojom. Jednak, že je nezmyslom, aby sa niekto "prirodzene" vzdal svojho majetku (tým menej v kapitalizme), jednak, takýmto spôsobom celý tento proces, preukázateľne, neprebehol... Tým sa dostávame ku druhému aspektu závislosti -- a tým je závislosť politická, ktorá je jednak generovaná ekonomickou závislosťou, jednak, je nevyhnutným predpokladom ekonomicky periférneho postavenia -- Ktorého dosiahnutie a udržanie (vo vzťahu centra ku periférií) je v geopolitike, definovanej ako činnosť smerujúca k rozdeleniu svetových zdrojov, základnou funkciou. Politické "elity", no hlavne samotné politické -- inštitucionálne -- systémy štátov SVE sú spravidla závislé. Pritom nejde o nijakú konšpiratívnu záležitosť, tieto vzťahy sú temer oficiálne inštitucionalizované. Ide jednak problém kontroly masmediálneho systému, jednak systému tzv. oficiálnej občianskej spoločnosti. Zdôraznime, že práve toto sú tie limitujúce prvky politických systémov, pre pôsobenie "formálnych" inštitucionálnych aktérov (strán) -- "stranícky pluralizmus" sme tu mali aj v 50. rokoch (článok o vedúcej úlohe prijali až v roku 1960), no práve uvedené zložky politického systému mali len jednu farbu, a priamo či nepriamo jedno politické centrum. Dnes je, akokoľvek sa to nehodí povedať verejne, situácia, pokiaľ ide o samotnú štruktúru inštitucionálneho systému, podobná. V niektorých čiastkových aspektoch (hlavne pokiaľ ide o systém oficiálnej občianskej spoločnosti) dokonca ešte háklivejšia -- Moskva predsa len priamo neplatila a (personálne) neriadila "spoločenské organizácie", ideologické centrá pôsobiace v rámci nášho politického systému, ani "naše" masmédiá neboli len pobočkami masmédií niekoho iného, tak ako dnes... Dodajme, že politická funkcia (a z nej sa odvíjajúca nevyhnutnosť určitej politickej orientácie) masmédií je dávno dokázaný, až banálny fakt, rovnako ako aj reálne, takpovediac inštitucionalizované politické väzby hlavných masmediálnych korporácií (hlavne v USA). (Nehľadiac na to, že obyčajne býva deklarovaná "neštátnosť" masmédií -- v kapitalizme ako "súkromných", v socializme ako "spoločenských" organizácií. To však nemá vplyv na ich politické zafarbenie a funkciu -- nakoniec aj strany sú predsa "neštátne" organizácie.) Tento fakt sa, na Západe (i Východe) berie ako základné rozlišovacie kritérium -- pýtame sa o aké (ľavicové? pravicové?) médium ide... Len u nás sa akosi neradno spomína, že masmediálne systémy nemôžu byť "nezávislé" (snáď s výnimkou okrajových médií), ale len pluralitné -- samozrejme v istom, systémovom, rámci. Zrejme nie preto, že by boli naše masmediálne systémy zrovna pluralitné... Čo je podstatné, naše politické systémy ako také, nie sú ani nezávislé -- miera inštitucionalizácie vzťahov závislosti je minimálne porovnateľná (i väčšia) ako to bolo za čias našej príslušnosti ku Východnému bloku. Je to súčasťou (a nie nepodstatnou) celkovej závislosti, ktorá je komplexnou politicko--ekonomickou kategóriou.

Ako sa tvoria politické kategórie

Uvedené fakty -- (1) reálne závislé postavenie určitého zoskupenia štátov a národov (ako výsledok prehratej studenej vojny, v ktorej stáli na "druhej strane"); (2) ich príslušnosť ku jednému etniku (ide väčšinou o slovanské štáty); čo je len umocnené ich (3) spoločným historickým osudom, a na toto všetko nadväzujúce (4) tradičné predstavy Západu o svojich východných susedoch ako o svojej vlastnej periférií -- (5) potvrdené historickou tradíciou realizácie takýchto vzťahov, môžu mať len jediný výsledok. Je to vytvorenie politických kategórií, ktoré týmto skutočnostiam zodpovedajú.

Štáty od Nemecka a Rakúska na východ, objektívne, sú štátmi, ktoré jednak reálne majú úplne inú geopolitickú pozíciu ako štáty západné, jednak ju historicky mali, a jednak, je z pohľadu Západu výhodné aby ju mali. Výsledkom je vytvorenie politických kategórií, kategórií vnímania okolitého sveta, ktoré podľa možností čo najadekvátnejšie odrážajú jeho objektívnu realitu. Tá nie je tvorená predstavami príslušníkov závislých štátov, ale reálnymi politickými kategóriami (kde patrí aj kultúrna blízkosť), a na ne reálnymi politickými záujmami.

Otázky "dobrých duší" v Čechách prípadne na Slovensku, frustrovaných z toho, že ich tí, ktorých oni sami považujú za "Veľkého brata" nepovažujú za členov vlastnej kategórie, sú a priori podobné, akoby sa príslušník kolonizovaného štátu čudoval, prečo ho kolonizátori nepovažujú za člena vlastnej kategórie. Nepovažujú ho za neho preto, pretože ním objektívne nie je, no a umocnené je to tým, ak je zjavne (farbou pokožky, kultúrou a jazykom) príslušný k inej kultúre. V tejto súvislosti treba pripomenúť absolútne banálny (no u frustrovaných ľudí veľmi radno prehliadaný) fakt tvorby, a objektívneho významu tvorby sociálnych kategórií -- ktorý je v tej najvšeobecnejšej rovine platný vo vnútrospoločenskom, no ešte viac vystupuje do popredia v medzinárodnom meradle:

Ide o spojenie dvoch faktov: a) medzi spoločenskými zoskupeniami (hlavne v medzinárodnom meradle) existujú kultúrne rozdiely, ako objektívny výsledok ich historického vývoja, b) je výhodné vytvárať exkluzívne "kluby" -- spoločenské zoskupenia (na medzinárodnej úrovni im vždy hovoríme "politické" zoskupenia, a majú podobu národov a štátov, prípadne koalícií štátov). Ak si niekto kladie otázku "prečo ľudia netvoria jednu veľkú rodinu"; odpoveď na ňu je jednoduchá: Je výhodné -- z hľadiska získania dominantného postavenia pri rozdelení obmedzených zdrojov -- integrovať iba časť celkovej (napr. svetovej) populácie do určitého zoskupenia a získať dominantnú pozíciu nad ostatnými zoskupeniami. Prečo nezahrnúť do tejto skupiny aj iných? A prečo áno? To by bolo proti logike vytvárania zoskupenia. Vstupenku do "klubu" získa len ten, koho nie je možné exploatovať ako závislý prvok, ako svoju perifériu, ak je samozrejme ochotný -- čo je za takýchto okolností podmienené len jeho vlastnou kalkuláciou nákladov a výhod.

V praxi to vedie k tomu, že vznikajú rôzne zoskupenia, prezentujúce svoje záujmy, na úkor (ako inak) záujmov iných. V medzinárodnom meradle sú to štáty, alebo najlepšie zoskupenia štátov, ktoré spolupracujú s cieľom získať sféry vplyvu a možnosti exploatácie iných štátov. (Čo iste nevylučuje možnosť vzniku rovnovážneho medzinárodného systému.) To je geopolitická, neutrálna definícia. Čo je ďalej, pre vysvetlenie procesu podstatné, je vstup kultúrneho prvku do tohto procesu. Tu platí, že z kultúrneho hľadiska (t.j. jazykového, čo do spôsobu života a hodnotového systému, spoločný historický osud atď.) podobné zoskupenia (národy), sa ľahšie integrujú do jedného -- inštitucionálneho -- celku ako tie kultúrne menej súrodé. Výsledkom tohto je, že štáty, ktoré sú si kultúrne (ale napr. aj geograficky, čo však s kultúrnou blízkosťou spravidla súvisí) bližšie, spravidla vytvoria integrované celky skôr, a zároveň, nepociťujú potrebu začleniť do svojho "klubu" iné štáty a to z celkom racionálnych dôvodov -- s ohľadom na: a) náklady -- napríklad slovanský štát v germánsko--románskom spolku bude môcť plniť funkciu tzv. kontrabalansu Ruska, bude menej spoľahlivý ako germánsky štát, ako aj b) zisky -- načo začleniť do už vytvoreného "klubu" nového partnera. Zvlášť ak to nie je partner rovnocenný, a jeho existenciou ako periférneho hráča nie je naša pozícia centra ohrozená, t.j. ak sa nevzmáha, nekonkuruje nám, ba práve naopak...

Vzťah medzi kultúrnou blízkosťou a vytvorením reálnych inštitucionálnych kategórií je potom vzájomne determinovaný: kultúrna blízkosť vedie ku vytvoreniu reálnej, inštitucionalizovanej skupiny (národa a štátu, geopolitického zoskupenia), inštitucionálny prvok vedie ku umocneniu kultúrnej blízkosti. Je to evolučný proces. Jeho výsledky sú však celkom objektívne, inštitucionálne, alebo ako hovoria niektorí "štrukturálne" kategórie -- sú to národy, štáty a civilizácie, zoskupenia štátov, bloky... Takto sa evolučne vytvorili určité reálne politické zoskupenia. Na Západe takto vznikli najprv imperiálne Francúzsko (kontinentálne) a Britské (námorné) impérium (predtým Španielske a Portugalské), v 19. a 20. storočí sa pridalo Nemecko, ktoré -- po prekonaní vlastnej dezintegrácie -- začalo ašpirovať na konkurenčnú pozíciu, a prebralo postavenie Habsburgského impéria. Výsledkom boli dve svetové vojny. Výsledkom týchto vojen (a nástupu úplne nového geopolitického hráča ZSSR) je prekonanie rozporov na Západe Európy, teraz už pod vedúcou úlohou USA -- vznik Západného, kapitalistického bloku. Integruje germánsko--románsky kultúrny prvok, t.j. kultúrny prvok predchádzajúcich imperiálnych mocností, je to zoskupenie štátov tradične kapitalistických (ktoré nikdy neprešli etapou socializmu). Vedie desiatky rokov trvajúcu studenú vojnu proti Východnému bloku, integrujúcemu štáty slovanské -- štáty, ktoré (s výnimkou Ruska) boli za posledné storočia takmer vždy perifériou Západu (niektorého z impérií, na ktorých dedičstve vznikol "Západný blok"), a štáty, ktoré sa vydali na cestu budovania socializmu. Studenú vojnu vyhráva -- takmer za cenu vlastného finančného a ekonomického kolapsu v závere 80. rokov -- a "právom" si berie korisť. Odtiaľto už príbeh poznáme -- nehľadiac na ideologickú interpretáciu okolností tohto objektívneho procesu.

Čo je podstatné, je to, že v tomto všetkom nie je nikde ani náznak nejakého dôvodu, prečo by sme mali tvoriť my -- tradične iný kultúrny, ako aj geopolitický prvok Európy než tie ktoré tvoria Západný blok či jeho predchodcov -- tú istú politickú kategóriu. Česi, Slováci, Poliaci (západní Slovania) ... samozrejme nie sú menej ako Germáni (Nemci, Angličania), alebo Románi (Taliani, Francúzi) -- najmenej tak isto dlho žijú v Európe a kultúrne nie sú oproti nim pozadu. Za posledných 1000 rokov (od pádu Veľkej Moravy ktorá bola ich vlastným "impériom") až do vzniku nedávno porazeného Východného bloku však boli -- až na nedlho trvajúce výnimky -- väčšinou periférnou súčasťou západných impérií. Z toho sa odvíja vnímanie týchto národov zo strany Západu ako periférie, resp. porazenej časti konkurenčného bloku -- t.j. tiež periférie. Je to komplementárne vnímanie, ktoré zodpovedá historickej i dnešnej realite, a má svoje kultúrne vyjadrenie, spočívajúce v tom, že geopolitická hranica je "kopírovaná" hranicou kultúrnou. To je ideálna situácia na vytvorenie subjektívnych, ale aj objektívnych kategórií -- dôvody sme si vysvetlili vyššie. Slovania samozrejme sú tak isto kompatibilným prvkom európskej civilizácie ako Germáni alebo Románi. Tvrdenie, a hlavne fakt, že Slovania tvoria iný kultúrny prvok ako napr. Románi alebo Germáni ich nevyčleňuje, ale naopak, začleňuje do európskeho priestoru. Je to tak isto (najmenej tak) reálna kultúrna kategória ako "Románi" alebo "Germáni". Ale je to -- práve preto -- iná kultúrna kategória. A to je to, čo je z pohľadu tvorby subjektívnych ale aj objektívnych kategórií (vzniku blokov) kľúčové. Ak by v minulosti západní Slovania vytvorili impérium ktoré by neskôr integrovali do jedného celku s inými tak ako to urobili (predtým si konkurujúci) Románi a Germáni, no tak by situácia bola taká, aká je z pohľadu vzájomného hodnotenia príslušníkov "Západu" dnes. Nebol by dôvod, prečo by sme mali byť vnímaní ako iná kategória oproti západoeurópskym štátom. Nehovorili by sme o Románsko--Germánskom, ale o Románsko--Germánsko--Slovanskom bloku. Nebol by dôvod prečo nie. Situácia je výnimočná len tým, že k takémuto vývoju nedošlo. Preto kultúrne hranice -- v našom prípade -- kopírujú aj hranice inštitucionálne, hranice geopolitické. V prípade "západných" štátov tomu tak nie je, pretože sa integrovali do jedného zoskupenia. (Ktoré je podobne hierarchicky usporiadané vo vzťahu k USA -- tento problém však ponecháme mimo rámca analýzy.) Táto skutočnosť má -- z vývojového hľadiska -- samozrejme, celkom logicky, dosah na upevňovanie ich vzájomnej identity, v zmysle vzorca načrtnutého vyššie, čo je ale už iná otázka... Toto je vlastne celé vysvetlenie skutočnosti, prečo nie sme tou istou kategóriou ako Západná Európa, a prečo ak západniari hovoria o "Strednej Európe", majú na mysli Nemecko (tých ryšavých Germánov), keď o Západnej tak Francúzsko (Románov) alebo Angličanov (nosatých Germánov), no a keď o Východnej, tak majú na mysli tých ostatných -- Slovanov. Väčšinou však používajú zjednodušenie "Západ--Východ" (s tým, že seba vnímajú celkom opodstatnene ako Západ) -- nakoľko princíp identity pracuje s dichotomickým, no celkom správnym "in--out" resp. "naši--cudzí" mechanizmom. Tieto pojmy používajú v uvedených významoch preto, pretože reálne chápanie kategórií sa viaže na reálne sociálne -- v tomto prípade (geo)politické -- kategórie, ktoré majú svoj historický a kultúrny "background", no hlavne svoju aktuálnu, objektívnu a reálnymi inštitucionálnymi väzbami objektivizovanú realitu. Ak delíme akýkoľvek priestor v súvislosti s nejakým politickým (sociálnym) delením, no tak ho delíme podľa politického (sociálneho) a nie geografického kľúča, t.j. delíme ho ako sociálny a nie fyzický priestor. Pričom ho delíme s ohľadom na REÁLNE, inštitucionálno--kultúrne determinované, "systémové" kategórie -- nie s ohľadom na tie, ktoré by radi prijali frustrovaní outsideri.

Komplex malého národa?

Problém ťažkého zmierovania sa s osudom periférie sa často prejavuje v otázke ťažkého zmierovania sa kognitívnym aspektom tohto faktu. Teda nie v rovine politických deklarácií a otvoreného pomenovania závislosti, ale v rovine frustrácie z toho, že sme "našimi" vnímaní ako "iní" a "menejcenní". Je to logické, pretože skutočnosť periférneho postavenia "ťažko znášajú" (aspoň v rovine identity) väčšinou tí, ktorí sú vo vzťahu ku status quo aspoň ako tak lojálny. Toto nie je žiaden "mindrák" malého národa (!) -- obviňovať ľudí trpiacich touto frustráciou z takýchto komplexov, je nespravodlivé a nepravdivé. Je to objektívny výsledok dvojitého vnímania "tej istej" identity zo strany dominujúcej a subordinovanej sociálnej zložky v rámci nejakého vzťahu závislosti. Možno to krásne ilustrovať na príklade klasických koloniálnych vzťahov (aktuálnejšie príklady by asi spôsobili isté emocionálne reakcie): každý, režimu lojálny príslušník kolonizovaného národa sa snažil presvedčiť (seba i druhých), že je členom tej istej "rodiny" národov ako koloniálne mocnosti. Toto bolo (a je) do istej miery aj podporované ideologickým zdôvodňovaním vzťahu závislosti, vytváraním koncepcie spoločnej identity (alebo exploatáciou reálne existujúcich spoločných kultúrnych prvkov), čo je nakoniec len logické. Lenže iné je spoločná identita vo vzťahu závislosti, a iné je spoločná identita aspoň približne rovnocenných partnerov. Spoločnú identitu môžu mať reálne len rovnocenní partneri, u nerovnocenných môže byť len zdôvodňovaný vzťah závislosti.

Výsledkom takejto frustrácie potom bola snaha (u niektorých príslušníkov kolonizovaných národov) "natierať sa na bielo", ktorá však pôsobila komicky. Pretože problém samozrejme nie je vo farbe (kultúre), ale v reálnych vzťahoch medzi jednotlivými sociokultúrnymi prvkami -- ktoré z geopolitického hľadiska vystupujú ako prvky geopolitické -- národy a zoskupenia národov. "Natieraním sa na bielo" len zvýraznili to, čo tým chceli zakryť. Lebo čierna a biela sú a priori rovnako sympatické farby... Slovanský, Románsky a Germánsky prvok Európy sú a priori rovnocenné kultúrne prvky. Ide len o to, aké reálne (v tomto prípade geopolitické) vzťahy reprezentujú -- majú zmysel len ako rozpoznávacie znaky určitých reálnych vzťahov, napr. vzťahov závislosti. Ak určité konkrétne národy -- tvoriace navyše jeden kultúrny prvok -- sú v pozícií periférie, no tak ich reálnym znakom je práve táto závislosť, ich objektívna inštitucionálna pozícia... Ich kultúrne charakteristiky jednak súvisia (v zmysle vzťahu medzi kultúrnou a inštitucionálnou zložkou určitého "systémového" prvku) s celkom reálnou inštitucionálnou pozíciou týchto národov -- na základe mechanizmu popísaného vyššie -- t.j. sú vlastne jedným z prvkov inštitucionálnej situácie ... no a jednak, sú obyčajným rozoznávacím kritériom. Podobne, ako u ľudí napríklad mená a iné označenia. Je teda nezmyslom sa rozčuľovať nad tým, že nás "Západ"

vníma ako "Východ" -- ak nás tak "Západ" vníma, tak ním objektívne, z pohľadu Západu, sme. Ak podľa nás samotných existujú štáty, ktoré tvoria "Západ" (je to teda reálna kategória), no tak je nelogické sa rozčuľovať nad tým, ak nás za "Západ" nepovažujú, prípadne ich presviedčať o opaku. Rozčuľovať sa nad tým je asi tak absurdné ako sa rozčuľovať nad tým, ak Vás maturantky považujú za "uja", a nie za člena svojej kategórie. Ak sa nad tým rozčuľujete, vypovedá to o iba o Vašej frustrácií z tohto faktu no na samotnom fakte to nič nemení. Samozrejme, rovnako na tom nič nezmení ani to, ak sa budete správať ako maturant (tým viac, ak už máte po 40--ke) ... čím narážam na presvedčenie, že na našej/Vašej príslušnosti sa niečo zmení, ak budú všetci Česi (Slováci) hovoriť plynulou angličtinou (podľa možností aj na zasadaniach tých pár vlastných podnikových rád, tak ako v NSR). Pre "plastickejšie" pochopenie výsledku takýchto snáh možno len odporučiť niektorú zo satirických poviedok klasikov z čias Českého alebo Slovenského národného obrodenia v 19. storočí, ktoré zosmiešňovali po Rakúšanoch či Maďaroch sa "opičiacich" príslušníkov našich národov... Čím narážam zasa na to, že nehovoríme o niečom, s čím by sme nemali historické skúsenosti...

Autor je politológ.